Vždy pozitívna, vždy pozitívny – je to vôbec zdravý postoj?

Otvorene hovorím, že takíto ľudia a takéto postoje ma znervózňujú a niekedy aj hnevajú. Pamätám si napríklad príspevok jednej ženy na LinkedIn-e, kde popisovala ako si nevie nájsť vo Fínsku prácu už dlhšie ako rok. Reflektovala aké ťažké časy prežíva, ale akoby sme potrebovali byť vždy a za každú cenu pozitívni. Špeciálne na sociálnych sieťach. Príspevok bol ukončený nejaku vetou v zmysle: ale ono je to vlastne všetko veľmi dobrá skúsenosť, ktorá ma učí trpezlivosti a vytrvalosti… Počkať! Prepáč, ale toto ti nezožeriem. Ak si prehliadaná, ak nemôžeš napĺňať svoje vlastné ambície, ak si aktívna, snažíš sa a nedostávaš nič späť, ak nemáš niekoľko mesiacov svoj vlastný príjem, tak o čom to vlastne píšeš? Zabudni na trpezlivosť a vytrvalosť! Ako sa skutočne cítiš?

Trošku som sa na to pozrela. Všetci dobre vieme, že bublina sociálnych médií je obrovská. Zdieľame iba šťastné a úspešné príbehy. Chceme byť videní a videné, ako tí, ktorí to dali. Sme selektívni/e a predstierame. Ak máme problémy, ak cítime napríklad smútok, osamelosť, nepochopenie, hnev a pod., tak si často  myslíme, že s nami niečo nie je v poriadku, pretože máme byť predsa šťastní. Máme vždy nájsť niečo pozitívne aj počas náročných období.

Napríklad taký Covid. Toľko článkov, príspevkov a vyhlásení o tom, ako sa kto čo naučil vďaka tejto situácií a ako by sme mali myslieť pozitívne… Prevraciam očami vždy keď niečo podobné počujem. Áno, poučme sa, aby sme sa mohli lepšie pripraviť na to, čo príde v budúcnosti. Ale prečo máme byť z toho všetkého pozitívne naladené? Prežívali sme strach z neznámeho, mali sme niekoľko mesiacov preťaté sociálne kontakty, mnoho z nás zažilo smrť blízkeho človeka a nevieme čo sa stane v ďalšom období. Prečo by sme mali byť z tohto všetkého pozitívni?

V nejakom bode som si takéto správanie nazvala falošný optimizmus ale neskôr som zistila, že to má svoj správny termín: toxická pozitivita. Prečítala som si nejaké články, rozhovory a taká toxická pozitivita vie byť veľmi zdraviu škodlivá. Mali by sme byť v spojení so všetkými našimi emóciami a mali by sme byť schopní prejaviť ich.

Je veľa dôvodov, prečo niekto operuje toxickou pozitivitou namiesto realistickej pozitivity. Možno sa to táto osoba naučila v detstve. Možno niekto prekonal traumu a nechce byť zraniteľný cez svoje skutočné emócie. Niektorí a niektoré si môžu myslieť, že toto je to, čo sa od nich očakáva a že ich ľudia budú mať viac radi.

Ale cena za toxickú pozitivitu je obrovská. Toxicky pozitívni ľudia môžu skončiť s depresiou, v pochybnostiach o sebe samom, prípadne nie sú schopní či schopné reálne konať a riešiť situácie, ktoré sa nedajú prerámcovať na niečo pozitívne.

Osobne si myslím, že ak sa vyhýbame ťažkým emóciám či nepríjemným situáciám, iba ich svojím ignorovaním zväčšujeme a robíme naliehavejšími. Zdravšia cesta je byť v kontakte so sebou samým, poznať celé portfólio svojich pocitov a pracovať s nimi podľa situácie v akej sme sa ocitli. Ak sa sústreďujeme iba na pozitívne veci, ľudia tomu skôr či neskôr prestanú veriť.

Emócie nie sú zlé, ani dobré. Ak si dovolíme cítiť všetko to, čo naozaj cítime, začneme sami sebe lepšie rozumieť. A budeme lepšie rozumieť aj iným. Nič ma nerozčúli viac ako keď sa napr. niekomu zdôverím, že mi je smutno a príde odpoveď: buď trpezlivá, to bude dobré. Nie je to ukľudňujúce. Je to úplne popretie toho, čo hovorím a ako sa cítim.

Inými slovami, je v poriadku prežívať rôzne pocity a nie je v poriadku byť jedným vysmiatym slniečkom 24 hodín denne. Pre seba i pre iných je oveľa lepšie ak budeme poznať celú paletu svojich skutočných pocitov. Toxickú pozitivitu si neprosím. Cítim sa z nej úplne choro…