Diskusia o práve na život? Niektorí prídu o život, iní o srdce
Spoznali sme sa počas mojich štúdií v zahraničí. On Ukrajinec a ona Češka. Chodili spolu. V trojici sme často spolu zanietene debatovali o kadečom, a keďže sme boli všetci traja právnici, netrvalo dlho a prišlo aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu USA o potratoch.
Oni zhodne tvrdili, že tie rozhodnutia boli v dnešnej dobe nevyhnutné a správne, ja zas, že sú racionálne neobhájiteľné. Nezhodli sme sa. Po pár rokoch, keď sme sa už dávno mali po promóciách, sme sa opäť stretli. „Čakáme bábätko,“ oznámili mi ako jednu z prvých vecí. Pogratulovala som im, oboch ich vyobjímala a s úsmevom poznamenala, že okrem tejto novinky majú očividne aj ďalšiu. Nechápavo sa na mňa pozreli. „No, tuším ste obaja zmenili názor na potraty, keď ste mi práve oznámili, že čakáte bábätko a nie zhluk buniek.“ Kosťa sa uškrnul a zamrmlal len čosi ako: „Dobrý pokus, Lucia!“ Viac sme sa o tejto téme vtedy už nerozprávali.
Uplynulo pár mesiacov a krátko pred Vianocami som dostala od Kosťu mail, že sa im narodil chlapec a že mu dali meno Sebastián. Medzi iným mi Kosťa napísal aj niečo ešte osobnejšie. „Vieš, rozmýšľali sme nad tým, čo si nám vtedy v Bratislave povedala. To, že sme asi zmenili názor na potraty. Obávam sa, že na tom bude čosi pravdy. Ako Kateřine rástlo bruško a obaja sme si uvedomovali, že je v podstate len na nás, či dovolíme teraz už Sebastiánovi, aby sa narodil, pochopili sme, že to fakt nedáva zmysel. Buď to je človek, a teda má právo sa narodiť, alebo to je aj po narodení stále len zhluk buniek, s ktorým urobia rodičia, čo len chcú.“
V minulosti som sama verejnej diskusii o potratoch vyčítala, že je málo vecná, keďže sa v nej nevedie racionálny, ale emotívny dialóg. To bola možno aj legitímna výhrada, hádam až na to, že rovnako emotívne sa ľudia vedia baviť aj o politike, minimálne v čase pred voľbami.
Dnes si naopak myslím, že debata o potratoch je v istom zmysle až hrozivo málo emotívna. Asi v takom zmysle, ako keď si ráno pomedzi kávu a toast v správach prečítame, že militanti z ISIS dobyli ďalšie strategické mesto v Sýrii, a že pri bojoch zahynulo asi dvesto civilistov. Klikneme ďalej na správy o počasí a pri tých precitneme viac ako pri predchádzajúcej správe.
Na jednej i na druhej strane má postoj k otázke potratov svoje konkrétne dôsledky nielen v neosobných štatistikách o tom, koľko sa na Slovensku v uplynulom roku vykonalo potratov, ale aj v tom najemotívnejšom zmysle. V tom, že niekto celkom konkrétny, ako napríklad Sebastián, sa narodí alebo nenarodí.
To, že ľudský život začína pri počatí, nám sucho potvrdí veda. A potvrdí nám napokon aj to, že niekoľkotýždňový človiečik ukrytý v maternici sa výzorom skutočne viac podobá ak chcete aj na „zhluk buniek“, ako na to, s čím alebo presnejšie povedané, s kým sa novopečená mamička vráti z pôrodnice domov. V živočíšnom svete nič nové pod slnkom, napokon aj taká žubrienka sa len pramálo podobá žabe.
Skrátka, v téme potratov sme znecitliveli minimálne o toľko, o koľko je slovo „plod“ citovo vzdialené od slova „bábätko“ a zdá sa, že aj racionálne argumenty už zatrasú málokým. Čím ďalej, tým viac mám pocit, že to, čo môže skutočne zalomcovať inak neochvejnými názorovými baštami je snáď trochu emócie. Keď pohyb smerom k pravde o tom, či sú potraty spravodlivé nezačne v mysli, ale v srdci. Veď napokon, možno by aj táto debata vyzerala aspoň o vlas inak, ak by sa aj tí najvášnivejší zástancovia práva na voľbu aspoň raz dobre zahľadeli na obrazovku ultrazvuku, dotkli sa matkinho bruška, keď dieťatko vnútri kope alebo si len do dôsledkov uvedomili, že podstatný rozdiel medzi nami a nenarodenými je predovšetkým v tom, že naše matky nám umožnili narodiť sa. Pri potrate je totiž vždy v hre rovnaký život ako náš vlastný. A aby tých strát na životoch bolo menej, na úvod celkom postačí, ak my nájdeme opäť svoje srdce.
Autorom je Lucia Zimenová