Denník N

Patrí sa aj k referendu alebo Playa Girón prezidentského paláca

Invázia v Zálive svíň ( Playa Girón)  bola neúspešná invázia na Kubu  uskutočnená v apríli 1961 vojakmi kubánskeho pôvodu vyslanými a vycvičenými USA, ktorá mala zvrhnúť vládu Fidela Castra. USA sa nepozdávalo ľavicové smerovanie Kuby po zvrhnutí spojenými štátmi podporovaného  diktátora Fulgencia Batistu y Zaldívara 1. 1.1959 zo strany Fidela Castra. Fidel Castro bol mimochodom povolaním advokát.

Po získaní nezávislosti od Španielska 1898 bola Kuba pod silným politickým, ekonomickým, ale aj vojenským (niekedy priamym) vplyvom USA.

Vyše tisícka kubánskych emigrantov vycvičená americkou armádou a podporovaná USA sa mala v roku 1961 pokúsiť o zvrhnutie režimu Fidela Castra, nastolenie novej vlády, ktorá by požiadala o zahraničnú pomoc od USA.  Žiaľ, plán prezidentov Dwighta Eisenhowera a J. F. Kennedyho, viedol k výsledku, ktorý si v USA asi nikto neželal.

Kuba  namiesto pomalého ľavicového, socialistického smerovania po úspešnej Kubánskej revolúcii,  priam vhupla do náručia Sovietskeho zväzu a jeho vtedajšieho vodcu Nikitu Chruščova, ktorý  sa týmto spojenectvom s Kubou dostal priamo do tyla svojho nepriateľa.

Invázia bola mnohými krajinami odsúdená ako zasahovanie do vnútorných záležitostí Kuby zo strany USA, a sankcie, ktoré USA uvalili na Kubu, otvorili cestu pre Sovietsky zväz, ktorý ihneď priskočil Kubáncom na pomoc s dodávkami ropy, odberom cukru a viedol v roku 1962 k vyhláseniu Fidela Castra, že Kuba sa vydáva na cestu budovania komunizmu. Spackaná americká zahraničná politika s extra trvalými následkami, odhliadnuc od Kubáncov, aj pre USA samotné.

Slovenská spoločnosť sa vďaka presvedčivo neschopnej vláde ocitla na rázcestí, na križovatke. Nechať túto garnitúru ďalej rozvracať krajinu “ pod rúškom“ vládnutia a reforiem, alebo využiť inštitút priamej demokracie a vystaviť jednoznačné vysvedčenie za predvedený výkon.

Nabaľovaním problémov spôsobených súčasnou vládou čoraz viac stráca na sile mantra o potrebe zabránenia návratu mafie.

V ostatných dňoch po kauze s veľkou štátnou  zákazkou pridelenou firme LAMA, odhalením okolo firmy Alison, ktoré sú len v zárodku,  protikorupčný imidž súčasnej vlády výrazne vybledol.

Súčasná vláda sa zaslúžila o takú polarizáciu spoločnosti, akú sme tu dávno nemali. Referendum o predčasných voľbách, skrátení volebného obdobia, je ďalšou, a možno najväčšou, rozbuškou.

Jednoznačnou príčinou jej aktivovania je prístup vlády k vládnutiu, a žiaľ aj prístup prezidentského paláca k svojim občanom.  Prezidentka vyhlásila, že chce byť prezidentkou všetkých.

To nemôže  dosiahnuť tým, že bude mať názory zhodné so všetkými, to v slobodnej občianskej  spoločnosti, nie je možné. A nie je to možné, ani v spoločnosti neslobodnej, v tej je však dané, aký názor majú mať všetci, a ten musí podporiť aj prezident krajiny, preto je to oveľa jednoduchšie.

Až takou  nedosiahnuteľnou v demokratickej spoločnosti však nemusí byť  úprimná snaha sledovať a citlivo vyhodnocovať hlavné názorové prúdy, a pokus o  neutrálny postoj vo vzťahu k „rozhádaným“ táborom.

O tom, že prezident, ako politik, nejaký svoj názor, politické presvedčenie  a ciele  má, voliči vedia už z predvolebnej kampane, a pre tieto ho volili. Výsledky volieb sú však klamlivé.

(Ne)predloženie otázky referenda na posúdenie ústavnému súdu zo strany prezidenta je významný politický, ak nie štátnický krok.

Nechcem túto tému posudzovať z právnych hľadísk ústavnosti alebo neústavnosti, k tomu sa už z oboch táborov popísalo viac ako dosť.

Pokúsim sa nastoliť otázky rozumnosti prezidentkou zvoleného riešenia z hľadiska taktiky a budúcnosti pre slovenskú spoločnosť.

Problém, či môže byť v referende položená otázka o skrátení funkčného obdobia konkrétnej (aktuálne) vládnucej vlády, doposiaľ pred ústavným súdom nastolený nebol.  Nejestvovalo teda ani záväzné a jednoznačné stanovisko ústavného  súdu k takejto háklivej otázke.

Neodpustím si, možno pre niektorých nepríjemnú, poznámku, že tak vysoká účasť osôb, ktoré podporili vyhlásenie referenda, je najmä výsledkom účinkovania súčasnej vlády a nie popularity opozície, ako  organizátorky akcie.

Prezidentka, podobne ako tábor odporcov referenda, veľmi zle skrývajú to, že dôvodom ich odporu proti referendu, je zabránenie návratu „mafie“, respektíve niektorých opozičných strán k moci. A zle skrývajú aj to, že prehliadajú množstvo nespokojných občanov.

Zo štátnického hľadiska však nesprávne vyhodnotili „psychológiu postáv“, keď si neuvedomujú, že bránenie tomu, aby ľudia slobodne prejavili svoj názor a (ne)spokojnosť so súčasnou vládou (ne)účasťou na referende, iba zvyšuje potenciál nespokojnosti a vyvoláva pocit  zabraňovania  priamej demokracii.

Schválenie pokračovania vo vládnutí osobám, ktoré nielenže nemajú dôveru verejnosti, ale vyvolávajú v nej hnev a frustráciu, vytvorí ideálnu predvolebnú atmosféru a úspech v ďalších voľbách nielen pre súčasnú opozíciu, ale aj iné populistické, extrémistické, „rozhnevané“, strany.

Takže asi nemusíme hovoriť o reálnom riziku vzniku extrémistickej vlády, ale možno ako o fakte, že takáto vláda vznikne.

Vypustenie pary v referende, ako to komentoval JUDr. Procházka, by mohlo byť osožné pre obe zainteresované strany – občan- vláda/politici.

Ústavný súd už má vec na stole, takže rozhodne.

O chvíľu tu máme jednoznačné áno, alebo nie.

NIE, pre referendum, ktoré si podľa niektorých komentátorov želá aj prezidentský palác, a tento dojem nevznikol z ničoho, neznamená len pokračovanie súčasnej vládnej koalície, a frustrácie s tým spojenej.

Bude znamenať aj jednoznačne vyslovené nie pre vyslovenie sa občanov za skrátenie funkčného obdobia akejkoľvek ďalšej vlády a to aj vlády extrémistov.

Akákoľvek nová vláda, podľa vzoru súčasnej, už nebude mať zábrany, ak bude porušovať pravidlá legislatívneho konania, vynechávať z neho verejnosť a prijímať  zákony, aké sa jej zachce.

Nemusí sa obávať ani prijímania protiústavných ústavných zákonov, pretože súčasná vláda sa postarala o to, aby bol ústavný súd mimo hry.

Nová vláda už bude vedieť, že ak by aj donútila občiansku spoločnosť páchať harakiri, za štyri roky ju nikto nesmie vymeniť, pretože skrátenie funkčného obdobia nesmie prísť z podnetu občanov. Politici majú právo dovládnuť, povedal ústavný súd.

Pred  každými ďalšími voľbami si bude vedieť „demokratická vláda“  elegantne poistiť svoje víťazstvo včasným umlčaním opozície. Moc znamená, že máte MOC, kto má moc, ten ju využíva.

Súčasná vláda vytvorila  ideálne nástroje na kriminalizáciu svojich odporcov,  „náhubkový zákon“ alebo ukážky „efektívneho“ využívania  inštitútu kajúcnikov.

Prirodzene, po tom, čo nám súčasná vláda doposiaľ predviedla, by sa asi nikto nečudoval, keby nástroje ňou prijaté neváhala použiť a víťazstvo vo voľbách si poistila.

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..