Referendum: Prečo sa Matovič kruto mýli, Šeliga zradil Slušné Slovensko, Sulík patrí na smetisko dejín a prečo nadchádza doba Občana Slávika?

Igor Matovič v spontánnej reakcii označil aktuálne rozhodnutie Ústavného súdu o referende ako čierny deň pre demokraciu na Slovensku. Kruto sa mýlil; osobne si skôr myslím, že pravdu mal doktor Bujňák (tu). Súčasná situácia sa podobá situácii po búrlivých debatách o ústavnosti či neústavnosti mečiarovských amnestií. Niet pochýb, že predstavovali jazvu slušnosti, spravodlivosti a rozvoja právneho štátu na Slovensku. Verejná diskusia sa však obmedzila na bežné technikálie a právnické prekáračky, až kým to nerozsekol Ústavný súd. Kresťania poznajú kráľa Šalamúna, ktorý bol súčasne aj sudcom a známy je príbeh ako rozsúdil, komu patrí dieťa, o ktoré sa hlásili dve matky. Rozkázal dieťa rozťať mečom na polovice a každej dať jednu. Skutočná matka však preferovala život dieťaťa a tým prejavila záujem na jeho blahu a tak Šalamún prisúdil dieťa jej. Významné rozhodnutia Ústavného súdu na Slovensku sú také šalamúnske – nechytráčia, ale idú priamo po podstate veci a múdro naznačujú spravodlivé a správne rozhodnutie, hoci tá múdrosť nie je na povrchu ale ju je potrebné hľadať. V prípade amnestií ústavný súd skonštatoval, že amnestie je možné zrušiť vo veľmi osobitných a jedinečných prípadoch, kedy sú nie prejavom individuálnej milosti ale prejavom narúšania demokratického a právneho štátu.

Čo povedal v skutočnosti Ústavný súd o referende? V prvom rade potvrdil tézu o občanoch ako zvrchovaných pánoch Slovenska (tu); nepovedal to priamo ale nepriamo. Ústavný súd potvrdil, že občania môžu v referende prijímať, meniť a rušiť Ústavu SR, môžu dokonca rozhodnúť aj o skrátení volebného obdobia – to je možné len za predpokladu, že občania sú pôvodcami moci (čl.2 ods.1 Ústavy SR) a že môžu priamo ovplyvňovať chod vecí verejných (čl.30 ods.1 Ústavy SR). Keďže však k tomuto otázka prezidentky neznela, tak to ústavní sudcovia len naznačili. Kto pozná reč diplomacie, vie že dôležité je nielen to, čo sa povie ale aj to, čo sa nepovie alebo to, čo sa len naznačí. A tu súd jednoznačne naznačil, že na Slovensku je pánom občan. V tomto sú ústavní sudcovia zajedno aj s podporovateľmi referenda o vypísaní predčasných volieb. A som tiež veľmi pyšný, že Ústavný súd zvoli veľmi jemný jazyk diplomacie a odbornosti prezentovaný obyčajnosťou sudcov, ktorý sú akosi tak ľudský a bez pátosu. V čom je však podobnosť s kráľom Šalamúnom? Ústavný súd naznačil, že živelná priama demokracia by paradoxne mohla ústavný demokratický systém rozťať a zabiť – a naznačil, že je potrebné hľadať taký model usporiadania vzťahov, ktorý tomu zabráni. Je potrebné nájsť také presne definované (procedurálne aj vecne) použitie referenda – ktoré v konkrétnom prípade kedy priamy výkon štátnej moci občanmi koliduje so zastupiteľským – nespôsobí zabitie demokracie na Slovensku ale ju v skutočnosti posilní a obohatí.

A v tom je krutý omyl Igora Matoviča – rozhodnutie Ústavného súdu je totižto jedným z najvýznamnejších dní pre slovenskú demokraciu a občiansku spoločnosť. Občania na námestiach povedali, že si berú svoju krajinu späť a chcú o nej rozhodovať sami a priamo. Ústavný súd to odobril ale povedal, že kým sa tak začne diať – tak treba vybudovať systém a pravidlá. V Ústave totiž máme náznaky občianskej moci a jej výkonu, ale len vo všeobecnej rovine. O čl.2 ods.1 a čl.30 ods.1 Ústavy SR som už hovoril (tu a tu), kde je konštitutívne určené, že pôvodcom moci je občan a je definované jeho občianske politické právo priamo spravovať veci verejné. V ústave máme dokonca určené aj inštitúcie, ktoré na to občania môžu využívať – a tu čaká mnohých prekvapenie – sú to politické strany a občianske združenia; napísané to máme v čl.29 Ústavy. Prvým spôsobom ako občania môžu realizovať svoje politické práva je právo združovať sa a to konkrétne v občianskych združeniach. Tento ústavný článok je veľmi významný pre budovanie občianskej spoločnosti – občianske združenia nie sú len akési krúžky či kluby na pestovanie koníčkov; sú to ústavné inštitúcie budovania občianskej spoločnosti, ktorých činnosť je sama o sebe vo verejnom záujme a ktorých činnosť zvyšuje spoločné spoločenské blaho. Ak sa občania združia v nejakom spolku venujúcom sa napríklad rybárstvu – tak rozvíjajú nielen svoj koníček (rybárčenie) ale súčasne rozvíjajú rybárstvo ako také (tradícia, starostlivosť o prírodu, hospodárske odvetvie) a vykonávajú aj takú spoločensky záslužnú činnosť ako je napríklad aj starostlivosť o vody a ryby. Úlohou rybárskych spolkov tak nie je len zabezpečiť ich členom kapra na vianočný stôl – ale aj verejný záujem a spoločné blaho v podobe starostlivosti o im zverenú časť krajiny – starajú sa o rybníky, rieky a potoky a iné rybárske revíry a robia to na samosprávnom princípe na základe zákona o rybárstve. Obdobne to platí pre občianske združenia ako také. Občianske združenia sú totiž občianskymi inštitúciami, ktorými si občania môžu realizovať svoje politické práva. Na takomto princípe je budované celé Slovensko: rybári ale aj baníci, akademické samosprávy, územné samosprávy, profesné samosprávy architektov, sudcov, notárov, advokátov, stavebných inžinierov. Slovensko je vo svojej podstate budované na občianskom princípe rôznych typov občianskych samospráv. Ústavný súd to rešpektuje a posúva ďalej… Každý uvedený typ samosprávy, ktorému sa zverila moc gazdovať nad istou časťou krajiny má totiž vlastné presne definované pravidlá v zákone. Ústavný súd povedal, že je potrebné také pravidlá vymyslieť aj pre referendum o predčasných voľbách – lebo aj to je vo svojej podstate forma občianskej samosprávy na úrovni celej krajiny a všetkých občanov.

Ústavný súd otvoril pandorinu skrinku priamej demokracie na Slovensku a Slováci si s tým musia teraz poradiť – ako ju budú v realite napĺňať. Lebo rozumiem napríklad argumentu odporcov referenda, ktorý správne argumentovali, že strany nespokojné s výsledkom budú iniciovať referendum o skrátení volieb. To sa dá riešiť tým, že oprávneným subjektom môže byť len občianske združenie, ktoré nemá majetkové, organizačné ani personálne prepojenie s politikmi a politickými stranami – aby sa zabezpečilo, že je to výkon priamej demokracie občanmi a nie nástrojom politikov. Vytvára to nároky na to, aby sa sami občania profesionalizovali a občianske združenia, ktoré majú ambíciu ovplyvňovať veci verejné sa aj inštitucionalizovali a profesionalizovali. Otvára sa celkovo téma občianskej participácie – vo veciach správy vecí verejných.

Ono to však bude klásť na občiansku spoločnosť nároky – tí občania, ktorí budú chcieť byť tribúnmi ľudu sa budú musieť profesionalizovať a stať kvázi politikmi, či kvázi diplomatmi. Stanú sa totiž nemocenskými aktérmi tvorby politík – a Slovensko dnes už očakáva od takéhoto človeka profesionalitu, rozhľad a najmä kompetenciu. Začnú vznikať spolky, ktorých cieľom bude vytvoriť zázemie pre týchto tribúnov – budú to občianske think-tanky, ktorých ambícia bude formuláciou myšlienok ovplyvňovať vecí verejné. Niečo ako MESA10 či klub 500 ale v občianskom prevedení. Preto sa Igor Matovič mýli a pre neho kruto – ak to totiž myslí so Slovenskom vážne a bude chcieť spraviť reparát bude sa musieť naučiť byť štátnikom. Preto si Igor Matovič musí vynútiť predčasné voľby a predstúpiť pred ľudí – pochopil som, že mojou chybou bolo to, že som bol len politický aktivista a že moja vláda mala zdanie nekompetentnosti. Igor Matovič musí v sebe nájsť úprimnú ambíciu byť premiérom a štátnikom, ktorý Slovensku predstaví svoju víziu toho, čo to znamená robiť politiku pre ľudí. Igor Matovič na to má, musí však na sebe zapracovať – keď to však spraví tak sa osvedčí a ľudia za ním pôjdu. Súčasne to znamená, že tie spolky a združenia, ktoré majú istú kompetenciu, odbornosť a profesionalitu, môžu konkurovať (minimálne ideovo a koncepčne) aj oficiálnym štátnym orgánom.

Existujúca legislatíva však už tento problém čiastkovo riešila v prípade ekologických spolkov. Aarhuský dohovor jednoznačne stanovuje, že ekologické spolky majú právo podieľať sa na rozhodovaní o veciach životného prostredia a majú jednoznačne určené kompetencie. Združenie domových samospráv, ktorého som predsedom, sa dlhodobo profiluje ako občianska inštitúcia, ktorá má ambíciu participovať na správe vecí verejných v oblasti životného prostredia a participovať na rozhodovaní o ňom. Keď som ZDS budoval, vychádzal som aj ústavných článkov 2 ods.1, čl.29 ods.1 a čl.30 ods.1 o priamom podiele občanov na správe vecí verejných a nielen z ustanovení Aarhuského dohovoru. Keďže Ústava mi hovorí, že pomocou ZDS ako občianskeho združenia môžem aj priamo realizovať svoju predstavu o spravovaní krajiny v otázkach životného prostredia a Aarhuský dohovor spolu so zákonom o posudzovaní vplyvov na životné prostredie na to vytvára presný procedurálny a inštitucionálny rámec – začal som sa systematicky venovať tejto oblasti. Identifikoval som, že zákony na ochranu životného prostredia máme dobré. Zistil, som že máme aj mnohé kvalitné inštitúcie (napríklad Štátna ochrana prírody SR), ktoré však nemajú kompetencie rozhodovať. A tie inštitúcie, ktoré kompetencie majú – nemajú vždy za cieľ rozhodovať v prospech prírody a životného prostredia. Preto je činnosť ekologických spolkov vo verejnom záujme – svojou činnosťou naprávajú nedostatky správy vecí verejných zákonom predpokladaným spôsobom.

ZDS pôsobí už 17 rokov a ja ako aktivista už 21 rokov. Pred 21 rokmi som sa nahneval na to, akým spôsobom vyzeral môj panelák a rozhodol som sa s tým niečo urobiť. Stal som sa členom výboru vlastníkov na dnes úž bájnej Rovniankovej 14 (tu a tu), pričom systém, ktorý som tu spolu zakladal sa stal neskôr štandardom správy bytových domov. Potom ma hnevalo ako sa mesto stará alebo skôr nestará o našu terasu, chodníky a okolie paneláku. A urobil som niečo aj s tým – spolu s petržalským zastupiteľstvom sme vymysleli systém krytých kontajnerových stojísk (tu a tu), revitalizácie terás a adopcie zelene pri panelákoch (tu). To, čo sme urobili v Petržalke neskôr prebrala celá Bratislava a neskôr aj ostatné mestá. Keď sa pred 20 rokmi začalo hovoriť o petržalskej električke – hovoril som, že musí ísť v zelenom parku. Milan Ftáčnik, ktorý bol zvolený ako SMERácky kandidát a ktorého riaditeľom magistrátu bol istý Viktor Stromček však električku riešili nie ako projekt, ktorý má priniesť blaho bratislavčanom – ale ako typický SMERácky tunel. Tak som proti tomu začal vystupovať. Podarilo sa mi dosiahnuť (napriek odporu vtedajších „mocipánov“), že zlý projekt sa zastavil a že sa rozbehol prvý participatívny projekt, kde obyvatelia mesta rozhodli, že si želajú električku v zelenom parku a mesto hľadá spôsob ako im vyhovieť (tu). Nuž áno – museli sme všetci dozrieť a trvalo to skoro 20 rokov, ale dnes je projekt električky dobrý a tesne pred realizáciou a plne ho podporujem. Na nových úsekoch v Karlovej vsi môžeme vidieť, že sa to dá robiť aj moderne a kvalitne a za to patrí vďaka súčasnému vedeniu mesta. Následne som sa nahneval na to, ako mi moju Bratislavu humplujú developeri, tak som sa rozhodol s tým niečo urobiť. Ako aktivista cez procesy EIA som si stanovil vlastné pravidlá, ktoré platili pre každého rovnako – všetci musia venovať čas, energiu, peniaze a nápady na zlepšenie života v meste tým, že ich projekty majú zlepšiť životné prostredie a developer ak už ide zarábať na tom, že zaberá pôdu v meste a potom ju draho predáva, tak musí ľuďom priniesť aj nejakú hodnotu. Hlavne však s rešpektom k mestu a jeho obyvateľom. A keď som videl ako mnohý podnikatelia humplujú moje Slovensko – dal som sa aj do toho (tu a tu). Celá moja aktivistická činnosť má jeden spoločný ukazovateľ v rôznych formách – Keďže ma hnevalo ako aktuálni politici či podnikatelia humplujú môj dom, mesto a krajinu tak som sa rozhodol, že si svoj dom, mesto aj krajinu vezmem späť a sám sa pričiním, aby sa mi žilo lepšie – a nielen mne ale všetkým okolo mňa. S rešpektom k ľuďom a životnému prostrediu.

A prečo nadchádza doba Občana Slávika? Lebo Slovensko čaká najväčšia finančná injekcia akú kedy dostalo alebo dostane – v rámci Balíka obnovy ako aj projektov spravodlivej transformácie regiónov ale aj eurofondy. Krajinu čaká vo veľkom to, čomu som sa v malom venoval svoj aktivistický život – hľadať spôsoby ako obnoviť svoj dom, svoje mesto a svoju krajinu tak, aby sa nám žilo lepšie. Jeden z pilierov Balíka obnovy ale aj Zelenej európskej obnovy je obnova biodiverzity a druhým je silná občianska participácia. Lebo ono sa to v Európe nerobí preto, aby sa minuli peniaze (ako sa na Slovensku často mýlime, že je to dotačná schéma na podporu ekonomiky), ale aby sme si v Európe sami sebe pomohli mať sa lepšie. Má pomôcť naštartovať európsku politiku zmeny k zelenej transformácii hospodárstva a v konečnom dôsledku transformácii celej spoločnosti.

To je súčasne aj dôvod, prečo Richard Sulík patrí na smetisko dejín. Richard Sulík totiž chrapúňsky zaútočil na občana a ekologického aktivistu, pričom sa jeho činnosť snažil zhovadiť veľkohubými rečami o tom, že je to vlastne vydieranie.  Richard Sulík sa mocensky ako minister postavil na obhajobu ekonomických záujmov firiem a zaútočil na aktivistu, ktorý hájil všeobecné blaho všetkých; podobne ako zaútočil na Obchodnú inšpekciu ktorá hájila ľudí pred šmejdami (tu) alebo na inšpekciu životného prostredia, ktorá chránila zdravie ľudí a čistú prírodu (tu); avšak chránil si šéfa MH Manažment, pre ktorého si musela nakoniec prísť NAKA (tu) a chodil na raňajky s Haščákom (tu a  tu). Richard Sulík sa prerátal vo veľa veciach – neodhadol správne mňa v tom, že sa nepoložím a jeho tlaku som nepodľahol (tu patrí vďaka všetkým, ktorí toto ťažké obdobie prešli so mnou); neodhadol správne spoločnosť – po prvotnom šoku nastalo trápne ticho a rozpaky, lebo občiansky aktivista nie je vrahom ani korupčníkom (ako sú Kočner či Makó) a proste to celé akosi nesedí; neodhadol správne koaličných partnerov – neodhodlali sa k nemu pridať v útoku na občianskeho aktivistu a neodhadol správne ani dobu – ľudia si proste pýtajú svoju krajinu späť, lebo ich hnevá ako ju humpľujú gauneri alebo neschopáci a ľudia pochopili, že ja robím to isté ako aktivista v oblasti životného prostredia – a viem to aj dosiahnuť.

A je ešte jeden dôvod, prečo Richard Sulík patrí na smetisko dejín (podrobne sa mu budem venovať neskôr v ďalšom blogu) – tým dôvodom je, že éru našich ľudí nezaviedol Róbert Fico, ako sa väčšina Slovákov mylne nazdáva ale práve Richard Sulík. Éra našich ľudí začala tým, že Dobroslav Trnka sa stal generálnym prokurátorom a Dušan Kováčik špeciálnym – orgány prokuratúry, ktoré mali spoločnosť chrániť pred mafiou, začali mafii slúžiť a to prostredníctvom machinácií Mariána Kočnera. Dnes vieme, že to bol práve Richard Sulík, kto pomohol Mariánovi Kočnerovi presadiť cez SMER za generálneho prokurátora Dobroslava Trnku tak, že z vtedajšej koalície vynášal informácie o tom, aké sú dohody v tajných voľbách generálneho prokurátora (tu, tu a tu) a Kočner mu aj vravel, koho má dať na kandidátku SaS (tu), položil Radičovej vládu a tak Slovensko uvalil do ťažkých 10 rokov, z ktorých sa stále spamätávame. Vina Róberta Fica je v tom, že v prvej dekáde definitívne neskončil s mečiarizmom ale využil ho na svoju prvú vládu a v druhej dekáde nezatrhol systém našich ľudí, ale dovolil, aby na ňom niekto mohol parazitovať. Ale prvú vládu rozložil a Kočnerovi presadiť Trnku pomohol práve Richard Sulík. Richard Sulík sa pokúsil pomôcť developerom, ktorí ma nenávidia ma odstrániť politickým zásahom. Richard Sulík sa pokúsil pomôcť šmejdovým firmám na úkor spotrebiteľov a zdravia ľudí a prírody. Slováci sú však Za Slušné Slovensko a to vyzerá predsa len trošku ináč…

ZDS je však občianskym združením a to vplyvným – vplyvným, lebo verím tomu, čo robím a mám výsledky. Mám idealistické ciele o občianskej spoločnosti, cieľavedomosť a pragmaticky krok za krokom realizujem svoju víziu lepšieho Slovenska – pomocou zelenej obnovy a budovania Slovenska. Mám ho aj dnes. ZDS sa transformuje na think-tank, ktorý sa bude venovať zelenej obnove a budovaniu Slovenska cez procesy EIA, blogovanie, osvetu a kongresy. Vďaka svojej účasti na skoro každom projekte, čo sa na Slovensku realizoval (musel byť posúdený cez proces EIA) je dnes ZDS jediná inštitúcia, ktorá má komplexnú a úplnú znalosť o tom, ako sa Slovensko posledné roky budovalo a kam sa uberalo a to som súčasne spoluformoval cez ekologické pripomienkovanie – chcel som, aby sa Slovensko začalo uberať zelenou a ekologickou cestou a to som aj presadil. Budem v tom pomáhať naďalej každému, kto chce byť najlepší a kto chce pomôcť obnoviť a budovať Slovensko na princípoch zelenej transformácie a občianskej spoločnosti. ZDS je vplyvné, lebo ja ako jeho predseda som presvedčil o mojej vízii pre Slovensko – Slovensko pre všetkých, kde každý gazduje na svojom tak, aby prosperoval a súčasne pomohol prosperovať aj ostatným; Slovensko kde prosperita je založená na vzájomnom rešpekte a zlepšovaní životného prostredia.

Mimochodom, ako predseda ZDS okrem iného komunikujem aj s veľvyslancami európskych krajín, či európskymi inštitúciami. Niekoho možno prekvapí, že som sa tak pričinil o to aby dva základné piliere Balika obnovy ale aj Zelenej európskej dohody bola obnova biodiverzity a občianska participácia; presvedčili ich nielen moje reči ale aj výsledky v transformácii krajiny. To, že ma niekto nazýva „postrach developerov“ má svoju príčinu – dokázal som tom čo nedokázal nikto iný – spravil som poriadok a donútil som developerov realizovať ekologické projekty a myslieť na to, čo prinesú mestu a jeho obyvateľom. Je to kombinácia pozitívnej motivácie byť lídrom pozitívnej zmeny a právneho vynucovanie neustáleho zlepšovania životného prostredia od tých, kto do neho zasahuje. Ale ani to nie je podstata úspechu – podstatou bolo, že som jednoznačne deklaroval, že som občan, som tu doma a ja určím, ako sa bude u mňa doma robiť – iným slovom, podstatou môjho úspechu je že som jasne deklaroval, že si beriem svoje mesto späť – a to aj tí najarogantnejší z developerov podvedome rešpektovali a uvedomili si, že to robím nielen z presvedčenia ale pre všeobecné blaho. Rešpektovali ma, lebo podvedome cítili silu občianskej spoločnosti. Pre niekoho vydieranie – v skutočnosti podstata ekologického a občianskeho aktivizmu. Ešte aj ten Oskar Világy si uvedomil, že čelí občanovi, ktorý využíva svoje právo. A sám sa neodvážil nič urobiť, len do éteru vypustil objednávku, kto bude ten frajer, čo sa pokúsi dať Občana Slávika dolu. On bol prvý, ktorý použil pojem Občan Slávik ale v ironickom a zosmiešňujúcom význame. Vysmieval sa občianskemu aktivistovi a vyzýval mocipánov, aby sa niekto podujal na špinavú robotu dať dolu Občana Slávika. A tu vidíme kontrast hneď niekoľkých úrovní: aj domáci podnikatelia aj európsky diplomati a štátnici obdivujú na Slovensku to, ako si Slováci berú späť svoju krajinu (Čaputová, Matovič – a áno aj ja) a vidia v tom nielen spôsob ako sa má krajina spravovať ale aj inšpiráciu pre celú Európu. A potom tu máme tých, pre ktorých je občan prekážkou v realizácii ich osobných zištných záujmov a nebodaj sa ho aj pokúsia mocensky odstrániť… Lebo Európa hľadá to, čo je pre Slovákov typické a čo je aj mojou víziou Slovenska: gazdovať na svojom tak, aby sme všetci prosperovali a spoločne sme zlepšovali svoje životné prostredie – svoje domy, mestá, krajinu a prírodu A tak zvyšovali svoj blahobyt vo vzájomnom rešpekte.

Ústavný súd totiž otvorením priamej demokracie otvoril ešte aj inú pandorinu skrinku – Ústavný súd otvorene totiž povedal, že občania a politici teraz môžu byť aj mocenskou konkurenciou. Iným slovom nepriamo legitimizoval presah občianskych združení do politiky. Keď som v predchádzajúcom bloku označil Richarda Sulíka za deštrukčnú silu slovenskej spoločnosti (tu), tak som tým mal na mysli aj to, že Richard Sulík sa pokúsil dať návod na potlačenie občianskej spoločnosti diskreditačnou antikampaňou proti Občanovi Slávikovi ako jedného predstaviteľa občianskej spoločnosti. Richard Sulík testoval citlivosť slovenskej spoločnosti na útoky na občianskych aktivistov… Ústavný súd v otázke referenda jasne naznačil svoj názor aj na tieto ďalšie súvisiace témy občianskej spoločnosti. Ústavný súd totiž povedal, že občania si môžu vziať svoju krajinu späť. Teraz už len budeme hľadať spôsob, ako sa to má spraviť ústavným spôsobom. V oblasti životného prostredia a zelenej obnovy krajiny na tom Občan Slávik už usilovne pracuje vyše 20 rokov… Víziu má a vie o nej presvedčiť aj iných.

Slovensko má takýchto občanov vyše 5 miliónov – teraz je na nás, aby sme si vzali svoju krajinu späť. Musíme tak však spraviť ústavne, zákonne a odborne. Vravím: ľudia, poďme do toho! Ukážme sami sebe ale aj Európe a Svetu, čo v nás v skutočnosti je. Už Kristus vravel, ako máme triediť zrno od pliev: po ovocí ich poznáte.

Ostáva mi už len vysvetliť prečo Šeliga zradil Slušné Slovensko; lebo to súčasne ukazuje ďalšie nepochopenie politikov toho, čo sa na Slovensku deje. Juraj Šeliga začal ako obyčajný študent na námestí, ktorý demonštroval nespokojnosť mladých s tým, kam sa uberá krajina, do ktorej on vchádza ako dospelý človek. Nepochopil sentiment dnešných otcov, ktorý boli v ’89 študentmi na námestiach. Skutočnú silu nabrala Nežná revolúcia až vtedy, keď jeden komunistický pohlavár v príhovore k robotníkom neuvážene zaútočil na študentov niečo v tom zmysle, že predsa nám takýto holobriadkovia nebudú vravieť, čo máme robiť (tu). To bol ten zlomový moment, kedy sa naši otcovia vzbúrili – oni totiž ťažko pracovali, aby sme sa mali my lepšie. Lavína sa pohla. Generálne štrajky. Nevyhnuteľný pohyb dejín.

Takýmto novodobým tribúnom sa stal Juraj Šeliga, ktorý rečnil na námestí SNP. Zaujímavosťou je, že ak si pozriete úplne prvý protest Za Slušné Slovensko (tu), tak papier z ktorého niektorí čítajú je papier, ktorý je zo ZDS; organizátori totiž v tom zhone prvého mítingu zabudli vytlačiť príhovory. Tak som im ich vytlačil ja. Tak som svojou troškou prispel Za Slušné Slovensko aj ja osobne; balík papiera, z ktorého som ten prejav vytlačil sa stal v ZDS veľmi významným symbolicky – používam ho na tie najvýznamnejšie listiny. Občan Slávik sa postavil Za Slušné Slovensko a takýchto občanov boli desaťtisíce; doteraz mám pri podpise okrem znaku ZDS aj logo Za Slušné Slovensko, som totižto hrdý na to, že som svojou troškou prispel. Lenže Za Slušné Slovensko sa nepostavil len občan Slávik, ale desaťtisíce iných občanov. Ja som tam medzi nich chodil a rozprával sa s nimi. Jednou zaujímavosťou bolo, že veľký počet účastníkov bolo voličov SMERu a SNS; strán, ktoré majú pomerne uvedomelého voliča ale ktorý už nebol ochotný si zatvárať oči. Z toho súčasne vyplýva, že protesty Za Slušné Slovensko nemali politický charakter ale občiansky a konštitučný – občania sa práve tu a práve na týchto protestoch rozhodli, že treba nielen zmeniť vládu ale aj štýl politiky; Zhromaždenia Za Slušné Slovensko boli podľa môjho názoru konštitučným ústavodarným prejavom ľudu, ktorý sa rozhodol definitívne dať Slovensku charakter právneho a demokratického štátu so silnou občianskou spoločnosťou.

Prvým náznakom, že Juraj Šeliga spravil chybu bolo, že prijal ponuku Andreja Kisku stať sa politikom – jeho popularita klesla z cca 80% na 14%; čo je jasným znakom, že ľud vnímal Šeligu ako svojho občianskeho tribúna – keď sa však dal na politickú dráhu v konkrétnom tričku, tak to ti ľudia brali tak, že pozor, to ma už nereprezentuješ. Teraz už reprezentuješ Kisku, nie Slušné Slovensko. Mimochodom, Kiska bol súčasne jediným politikom, ktorému Za slušné Slovensko dovolilo vystúpiť na ich protestoch… Hnutie Za Slušné Slovensko totiž nie je a nikdy nebolo Šeligovo, ono bolo a stále je nás všetkých. Stále však sa dalo tvrdiť, že hodnoty Slušného Slovenska môže presadzovať aj ako politik. Ostatne, veď Slovensko potrebuje kompletne obmeniť všetkých politikov, tak super, prvým bude Juraj Šeliga, ktorého sme do politiky vyniesli na námestiach. Snahy o zneužitie tohto fenoménu na politické ciele bolo niekoľko (tu).

Avšak práve svojim postojom, ktorým Šeliga poprel právo občanov na referendum, ukázal ľuďom prostredník (fuckera) do očí. Jeho reči o oslabení parlamentnej demokracie sú totiž len eufemizmom pre Paškovo oveľa hulvátskejšie „vyhraj voľby a môžeš všetko„. Referendum o predčasných voľbách je dnes o práve verejnosti kontrolovať vládu a možnosti ju odvolať, ak si neplní svoje úlohy. Juraj Šeliga však ľuďom povedal, že ak vyhrá voľby on, tak je neodvolateľný – ľudia sa môžu ísť bodnúť. Je to presný opak toho, kvôli čomu sme podporovali Za Slušné Slovensko… A presný opak toho, prečo táto iniciatíva vôbec vznikla aj z jeho práce. Juraj Šeliga sa tak podobá na Viktora Orbána, ktorý tiež začal ako mládežnícky aktivista podporovaný Sorossovým Open Society Fund a v momente, keď získal moc, zradil a spreneveril sa tomu, čo hlásal keď sa o moc uchádzal.