Denník N

Stratená identita bebravskej doliny alebo dolina odsúdená k zániku, časť tretia

Bebravská dolina predstavuje jedinečnú mikro regionálnu identitu, ktorá je pravdepodobne odsúdená k vlastnému zániku a strate jej jedinečnej individuality oproti iným podhorským kútom Slovenska. Nebudete čítať výpoveď zatratenca s očakávaným beznádejným koncom života doliny. Bude to spoveď, na ktorej konci sa bude črtať nádej. Nádej na vrátenie stratenej úcty človeka k prírode, či pôde, ktorá ho živí a zabudnutého odkazu našich predkov.

V tejto poslednej časti sa pozrieme na ľudské obydlia a konkrétne príklady zatratenia vlastnej identity v bebravskej doline a straty úcty k odkazu našich predkov cez modelový príklad obce, v ktorej žijem – Čierna Lehota.

Ľudské obydlia sme si zvykli v minulosti na doline stavať citlivo v súlade s prírodou rešpektujúc jej danosti – mokrade, slatiny, strmé úbočia a miesta pravidelného vylievania Bebravy počas jarného topenia snehu, či prudkých prívalových dažďov.

Teraz neraz bez mihnutia oka dokážeme zrovnať časť svahu lúky, do ktorej nalejeme tony betónu, aby sme mali aspoň kúsok roviny na pozemok. Brehy potoka znásilňujeme betónovými regulačnými bariérami a kde je to trošku len možné, tak intenzívne zavážame stavebným odpadom (veď to zarastie) a biologickým odpadom (veď to dážď spláchne preč). Z úcty voči komunite ľudí, v ktorej žijem, neuverejním žiadne fotografie. Nie je účelom mojich textov pranierovať ľudí, na ktorých štát zabudol a ktorí pod ťarchou vlastných starostí chcú len prežiť. V tom všetkom sme však zabudli na silu prírody.

Zabúdame, že príroda dokáže bez človeka fungovať, my bez prírody neprežijeme. Kľúčom k porozumeniu je biodiverzita a inklúzia. V reči nášho kmeňa ide o zaistenie a zabezpečenie čo najväčšej druhovej rozmanitosti živej prírody s ohľadom na miestne špecifiká jej neživej časti. S tým ide ruka v ruke požiadavka na začleňovanie do väčšinovej komunity ľudí aj tých, ktorí sú iní, v opozícii a prirodzene v menšine oproti väčšinovému spoločenstvu.

Takto zjednodušene povedané vyzerá všeobecný východiskový bod, ktorý určuje hlavné znaky toho, čo robí bebravskú dolinu bebravskou dolinou. Teda jej identitu, ktorú na nej tak máme radi. Druhým je to, čo tu vytvoril človek a zanechali jeho predkovia. Tu si vysvetlíme,  prečo sa domnievam, že vďaka ne/činnosti človeka môžeme hovoriť o takmer stratenej identite bebravskej doliny a zabudnutej úcte k historickému odkazu našich predkov.

Rád by som preto pár riadkov venoval našej obci Čierna Lehota. Jej katastrálne územie je na konci bebravskej doliny obkolesené z troch strán kopcami. Ide o málo úrodnú časť slovenskej zeme, kde sa ľudia v minulosti doslova bili o každý úrodný kúsok pôdy. Dedina to bývala počtom obyvateľov veľká. Na konci 19. storočia sme sa blížili k deväťsto dušiam. Mali sme tu sirotinec, kováčsku dielňu, ľudovú školu, mlyn, neskôr aj potraviny, krčmu a absenciu spásy našich duší v podobe kostola riešila socha panny Márie a staručičká zvonička so zvoncom umieráčikom.

Po druhej svetovej vojne tu pribudol i pamätník padlým vojakom sovietskej armády, minimálne jeden náhrobný kameň s dierami po samopale a pamätná doska na stene obecného úradu, pri ktorej sme mohli si uctiť popravených našich predkoch počas tohto vojnového besnenia.

Čo z toho prežilo do dnešných dní?

Takmer nik si už nespomenie na to, že tu býval sirotinec a prečo tu vlastne bol postavený. Kraj to bol v minulosti chudobný, ľudia pracovali na „panskom“, keďže nemali väčšinou na to, aby si prenajali kúsok pôdy, nebodaj si ju aj kúpili. Označovali sme ich slovom želiari[1]. O výpomoc ľuďom s ťažkými prácami na lúkach, poliach a lesoch zväčša vypomáhali býky, v čase núdze i susedova požičaná krava bola dobrá. Koňa si tu len tak hocikto nemohol dovoliť. K tomu sme potrebovali kováčsku dielňu, po ktorej nezostala ani stopa.

Z ľudovej školy zostala budova, ktorá si vyžaduje zásadnú renováciu a minimálne pre prítomnosť suchý toaliet už ani hádam nespĺňa aktuálne hygienické požiadavky.

Vodný mlyn museli vtedajší majitelia rozobrať a zničiť tento „buržoázny prežitok“ v nastupujúcej svetlej socialistickej budúcnosti. Potraviny, ľudovo označované aj ako „Jednota“, bol výrazný posun k modernizácii dediny v druhej polovici dvadsiateho storočia. Tie sú už roky zatvorené. Jednak pre slabé tržby, ale aj pre náklady spojené s prevádzkovaním tohto typu zariadenia v starej budove.

Ani krčme sa nepodarilo prežiť, pričom na škole som sa naučil, že ide o jeden z mála druhov podnikov, ktoré nemožno tak ľahko položiť na kolená. Nám sa to však podarilo.

Pamätník padlým vojakom sovietskej armády týčiaci sa na vŕšku vedľa starého cintorína v strede obce a oproti obecnému úradu, má svoje najväčšie dni slávy a uctievania za sebou. To i napriek tomu, že z Ministerstva obrany SR každoročne dostávame pár drobných za to, že o tento pamätník sa postaráme.

Hneď vedľa neho je torzo staručičkej zvoničky, ktorá vo svojom vnútri mala takmer tristoročný zvonec umieráčik. Ten bol napokon presunutý na nový cintorín. V starej časti cintorína nájdeme hneď na začiatku náhrobný kameň, ktorý je obohnaný kovaným zábradlím zo všetkých strán. V jednej časti tohto zábradlia i v samotnom tele kameňa pomníka sú diery po strelách zo samopalu. Čoby kameňom by ste dohodili sa nachádza rozsiahla skládka odpadu, ktorý sa neustále hromadí zo spôsobu, akým si uctievame našich predkov na tomto cintoríne. Paradoxným na tejto skutočnosti je fakt, že sa tu nepochováva už viac ako sedemdesiat rokov a stále sú tú čerstvé spomienkové odpadky.

Napokon pred rekonštrukciou obecného úradu na stene budovy bola osadená pamätná doska občanom, ktorí prišli o život násilnou smrťou počas Slovenského národného povstania, pričom jeden z nich bol na Brezine v Trenčíne popravený po oficiálnom skončení vojny! Čo myslíte, máte si dnes kde zapáliť sviečku a tichou spomienkou si ich uctiť?

Celkovú bizarnosť situácie dokresľuje políciou zdokumentovaná čierna skládka vedľa nového cintorína v dĺžke približne sto metrov, šírke dvanásť a predpokladanej hĺbke tri až päť metrov. K tomu treba pripočítať nespočetné množstvo sutiny a navážok biologicky rozložiteľného odpadu za humnami našich domov a v tesnej blízkosti brehov potoka, ktoré sú pravidelne zmývané a v nižších zúžených častiach Bebravy tak predstavujú reálne riziko hrozby upchania koryta potoka a jeho vyliatia do okolia.

Ako som v úvode spomínal, nejde mi o pranierovanie, nebodaj šikanovanie pre mňa mlčiacej a pasívnej väčšiny. Chcem len poukazovať na to, že nás dobieha „nekonečná honba za uspokojením vlastných konzumných potrieb, pričom „vo vnútri sme …prázdni pre absenciu vyšších cieľov, či ideálov, za ktoré by sme boli ochotní nielen bojovať, ale sa aj obetovať.“[2] Dôvod, pre čo tak konám je, že túžim po dôstojnosti bebravskej doliny a návrate po stratenom rešpekte k prírode a zabudnutej úcte k odkazu našich predkov viac, ako po materiálnej honbe za „nevyhnutnými“ potrebami pre život súčasného moderného človeka.

Netvrdím, že spôsob komunikácie a cestu, ktorú som si zvolil sú tými správnymi. Sú minimálne najlepšími možnými, aké dokážem za danej situácie a v aktuálnom vlastnom postavení urobiť. Pomôžem si na najbližších riadkoch slovami amerického filozofa, ekonóma a spisovateľa Francisa Fukuyamu (* 1952 – ).

Domnievam sa, že v inakosti je sila a základ rozmanitosti podôb a krás života. Teda nielen schopnosti prežiť, ale i schopnosti efektívne prispôsobovať sa neustále meniacim podmienkam, ktoré nám udáva matka príroda alebo väčšinová spoločnosť okolo nás. Preto by sa nemalo meniť a prispôsobovať vnútro človeka k požiadavkám okolitého sveta, ale mala by sa „zmeniť samotná spoločnosť, pretože osobnosť každého jednotlivca je základom našej dôstojnosti.“ (Fukuyama, s. 21)

Na vyriešenie problému je potrebné „urobiť krok späť a hlbšie pochopiť motivácie a správanie ľudí, ktoré nám vysvetlí ľudskú dušu“. (Fukuyama, s. 23) Tým budeme schopný pracovať na tom, ako „zmeniť našu motiváciua zabezpečiť prežitie identity bebravskej doliny aj pre budúce generácie. To ale nie je v sile jednotlivca, ale kolektívu.

Raz tak príde deň, kedy  „základná poctivosť, spoľahlivosť, triezvy úsudok, oddanosť verejnému záujmu a spoľahlivý morálny kompas“ (Fukuyama, s. 9 a 10) budú viac oceňovanými hodnotami, ako množstvo nahonobeného majetku.

Pretože s autentickým prežívaním vlastného Ja, tu a teraz, vrátane akceptácie takých, akých sme väčšinovou spoločnosťou, sa vytratí z našich životov nielen pocit odcudzenia, ale aj úzkosti a z nej vyplývajúceho strachu z vylúčenia väčšinovou spoločnosťou. To by malo ísť ruka v ruke s adekvátnym pocitom verejného uznania takejto identity jednotlivca. (Fukuyama, s. 33) Odvďačí sa nám i samotná príroda :-).

Už Martin Luther vedel a šíril osvetu, že vnútorné ja je nadradené vonkajšiemu Ja, ktoré existuje v rámci spoločnosti. V tom čase sa jeho myšlienky dotýkali výhradne náboženskej viery, ale základné jeho posolstvo je platným aj v súčasnosti.

Odkaz k prvej časti.

Odkaz k druhej časti.

[1] Želiar – príslušník dedinskej chudoby, viac na slovníkovom portáli  Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied. https://slovnik.juls.savba.sk/?w=%C5%BEeliar&s=exact&c=V7ac&cs=&d=kssj4&d=psp&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskcs&d=psken#

[2] Fukuyama, F. 2019. Identita. Vydavateľstvo Premedia, s. 13.

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.