V inom blogu (tu) som uviedol úvahy o suverenite občanov. Poďme rozvíjať ústavnú zásadu „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ a pozrieť sa na súčasný spoločenský vývoj cez oči tejto ústavnej zásady. A zrazu sa hneď veci budú javiť ináč, ako sú predkladané médiami alebo ako o nich uvažuje politický mainstream…

V predchádzajúcom blogu som argumentoval, prečo je referendum o predčasných voľbách ústavným prejavom legitímneho suverénneho mocenského zásahu občanov. V tomto texte uvediem svoj názor o  jeho skutočnom charaktere – potvrdení výsledku volieb 2020 alebo o potvrdení výsledku palácového prevratu, ktorý vykonal Richard Sulík a uvádzam nový netradičný pohľad na súčasnosť a udalosti, ktoré k dnešnému stavu viedli. V ďalšom texte sa zamýšľam nad dnešnou politickou a spoločenskou realitou očami suverénneho občana – držiteľa štátnej moci. Na konci textu (v poslednom odstavci) sa odvážim vysloviť aj predpoveď ďalšieho sledu udalostí ako vyvrcholenia, na ktoré ešte len čakáme.

Keďže podľa Ústavy SR sú občania pôvodcami moci, ktorí  ju vykonávajú priamo alebo pomocou volených zástupcov, je nutné sa pozrieť na dianie na Slovensku cez túto optiku. Je nepochybné, že posledné dva roky si Slovensko (občania) na námestiach vymohli pád Ficovej vlády a je nepochybné, že voľby v roku 2020 boli voľbou zmeny. V kontexte udalostí to znamená, že Matovičova vláda má predovšetkým (a hádam výlučne) revolučný charakter – jej úlohou je presadiť a udržať spoločenské zmeny od uneseného k občianskemu a právnemu štátu. 

Z fragmentácie politického spektra zároveň vyplýva, že nebol dosiahnutý celospoločenský konsenzus o charaktere tejto pokojnej revolúcie (Nežná revolúcia nastavila aj do budúcna charakter revolučných zmien na Slovensku ako pokojných občiansky iniciovaných spoločenských zmien). Čo však jasné bolo, že bol zvolený jasný a autentický revolucionársky líder týchto zmien – Igor Matovič. Dovolím si tvrdiť, že Matovič ostal do veľkej miery nepochopený – médiá a aj mnoho ľudí v ňom nevidelo kým je, ale projektovali do neho svoje očakávania. Igor Matovič je predovšetkým občiansky aktivista, ktorý si za svoju agendu zobral priblížiť politiku a vládu ľuďom. Z toho pramení aj jeho projekt OĽANO, ktoré má priamo  v názve charakteristiku toho, čím v skutočnosti je – zoskupením nezávislých osobností a obyčajných ľudí – vláda ľudu, ktorá chce priniesť na Slovensko zmenu k slušnému spravovaniu krajiny samotnými občanmi. Nie je jeho chybou, že do neho mnohí projektovali svoje očakávania a túžby. Z tohto nepochopenia zároveň pramení nepravdivé označovanie Matoviča ako šaša na jednej strane alebo štátnické očakávania na druhej strane. Jeden aj druhý pól (šašo aj štátnik) znamená nepochopenie Igora Matoviča – on je len obyčajný človek, ktorý sa nahneval ako to na Slovensku chodí a rozhodol sa s tým niečo spraviť; on je len občiansky aktivista v politike – a s týmto programom a víziou uspel.

Vzhľadom na revolučný charakter tejto vlády, je jej legitimita do značnej miery spätá s menom jej lídra – teda Igora Matoviča, ktorý dostal mandát realizovať jeho predstavu revolučnej zmeny Slovenska. Ľudia si zvolili konkrétne  Igora Matoviča, aby on viedol a realizoval predstavu o zmene. To však vyvolalo odpor súčasnej opozície (SMER + Hlas), ale zároveň takmer okamžite volalo konkurenčný boj o moc medzi parlamentným ale aj neparlamentným mainstreamom, ktorý sám chcel uchopiť moc, už sa na to tešil a doslova slintal po moci – ale ľud si zvolil Matoviča; k tomu sa pridali aj niektoré mienkotvorné médiá, ktoré doslova vyvolávali antimatovičovskú hystériu. Takmer okamžite tieto média začali prezentovať požiadavku na to, aby niekto z antiSMERáckeho spektra sa ujal úlohy zosadiť formálneho „kráľa“ Slovenska; tejto úlohy sa vďaka svojmu nebetyčnému egu ujal Richard Sulík, ktorý sa prvý rok revolučnej vlády zameral na rozvrátenie jej súdržnosti. Heslom dňa sa stalo: chceli sme demokratické zmeny ale nie takéto a ani občania nám nebudú stáť v ceste ich dosiahnutia…

Richard Sulík s tým má skúsenosť, rozvrátil Radičovej vládu v očakávaní lepšej pozície po predčasných voľbách; motivácia, ktorá je takmer totožná s motiváciou dnes. Richard Sulík začal testovať a neskôr celkom otvorene vyzývať Igora Matoviča do politického súboja. Richard Sulík je však babrák síce vhodný na špinavú robotu ale nie schopný jemnej politickej diplomacie, a  preto veľmi skoro začal v koaličnej bitke ťahať za kratší koniec. Igor Matovič totiž ihneď rozoznal, že sa Richard Sulík pokúša o palácový prevrat, teda zosadenie formálneho „pána Slovenska“, že Richard Sulík si bez okolkov trúfol zosadiť rovno premiéra. Richard Sulík však nemal k dispozíciui ani armádu ba ani NAKA, aby si puč poistil silovými zložkami, ako to už pri pučoch býva; tento nedostatok však kompenzoval tým, že má na svojej strane armádu novinárov, ktorá mu mediálne držala a stále drží stranu ako korunného princa alternatívy pre Slovensko. Napriek tomu Richard Sulík začínal strácať dych a v zákulisných bojoch bol už v januári „na odstrel“. Dokonca k tomu bola údajne náchylná aj Veronika Remišová a Richarda Sulíka sa zastala jedine Mária Kolíková.

Politickí  poradcovia Richarda Sulíka začali ihneď pracovať na plné obrátky. A našli aj riešenie. Richard Sulík nesmie bojovať s Matovičom priamo ale len prostredníctvom politických spojencov (Za ľudí,  médiá) a nesmie na neho útočiť ani v médiách ale musí si nájsť tému, ktorú môže hrotiť a má súvis s hospodárstvom alebo ekonomikou. Tu sa zamyslel nad tým, čo by sa mu hodilo pri práci ministra hospodárstva a ako by mohol odpútať pozornosť od seba. Konzultoval situáciu aj s poradcami aj s médiami – a našiel vhodnú obeť svojich machiavelistických ťahov – občana Slávika, ktorého vraj mnohí developeri nenávidia a radi by sa ho zbavili, ktorí je vraj už slabý a nikto ho už nechráni.

Tomáš Vašuta,  redaktor ekonomickej odnože SME sa mi totiž v jednom maily (tu a tu) priznal, že zneužil svoju pozíciu novinára mienkotvorného média na moju diskreditáciu v očiach verejnosti s cieľom aby som zanechal aktivizmus a venoval sa iným veciam a že na tento cieľ využil aj Sulíkovu diskreditačnú  antikampaň; avšak tomu predchádzala zo strany redaktora Vašutu priveľká novinárska aktivita,  ktorou sa stále snažil na mňa upútať Sulíkovu pozornosť, čo sa mu aj nakoniec podarilo. Sulík sa teda rozhodol udrieť – sériou tlačoviek, kde sa ma snažil kriminalizovať (zaoberám sa tým tu, tu, tu a tu) a snažil sa vyvolať dojem aj môjho spojenia s ďalším členom vlády a vykresliť toto spojenie ako toxické; to mu súčasne slúžilo ako zámienka prečo sa venuje nejakému aktivistovi. Z hľadiska jeho politických machinácií mu tento krok krátkodobo vyšiel – bola to totiž taká šokujúca správa ako do vnútra koalície ale aj von smerom k  verejnosti, že mu poskytla dostatok času na konsolidáciu pomerov v koalícii tak aby sa udržal vo vláde ako aj zastavil pád preferencií jeho osobných ako aj celej SaS. Aj novinárom sa zdanlivo vyplatila, chvíľkovo zaplnili čítanosť a ukázali, že aj oni vedia splniť želania biznisu, nielen zapredaní politici. A nenapravia škody, kým ich k tomu nedonútite súdom (ako sa priznáva aj redaktor SME Tomáš Vašuta tu a tu).

Súčasne mu to umožnilo na pozadí boja proti občianskej ekologickej aktivistickej spoločnosti sa prezentovať ako probiznisový protekcionistický politik ekonomických záujmov firiem. To mu umožňuje obracať sa na podnikateľov, či podnikateľov poskytovať im ochranu pred aktívnym Občanom Slávikom výmenou za podieľanie sa na jeho politických aktivitách. Zároveň dúfa, že mu to umožní v budúcnosti (keď sa budú schvaľovať európske peniaze za balík obnovy, na ktorom záleží aj Igorovi Matovičovi) uzavrieť dohodou aj s ním – veď spolu sa spoja voči nepohodlnému občanovi aby si zachránili peniaze… Takmer žiadne politické náklady a veľké politické zisky.

Efekt útoku na Občana Slávika však rýchlo vyprchal; polícia sa vecou zaoberá avšak v ako zjavne spolitizovanej veci postupuje opatrne (doteraz nebolo začaté trestné konanie – len sa vykonávajú úkony ako výpovede svedkov a podávanie vysvetlení). Polícii aj prokuratúre slúži ku cti, že sa nenechala zatiahnuť do politických hier, pre Občana Slávika si preto NAKA neprišla – a Občan Slávik nielenže sa nenechal zastrašiť a neprestal so svojou činnosťou ale sa aj sťažoval Európskej komisii. Všetkým podnikateľom, ktorí sa pridali k Sulíkovi úrady rozhodnutia zrušili a  projekty zastavili; politických spojencov (Za ľudí) efektívne Sulík rozložil (čiže sa zbavil konkurencie). Ba čo viac, Slávik teraz podnikateľom odkazuje, že ani Sulík im nepomôže; vďaka absencii klasickej zelenej strany Slávik získal politický a mediálny presah, ktorého úroveň je od ministra vyššie. Ani Sulík neobišiel úplne zle nakoľko sa mu podarilo získať status antiSMERáckeho politika, ktorý ide poraziť aj Matoviča; teda ide dotiahnuť palácový prevrat do konca. V symbolickej rovine sa snažil zosnovať prevrat ako voči premiérovi ako formálnemu vládcovi Slovenska ale aj voči aktívnemu občanovi, ktorý presadzuje svoju víziu o fungovaní štátu a budovaní krajiny cez ekologický aktivizmus.

A tu prichádza nateraz posledné dejstvo – divadlo s vyslovovaním nedôvery Igorovi Matovičovi ako trik SMERu a Hlasu doraziť (ne)súdržnosť tejto vlády ako predohra k referendu o predčasných voľbách. Divadlo s vyslovovaním nedôvery Igorovi Matovičovi sú len dozvuky palácového prevratu a budovanie zákopov. Igor Matovič totiž v aktualitách.sk označil Richarda Sulíka za cieľ; Richard Sulík súčasne vyhlásil vojnu Matovičovi. Táto vojna však už začala marci a bola potvrdená posledný víkend. Igor Matovič je totiž predovšetkým aktivista zameraný na výsledky a nie na masturbáciu ega. Nepotrebuje byť formálne premiérom na to, aby bol ľudovým lídrom zmeny; Igor Matovič si uvedomil, že kľudne môže nechať formálne miesto premiéra Hegerovi, lídrom zmeny a novodobým tribúnom ľudu bude stále on. Takticky sa stiahol, preskupil sily a chystá sa na finálny  úder, Prečo však strpel zdanlivo potupnú porážku od Sulíka? Už starí Rimania mali príslovie „Priateľov si drž pri sebe ale nepriateľov si drž ešte bližšie„. OĽANO totiž drží siloví zložky (obrana a vnútro) a ako minister financií otáča kohútikom peňazí aj ostatným. Efektívne proste všetko riadi stále Igor Matovič. Súčasne donútil Richarda Sulíka prejaviť sa ako absolútny deštruktor – rozvráti všetko pre vlastné  ego a dosiahnutie vlastného prospechu: dve vlastné vlády, spoločenský kľud a konsenzus a ako taký je nespoľahlivý partner do akéhokoľvek projektu…

A akú konkrétnu rolu v tom hrá referendum a aké je veľké finále Igora Matoviča? Naznačil to už Ján Krempaský v SME: Ponížený a na dne popularity. Matovič stále môže otočiť svoj prepad, tvrdia experti. Neprekvapuje, že ako aktivista sa postavil za konanie referenda. Igor Matovič je majster prekvapení, dramatických zvratov- a občianskych inovácií v politike.  Osobne si myslím, že chce predčasné voľby, ktoré bude v kampani prezentovať ako to, že sa nedrží stoličky – ale ak to občania myslia so  zmenou Slovenska k lepšiemu vážne, tak si majú odhlasovať predčasné voľby – a majú ho potvrdiť ako premiéra a lídra zmeny a nedovoliť ani Ficovi ale ani  Sulíkovi tieto zmeny sabotovať – a môže mať ešte väčší úspech ako minulý rok. Veď Igor Matovič ako číslo 150 na kandidátke predsa len sa vždy prekrúžkoval a dokonca dal najsilnejšieho premiéra v novodobých dejinách Slovenska. A úprimne, reči sa hovoria (aj tie antiMatovičovské) ale chlieb sa je. Teraz si každý potrebuje ventilovať frustráciu – ale zoči voči voľbe pokračovania spoločenských zmien alebo návrat mafie má Matovič víťazstvo isté. Predčasné voľby sú  len ďaľšia variácia tej  istej myšlienky, ktorú používa úspešne viac než dekádu. A čo ak Ústavný súd vyhlási referendum o predčasných voľbách za neústavné? Tak bude iniciovať zmenu Ústavy SR a následne aj predčasné voľby s rovnakým naratívom. Osobne očakávam úspech tohto politického šach-matu. Ak by som ja bol na mieste Igora Matoviča, konal by som presne takto; som totiž jeden z mála Slovákov, ktorý chápe aktivistické zmýšľanie a kroky premiéra Matoviča. Nie, nejde o preklepu – pre mňa osobne je premiérom stále Igor Matovič, lebo mu to demokraticky zverili občania vo voľbách a machiavelistické ťahy Richarda Sulíka neuznávam; teraz to je však potrebné znovu potvrdiť vo voľbách.