Pohľady

Útla meditatívna kniha súčasného generálneho pastiera rádu cisterciánov M. G. Leporiho sa venuje prvému z apoštolov, pričom sa drží linky spoznávania rybára Šimona, ako ju určil Nový zákon vo Svätom písme. Túto knihu s rozsahom pätnásť  kapitol som dostala ako dar a nesmierne ma potešila. Šimon – Peter je totiž upokojujúcou postavou v tom zmysle, že obraz jeho zápasenia je všetko iné, len nie to, na čom by dnes kresťanské cirkvi postavili svoj základ. Šimon bol obyčajný rybár, ženatý muž, otec, syn, brat, zať, priateľ, konkurent… Autor veľkej tradície ticha určite vo svojom živote čelil vnútorným krízam a musel sa učiť pracovať s emóciami, ktoré tieto krízy prinášajú o to viac, že je na čele rádu jednej z najprísnejších reholí sebaovládania vyše desať rokov.

Priblížiť sa k obyčajnému človeku, závislému od žičlivosti prírody, počasia, nespútanosti mora, kvality dosiek pod nohami v pokoji aj v pohybe, vľúdnej siete a tkaniny, ktorá neodplaší úlovok ako živobytie; k človeku bez štúdia a zručnosti systematického uvažovania a rozlišovania… človeku, ktorý má v koži zažratý pach remesla, studený pot, notorickú neistotu, nutne triezvy pohľad, akým sa držia rutiny ľudia s rodinami, s ľuďmi okolo seba, s ktorými treba žiť, vydržať… Opát Lepori rekapituluje chvíle, kedy si Ježiš vyhliadol a pritiahol Šimona neskôr ako jeho rodného brata, kedy Šimona preniká opak rutiny – žiarivý kontrast času, oslepenie tajomnými výškami, ktorým sa nedá odolať… A predsa musí krotiť svoje odmietnutie, keď mu nejaký rabín radí spustiť siete po noci, v ktorej nebolo možné uloviť nič, keď mu fascinujúci učiteľ pomáha prenikať do zázrakov, pri ktorých z neho urobí svedka… A čoraz dlhší čas pri niečom, čo predstavuje opak každodennej reality, musí meniť praktický jazyk za obrazy, pretože novinky prinášajú pestrosť, aby nevzdal boj, ako neopustiť svojho Pána.

Autor odkrýva výbušnú povahu Petra, aby vynikla voľba Božieho syna pre bežného človeka s emóciami. Rovnako ako neskôr jeho veľký, navyše klasicky učený brat vo viere svätý Pavol, bol Šimon Peter zručný vo „fyzickom“ remesle. Bol nútený vnútorne čeliť sám sebe, nútený hľadať na to, čím žije, slová a pochopenie, že človek je napokon iba tieň svojho pána… Aj Peter hľadal, ale Ježiš si ho našiel: jeho, ktorému prekážali iní ako on, hoci sa líšili len iným pachom ako od rýb (mýtnici) alebo obdivom, s ktorým kráčali za Rabbim možno preto, lebo mal mužské telo (množstvo zbožných žien). Hľadal najdlhšie ako každý z nás vzdanie sa boja – odpustenie, pretože sa vyjadroval zo zvyku najmä jednoznačne, rýchlo a vecne.

Vrchol knihy pre mňa predstavuje kapitola č. 6 s názvom Odíď odo mňa, satan!. Peter dohovára Majstrovi, čo sa Mu nemôže stať. Evokuje to postoj ľudí, ktorí majú o niečom svoju vlastnú predstavu. Títo už vidia, ako sa veci majú. Už presne vedia, kam to všetko speje. Sú stále starozákonní a pohanskí, ovládaní svojimi predstavami, ktoré chápu ako rozhodujúce znamenia. Dobrý postreh, že rybár má dispozície nielen k pragmatizmu, ktorý ho chráni a usmerňuje na vode; Peter sa pod vplyvom Ježiša učil rozmýšľať, hĺbať… Keď ho muž, ktorý ho tak očaril, až riskoval úlovky ako zárobok pre svojich doma, ostro napomína pre odvážne dohováranie, ešte ho nenapomína priamo do očí, ale semienko bolestného premýšľania o vzťahu s Ním to zaseje: „Ježiš sa na neho ani nepozrel, ako to vždy predtým robil, ale pozeral sa na ostatných. Myslel snáď, že to, čo hovorí, platí aj pre tých, čo Petra poslali na tú vec sa spýtať, alebo chcel Petra ušetriť pohľadu, ktorý by ho bol spálil, kým slová ho iba zranili?“ (43 s.) Spaľujúci pohľad Pravdy, ktorý rozbolel tak, že vôbec nemohol stáť pri Ukrižovanom do konca, napokon prišiel neskôr (po zatknutí v záhrade Getsemani a viacerých zradách na nádvorí cudzieho pána).

V knihe putujeme horami oživovania a prežívame spánok ako obranu proti smútku. Prosba milovaného človeka o spoločnosť občas presahuje schopnosti našich sŕdc. A predsa, cítime statočnú ruku na ramene, silu milujúcej Ježišovej matky, ktorá víta návrat Petra do spoločenstva, ktorý vynechal počas pozemskej púti Majstra práve etapu ukrižovania. Pritom sa Peter často tak ponáhľal a neváhal vrhať do deja! Stále môžeme rozmýšľať, čo je tým zlomom, kedy je náhlivosť viac o tom, že uvidím, čo chcem a čakám, alebo len o uistení sa, či sa skutočne deje, o čom počúvam, čo mne iní hovoria.

Táto kniha si ma získala aj preto, že na zadnej strane je úryvok z epizódy, ktorá ma zakaždým rozplače. Dokazuje, že Bohu neprekážajú najskôr vrúcne emócie. Ján, ako tomu je aj v tejto knihe, vie, že bude vždy, ako ich Pán chce, vie stále tak zvláštne prvý, že o tom je to „panstvo Boha“… Keď Petra po zmŕtvychvstaní upozorní, kto je na brehu, ten skočí do mora ako chlapec, ktorý sa nevie dočkať zbožňovaného otca. A Ježiš kladie ako záplatu na jednu z najhorších sprenevier ľudstva len krásne, zdrvujúce, nevyhnutné otázky o láske: Miluješ ma?

Strácame sa aj v myšlienkach na to, aký musel byť Ježiš naživo, keď sa pýtal?