Denník N

Stal sa zločin

Včera v neskorých večerných hodinách neznámy páchateľ oblial v centre Bratislavy mladú ženu kyselinou ribonukleovou a z miesta činu ušiel. Žena leží s ťažkými popáleninami v nemocnici na Kramároch  a bojuje o život. Vinník sa zatiaľ nenašiel, ale indície poukazujú na to, že je medzi účastníkmi televíznej diskusie Štefana Hríba „Pod lampou“.

Tejto nehoráznej hlúposti azda neuverí nikto a verím, že u niektorých čitateľov dokonca vyvolá bujarý smiech. Vtesnať toľko nezmyslov do necelých štyroch riadkov bol iste husársky kúsok od autora tohto blogu a napĺňa ho pocitom hrdosti z toho, že by ním dokázal konkurovať aj tým najtalentovanejším autorom hoaxov.

Podnet k nemu dala staršia televízna relácia Štefana Hríba „Pod lampou“, v ktorej sa diskutovalo o genetike. Hosťom relácie bol sympatický molekulárny biológ Peter Celec a ešte sympatickejší genetik Vladimír Ferák. Hneď na úvod poviem, že nasledujúce riadky nie sú žiadnou kritikou tejto diskusie. Práve naopak, všetkým jej zúčastneným možno za ňu iba poďakovať.

Ťažké je (niekedy) odpovedať na otázky laikov

Niekedy sa stáva, že pohotovo zareagovať na laické otázky nemusí byť ani pre odborníkov vždy jednoduché. Asi to bolo aj v prípade otázky Štefana Hríba, ktorý sa pýtal, ako je možné, že kyselina ribonukleová (RNA), teda látka z kategóriie tých nebezpečných žieravých kvapalín, môže byť zodpovedná za prenos genetickej  informácie. Položená otázka bola veľmi užitočná, pretože reprezentovala názor mnohých o tom, že všetky kyseliny sú naozaj žieravé nebezpečné kvapaliny. (Niekedy sme svedkami toho, ako niekto v lekárni odmieta masť obsahujúcu kyselinu salicylovú, pretože je to „kyselina“. Pohotové farmaceutky preto v záujme pacienta radšej povedia, že masť obsahuje acidum salicylicum, teda to isté. S tým sú už zákazníci spokojní.)

Nasledujúcou otázkou sa Š. Hríb preto logicky pýtal na to, čo sú to vlastne kyseliny. Nasledovala odpoveď, ktorá hovorila o tom, že sú to látky s nízkym pH. Tú síce nemožno považovať za úplne správnu, ale pre tých, ktorí sú presvedčení o vyššie uvedenej nebezpečnosti kyselín, je odpoveď aj tak nezrozumiteľná. O veličine pH totiž síce počuli, ale nevedia, čo to vlastne je. Ďalšie vysvetľovanie napríklad tým, že uvedieme, že pH roztoku môžeme vypočítať ako záporný dekadický logaritmus koncentrácie katiónov H3O+, by vyžadovalo objasniť ďalšie termíny a diskusiu by to viedlo do závozu a vzďaľovalo by ju od hlavnej témy. Uzavrime to teda tým, že kyseliny môžu byť pri laboratórnych podmienkach plynné, kvapalné aj tuhé látky. Môžu byť zdraviu prospešné, neškodné a zároveň aj veľmi nebezpečné. RNA ako bežne predávaná chemikália vyrábaná napríklad z droždia, je obyčajný neškodný prášok rozpustný vo vode. Predstava, že RNA niekoho poleptá je skutočne groteskná, podobne ako obava z poleptania kyselinou citrónovou v domácnosti.

V živých organizmoch sa však RNA nachádza vo forme záporne nabitej makromolekuly (aniónu). Iba pre informáciu: „sila“ kyseliny (s čím čiastočne súvisí aj miera jej nebezpečnosti) závisí práve od koncentrácie katiónov H3O+ vzniknutých v jej vodnom roztoku pri danej koncentrácii kyseliny. Totiž molekula kyseliny (ak berieme do úvahy tzv. Brönstedovu definíciu) je schopná odovzdať katión vodíka (H+) inej častici, napr. molekule vody, s ktorou vytvorí práve katión H3O+. Touto schopnosťou sa rôzne kyseliny veľmi odlišujú. Stupnica pH pre kyslú oblasť má rozsah od 0 po 7, pričom za veľmi kyslé považujeme roztoky s pH v intervale 0 až 3. Takže ak trochu opravíme odpoveď na otázku Š. Hríba: kyseliny sú látky, ktorých roztoky majú pH < 7. Vodné roztoky RNA však určite nízke pH nemajú, takže RNA nie je nebezpečná chemická látka. Možno ešte poznamenať, že aj kyseliny, ktoré nie sú silné, môžu byť veľmi nebezpečné látky, tak ako napríklad kyanovodík alebo fluorovodík. Z uvedého zároveň vyplýva, že kyselinami môžu byť aj látky, ktoré vo svojom názve nemusia mať podstatné meno „kyselina“, takže v lekárni by u zákazníkov nemuseli vyvolávať podozrenie.

Znova žartíky

Vráťme sa však radšej k žartom, pretože sú často užitočnejšie ako nejaké suché poučovanie. Na pomoc som si vypožičal jeden zo svojich starších obrázkov a sprievodný text týkajúci sa práve merania pH. Je to tak trochu paródia na všeličo, ale je možné, že mnohým čitateľom nebude hovoriť vôbec nič. Pre nich aspoň to, že takmer každá veta v tomto texte je úplnou hlúposťou, takže veľmi ich prosím, aby žiadne „užitočné rady“ tohto textu radšej nech nepraktizovali. Rozhodne text nenechajte čítať deťom mladším ako tri roky, pretože niektoré časti (najmä tie o zápornom dekadickom logaritme) by mohli mať na ich harmonický duševný vývoj veľmi neblahý vplyv.

 

Najvýznamnejšou metódou v chémii je nepochybne meranie pH roztokov, pretožena rozdiel od globálnej teploty táto hodnota v poslednom čase neustále klesá a klesá a nik nevie, kde to vlastne skončí.
Hodnota pH je definovaná dosť nejasnou definíciou: Je to záporný dekadický logarimus aktivity H3O+ iónov.  Táto definícia je prakticky nepoužiteľná už len z toho dôvodu, že jediné zrozumiteľné slovo je v nej slovo „záporný“. Preto sa používa náhradná definícia, ktorá hovorí to, že pH je to, čo na displeji ukazuje tzv. pH-meter (teda nie ampérmeter, pyknometer alebo seizmometer). Zo skúseností autora však vyplýva, že pH-metre sú vo všeobecnosti takmer nepoužiteľné. Čísla z displeja totiž zmiznú v momente, keď sa prístroj ponorí do roztoku (obrázok). Preto najspoľahlivejšie je meranie pomocou indikátorových papierikov. Správny postup ukazuje pravý obrázok. Aby sme hodnotu pH zistili čo najpresnejšie, je potrebné papierik ponoriť do roztoku celý. Extrémne hodnoty pH indikuje jasne červené alebo jasne modré sfarbenie papierika. Správnosť týchto hodnôt potvrdzuje čierne sfarbenie vášho prsta, ktorý sa týmto stáva až do konca vášho života takmer nefunkčným. Preto pre ďalšie meranie pH musíte použiť iný prst. K najväčším vedeckým úspechom autora tohto textu patrí  určenie pH pomocou indikátorových papierikov na tri desatinné miesta (napr. pH = 8,583). Podarilo sa to aj vďaka korekcii na nezanedbateľné zakrivenie časopriestoru v blízkosti papierika. Vedecká obec (tak ako zvyčajne) tento úspech zatiaľ nechce akceptovať.

Poďakovanie.

Dovoľujem si poďakovať svojmu kolegovi docentovi Jozefovi Tatierskemu, ktorý mi z pôvodného textu tohto blogu vyškrtal všetky vety, ktoré by oprávňovali mravnostnú políciu robiť mi rôzne nepríjemnosti napríklad  v podobe dlhoročného žalára a v ňom obmedzovania príjmu sladkostí (najmä veterníkov).

Odkaz na reláciu:

https://www.facebook.com/tyzden.sk/videos/pod-lampou-tajomstvo-dna/10156179540216544/

Teraz najčítanejšie

Karol Jesenák

Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Vysokoškolský učiteľ