Denník N

Ako zistíš, či uznávaš pochod

Dizajn krušnej atmosféry

19.9.2015
“A vo štvrtom mesiaci sa potom všetko rozsypalo. Lekárka mi volala, že výsledky na Downov syndróm sú nejaké zvláštne. Tak som vlastne to tehotenstvo nevnímala asi do piateho mesiaca, kým neprišiel záver z amniocentézy. Rozumieš, každý robí, ako môže, chceš im dať nejaké vzdelanie, izby, chceš aby mali možnosť chodiť na minimum aktivít. Nemôžeš to podceniť.” Keď to dopovedala, ani neviem odkiaľ do mňa narazila tá vlna ľútosti. Môj Downov syndróm sedel na druhom konci stola, ocinovi na kolenách a dojedal malinový koláč, v inej veselej debate o zalievaní betónového podlažia. Aj moje brucho bolo teraz vo štvrtom – piatom mesiaci. A ani by som nepomyslela, že sú egoisti a nechcú rodinu, je to tá najrodinnejšia rodina v dedine a z podmienok, v akých čakali to posledné, by bola nervózna aj Mária Terézia. Často ich obdivujem. Ale mne sa to tiež teraz z každej strany začalo rozsýpať. Nikdy to asi nepochopia, z lásky. Prečo to stojí za to. Prečo osekáme možnosti pre ostatné deti ich kvantitou, neuveria, že z nich môžu byť kvalitné osobnosti v jednej izbičke, že ceny lístkov na vlak s univerzitnou destináciou nás zo spánku zatiaľ nebudia, že ešte stále necítime najvyšší čas zalievať vlastné betónové podlažie. Znie to šialene! Ale nevyzerá. Dobre vyzeráme, nikdy sme nevyzerali lepšie. Len to asi ešte nie je viditeľné. A akurát to som nevedela. Že osobný príbeh nestačí. Sme neviditeľní.

.

Detí bolo v ten večer veľa a boli aj veľmi zlaté, nedeštruktívne. Ich väčšie deti sa bili len o to, kto bude sedieť veďľa našich dievok. Pozakrývala som ich bielymi prikrývkami a vrátila sa k plnému stolu, z ktorého postupne smerom k nočnej hodine ubudlo až k čaju, až kým nezaspal prvý mladý návštevník.
Po jednej sme dozdvíhali lego a omrvinky, v dome už bolo ticho. Zapozerala som sa ešte do tmy a utlmila každý nečakaný vzlyk. Vedela som, že si tento pokoj domova ani nezaslúžim, aj že by som ho mohla dražiť na gramáž. A asi som zase raz výnimočne pochopila, že takmer každý, koho poznám, veľmi pravdepodobne rozmýšľa podobne ako návšteva. Len o tom nehovorí, ako o straníckej príslušnosti, ako o frekvencii s akou čistí chladničku. Premávali sa mi všetci nad posteľou ako na bežiacom páse, všetci, ktorí kedy radikálne spomenuli, že viac detí by mať nemohli. Že to neprichádza do úvahy. Vtedy som tú deklaráciu počtu začula len ako odpoveď na ‚koľko si dáš kopčekov zmrzliny‘. Teraz som to počula zreteľne, krásne čisto ako z gramofónu, dávne slová spred rokov. Hovorili, že si to zariadia inak. Za každú cenu. Lebo cena je privysoká. Celá moja gálska krajina to tu tak hovorí. A ja sa tomu vyhýbam, lebo nedokážem bez citov zakrývať pojmami výjavy nášho strachu z neschopnosti utiahnuť požehnanie. Nového vrieskajúceho potomka, už aj bez ktorého tu bude o 3 hodiny hluku dosť. 

.

Zajtra budú, vlastne dnes, v Bratislave pochodovať. Jedni sa prekonajú, aby urobili niečo odvážne, kým druhým budú dvíhať žlč. „A vtedy sa pohoršia mnohí a budú jedni druhých zrádzať a jedni druhých nenávidieť.“ (Mt 24:10) Obvykle si neviem vysvetliť, prečo stále formujeme opozície, cez ktoré sa nám najlepšie podarí akurát pripomenúť, že s niekým nesúhlasíme. Prečo si dobrovoľne vyberáme neefektívne formy komunikácie. Veď čo iné môžeme mať za cieľ, ako presvedčiť? Ale teraz je tma a ja sa cítim celkom bezmocne. V mojej krajine potrat znamená kvalitnejší život pre celú rodinu, a už neviem, či niekedy vôbec nájdem spôsob, ako sa podeliť so životom, kde netreba brať každú desivú výzvu ako bohorovnú zodpovednosť. Netreba, lebo existuje efektívnejšia, príjemnejšia, kompetentnejšia šanca. Kde sa svojimi silami nemusíme chcieť vtesnať do každého nepredstaviteľného kontextu zajtrajška. Kde je prítomnosť a (nie naivná, ale vnímavá) dôvera úplne diplomovaná záležitosť. Kde musíme robiť, čo najlepšie dokážeme, ale nemusíme mať stres zo štedrosti – z racionálnych dôvodov. Včera som ešte uvažovala, prečo vo vašej krajine nemôže byť pochod niečím cool. Teraz uvažujem, možno bude pochod viac cool, ako moja bezmocnosť. Aj v tých tisícoch budú čísla, ktoré po nikom nebudú stúpať, len ponúknu svoju pomoc. Jedno číslo? 7? 7007? Len aby sa podelili s objavom, že krušné chvíle nie sú dizajnované ako trvalé.
Je po tretej. 3.-krát som si presunula budík, 3.-krát ma zvnútra koplo bezmenné bábo do pupku, aby som už zaspala.
môj downov syndróm
SLEDOVAŤ VIAC

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: