Denník N

Nemáme o sebe vysokú mienku, ale radi by sme

Keď veríme, že kritizujeme pre vlastné dobro

“Tým, že niekoho súdiš, nedefinuješ, kým je. Definuješ, kým si.“
Autor neznámy
.
Mimoriadne nás na ostatných irituje, keď riedia svoju hodnotu. Načisto podivuhodný paradox. Keď niekoho kritizujú, zhadzujú. Keď sa porovnávajú. Predbiehajú. Keď sú nerozhodní, neoblomní, kopírujúci a 1000 ďalších vlastností totožného zrna.
 .

To, čo robíme my rovnako

Automaticky alebo pod nejakým nedobrovoľným náporom takmer vždy, keď sme niekde v pôvode nedocenení a hľadáme užitočné spôsoby, ako sa doceniť. Približovaním sa k ostatným. Buď ich znevažovaním, aby boli menej ako my, ich dobiehaním, aby sme boli aspoň ako oni alebo ich moralizovaním, aby sme si vydupali, že naše názory a hodnoty sú najlepšie. Myslím, že každý by na túto tému našiel cestou domov stovky príkladov. Ale skromne málo príkladov človeka, ktorý by sa takto nesprával denne alebo takého, ktorý by sa pri každej kritike zasekol, pretože práve hovoril o sebe. Práve zas a znova dokazoval, ako neverí vo vlastnú hodnotu a potrebuje ju všemožnými spôsobmi dennodenne obhajovať. Nie jej hľadaním, ale jej pripodobňovaním k ostatným. A preto nekonečným, neuskutočniteľným zámerom.

.

Polená si hádžeme aj so sebaľútosťou

Napríklad si nedáme vyššie méty ako ostatní, lebo sa plánujeme ľutovať. “Ak si to odflákol ty, prečo by som ja nemal.” Chceme si nahradiť nespravodlivú nerovnosť tým, že si “doprajeme” rovnako zlé/malé/nevyhovujúce voľby, ako náš blížny. Dúfame, že tak budeme k sebe konečne spravodliví. A on ten princíp funguje tak neuveriteľne naopak! Doprajeme si tým akurát: nemať o sebe vysokú mienku. Ak by sme verili, alebo minimálne chceli princíp svojej hodnoty objaviť, nikdy by sme sa nechceli ľutovať. Nechceli by sme sa počuť povedať: „ty si môžeš dovoliť to, čo on, lebo si hoden “len“ toľko, čo on“. A dokonca vôbec nie preto, že by sme potrebovali byť viac ako on. Potrebovali by sme byť viac ako my. Aby sme si boli radi rovní, potrebovali by sme si všimnúť naše schopnosti a neschopnosti celkom bez prirovnávania sa ku komukoľvek s iným životopisom.

.

Miluj svojho blížneho ako seba

Pravdaže zdôvodniť sa to dá vždy celkom príjemne, za nič priamo nemôžeme. Zmiešané pocity z rovnosti máme, lebo vo verejnom priestore v podstate žiadna neplatí. V škole sú známky všeobecných predmetov interpretované ako všetky naše nemerateľné schopnosti. V práci sa voči nám rešpekt zvyšuje zvyšovaním vážnosti funkcie v našom podpise. V rodine treba aj kreatívnu nekonvenčnosť ospravedlňovať. Môže sa zdať, že nikam do noriem spoločností sa strohá rovnosť nezmestí. Ale akýkoľvek pádny dôvod vzniku nerovnosti ju stále nerobí funkčnou. Vždy, keď niekoho považujeme za nám podradeného, má to hlavne nepriaznivé vedľajšie účinky.

.

Ak dnes máte 1 čerstvý nemilosrdný konflikt za stolom, v hlave, pod statusom

A ak by aj raz bola jediným dôvodom našej premnoženej kritiky sama kritika, načo presne nám má byť? (Bodaj by bola, dajme tomu, nedostatkovým tovarom, raz, keď nebude mať kto kritizovať, ale v našom storočí chýba skôr inšpirácia, ako prežiť jednu hodinu bez nadávania.) Dobre, je tým prvým, čo v nás oponent inšpiruje. A ešte je aj tým posledným, čím v oponentovi budeme inšpirovať spoluprácu. Naozaj nemáme žiaden záujem na formovaní čo najširšieho tímu, presvedčením? Potrebujeme len trofeje z argumentačných vojen? V tom prípade nám na danej veci, o ktorú tak súrne stojíme, asi ani nejak nezáleží. Viac nám zase záleží na dokázaní svojej prevahy. Tej sebahodnoty. Prirodzene, kým sa o tej nepresvedčíme, na ničom väčšom nám asi záležať ani nemôže.

.

Pokoj s vami

Mier, svetový mier je asi to najznámejšie svetové klišé, ale povedzme, aj rôzne iné klišé boli na začiatku len veľmi známe pojmy, ktoré sa obnosili a nevynašli si náhradu. Kým sa teda objaví menej ošúchané slovo, pokoj je bez prifarbovania asi ten najvyrovnanejší stav na svete. V ňom poznáme svoju úroveň, sme za ňu vďační a nepotrebujeme ju porovnávať s úrovňami ostatných, lebo nám zďaleka stačí. V pokoji, v múdrosti, nemáme pocit viny, sme sebaistí, štedrí, nič nás nevytočí a áno, je to aj stav, ktorý sa nedá nijak rozkázať. Ale dá sa k nemu nejak dopracovať, a to treba robiť vždy dokola, odznova. Cez určitú disciplínu, tréning, počúvanie, modlitbu, ale keď ho už na tú chvíľku v sebe máme, máme aj stav absolútnej spokojnosti. V takom stave je treba rozmýšľať o našich vzťahoch a konfliktoch, v tom stave nájdeme ideálne riešenia.
Je to aj spôsob, akým prijať nedokonalosti. Nebudeme potrebovať vyriešiť “ich“ chyby, aby sme dokázali seba. Akí sú oni už nebude definovať, akí sme my. Čo nás bude definovať je, ako ich prijmeme.
.

Verím, že je čitateľné, že táto iniciatíva nemá za cieľ smrť kritiky, ani predpoklad, že by atmosféra mala byť dobrá, keď už tu žiadna kritika nebude. Toho by sme sa nedožili a je to asi aj mimo ľudské kompetencie. Ale ak prestanem mať pocit, že kritiky je tu nedostatok a namiesto budúceho kliatia poviem niečo prospešné, moja atmosféra bude minimálne menej zamorená. A s ňou atmosféra všetkých, čo mi cvrnknú do nosa.

Táto téma z iných uhlov ‚keď nás kritizujú’ alebo ‘hľadáme rešpekt strácaním času

Foto logo: Mária Bruneau

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: