Kto je tu ten skutočný revolucionár?

Text je reakciou na článok Martina Leidenfrost „Otvorený list progresívnej mládeži/A vy sa kedy chystáte rebelovať?“, publikovaný na portál Postoj.sk

Milý pán Martin,

Váš text ma zaujal už len tým, že prináša vskutku avantgardnú perspektívu, pretože s kritikou progresivizmu vedenú cez gastronomické súvislosti som sa doposiaľ ešte nestretla. Musím tiež uznať, že v dlhodobo nudnej záplave nálepiek, ktoré z nás robia deviantov ohrozujúcich rodiny, mi prišla vaša kritika našej nudnosti a nerevolučnosti ako príjemné osvieženie.

Ďakujem aj za vaše slová uznania pre môj zápas a hodnotovú pevnosť. Akurát ma trochu zneistila obava, či si ma s niekým nepletiete. Ak ma opakovane vídavate na terase SOHO, celkom istotne to nie som ja, pretože až z vášho textu som zistila, že SOHO má terasu. Navyše, moja návšteva SOHO spred vyše roka nedopadla moc dobre, takže nie som si veru celkom istá, či som tam odvtedy ešte niekedy bola. Vtedy mi totiž kolega, ktorý tam sedel so mnou, povedal, že to, čo som tam vyviedla, nás práve pripravilo o pár hlasov vo voľbách. Pri tom som sa len slušne spýtala, či nemajú v ponuke segedínsky guláš.

Ťažisko vašej kritiky smerujete k progresívnej mládeži, ktorej ste vytkli, že nevie robiť ani poriadne rošády na barikáde, dokonca ani nie je nositeľkou sexuálnej revolúcie. Zhodnotili ste, že je „premúdralá a predposratá“ a príliš komfortná s dobou, na to, aby bola  revolučnou vlnou schopnou pohnúť krajinou.

Nuž áno, rozumiem vašim výhradám. Naše nástojčivé apely na hrozbu klimatickej krízy znejú nudnejšie, než keď dá Mazurek plamenný prejav o nadvláde americkej ambasády. Chápem, že pýtať si na dátach založený prístup v politike nie je také sexy, ako postaviť tribúnu, z ktorej budeme kričať, kto je zlodej a koho šupneme do basy. Uznávam, že oproti požiadavke vyslať Rómov na plťke do Rumunska znie naše volanie po rodovo korektnom jazyku ako evanjelizačná matéria pre rehoľné sestry.

Lenže v jednej veci sa mýlite, milý Martin.

To, že to znie nudne, neznamená, že to nie je revolučné. V záplave politickej negramotnosti klaunov, ktorí zmenili politiku na reality show, sa stáva každý náznak  racionality sám o sebe revolučným prvkom vybáčajúcim z mainstreamu. Pri toľkom predbiehaní sa v tom, kto dá viac drevorubačský flow, je snaha vyjadrovať sa precízne doslova avantgardou. Pri takom pretlaku idiotských nápadov, ktoré sa už ani netvária na opatrenia či reformy, je odborná politická ponuka naozaj nevídanou rebéliou.

Skutočných revolucionárov totiž nerobí to, koľko krajcov mastného chleba s cibuľou zjedia. Ani to, či vedia hádzať molotovov kokteil. Dokonca ani to, či dokážu prebiť jednu výstrednosť druhou a súťažiť, ktorou viac rozkopú právny štát. Revolucionárov, ktorí sa dotiahli z tribún, kde blačali svoj jediný politický program o tom, koho odstránia, máme plný parlament. Keď dostali kľúče od miešačky, vysvitlo, že presne tam ich revolúcia končí, lebo na iné odvážne vízie ešte nedorástli. Milý Martin, toto nie sú revolucionári. Toto je mainstream.

Za to postaviť sa za liberálnu demokraciu proti mase bláznov, ktorí v nej vidia americko-židovské sprisahanie, chrániť autoritu vedy pred tmárstvom a dezinifomačnými múdrami otcov Furasov, naliehať na ochranu práv žien, zastať sa núdznych, ktorých „revolucionári z mainstreamu“ postavili na okraj a odpísali ako neschopných, toto je to, čo si dnes pýta politickú odvahu. Skutočný revolucionár sa musí vysporiadať s krivdami bez ohľadu na to, kto ich pácha, nesmie sa báť kriticky nazrieť aj do radov vlastnej kaviarne a nemlčať, ak zbadá skrivodlivosť páchanú hoci aj „vlastnými“. Neskrýva sa za žiadnu klanovú príslušnosť, pretože neprišiel bojovať proti niekomu, ale prišiel bojovať o dôveru ľudí v spoločnú víziu. Skutočný revolucionár si neprišiel pýtať potlesk, pretože prišiel brániť hodnoty, a nie svoju obľúbenosť u kamarátov z bubliny.

Toto je pre mňa skutočný revolucionár. Nie ten, kto chce zboriť systém a svoju schopnosť porozumieť ľudu prejavuje akurát tým, že pohŕda café latté.

Vážený pán Martin,

Záverom mi dovoľte osobné priznanie: mrzí ma, ak vás tým sklamem, ale ja nie som tá, ktorú vo mne vidíte. Márne ma hľadáte v SOHO, ja v skutočnosti netrafím do väčšiny obľúbených bratislavských kaviarní. Môj pracovný revír sú fajčiarske krčmy. Najesť sa chodím do klasických táckarní, kde nájdem maďarský guláš s knedľou. V piatky som si zvykla dať filé so zemiakovým pyré, lebo som dlho po výške dodržiavala sľub, že ak ma Ježiš zázrakom nechá prejsť skúškou z právnickej nemčiny, nebudem jesť v piatky mäso. Veru, si to predstavte, vykričaná liberálka, vraj vedúca jihád voči cirkvám, je veriaca. Pôsobí to síce na moje okolie zvláštne, keď sa pred každým jedlom prežehnám, ale nehanbím sa za to.

No mám aj horšie tajomstvá. Ako hovorí môj najlepší kamarát, „ty nie si prototyp kaviarne, ty si skôr v bug v kaviarni, súčasť a zároveň chybný prvok v jej systéme“. Takto presne to je.

Polovicu života ma formovalo bratislavské intelektuálne prostredie na dvoch školách, ktoré vo mne navždy zasialo úctu k právnemu štátu, ľudským právam a obrane demokracie. Som z toho pohľadu typickou predstaviteľkou oných nenávidených elít, hoci som mala len kúsok viac šťastia. No som si vedomá privilégií, ktoré som tým získala:  dostala som dobré vzdelanie, nadobudla sociálny kapitál v podobe širokej siete vzťahov, môj hlas bolo počuť vždy viac a mal silnejšiu váhu, než hlas tých, s ktorými som vyrastala a ktorým sa nepodarilo prekročiť náš niekdajší spoločný sociálny matrix.

A hoci ma aj podľa vás na prvý pohľad všetko usvedčuje z toho, že som typická tvár kaviarne a zdá sa vám, že ma stretáte v SOHO, v skutočnosti moja druhá polka srdca ostala tam, kde som vyrastala. Patrí tým, ktorí toľko šťastia ako ja nemali. K tým, ktorí ostali v klasickom paneláku, v ktorom máme dodnes stále tie isté nábytky, čo si rodičia kúpili z mladomanželskej pôžičky. K tým, ktorí merajú svoju slobodu podľa toho, koľko jogurtov si môžu kúpiť za mesiac. K tým, od ktorých sme čakali, že budú s nami stáť na protikorupčných protestoch, no my sami sme nikdy nestáli vedľa nich, ak ich humploval súkromný sektor. Vlastne,  nikdy nám nestáli za žiadne protesty, ak ich krivdy nemohli poslúžiť ako palica na Fica.

Sú všetci v jednom vreci s nálepkou dezolátov a nepustíme ich prisadnúť si vedľa nás v kaviarni či do lavice v kostole, pretože v záplave informačného chaosu nevedia, kedy čomu veriť a nemajú všetky tie fajnšmetke skilly, aké sme mali privilégium nadobudnúť my ostatní.

Tam je moje srdce.

Aj napriek tomu, že ako politička viem, že nie som tá, koho pôjdu voliť. Nedivím sa im. Rozdelili sme krajinu na slušných a neslušnách, a ich nechali zakliesnených medzi skutočnými dezolátmi. Bude trvať veľmi dlho, kým uveria, že dokonca aj niekto taký,  ako predsedníčka progresívnej strany, na prvý pohľad roky stelesňujúca opak ich života, je v skutočnosti jednou z nich a na ničom jej nezáleží viac, než aby sme im vrátili dôstojnosť.

Neviem, či je to nudné a na váš vkus málo revolučné, ale je to výzva, v ktorej ak obstojíme, bude to revolta proti všetkému, čo nás rozdelilo.

Milý pán Martin,

Svet nie je čiernobiely. Nedelí sa na tých, čo sedia v kaviarni pri chlípaní fairtrady kávy  so sójovým mliekom a tých, ktorí lepšie rozumejú ľudu, pretože si dokážu revolučne odflusnúť. Gastronomické preferencie nie sú nijaký parameter ani revolučnosti, ani kompetentnosti, ani solidárnosti, ani ničoho. Akurát ste ich použili na kreslenie fiktívnych ideologických hraníc, aby ste mohli si kopnúť do tých, ktorých už za tú vašu nepustíte.

Lenže takto sa politika zmierenia nerobí. Zmierenie nie je o tom, kto sa komu podvolí. Ale o tom, že či už sedíte v krčme, kaviarni či v lavici kostola, ponúknete miesto aj tým, ktorí nie sú z vášho cesta a dokážete chápať ich svet bez pohŕdania.