Sprisahanecký jazyk tajných spolkov

Téma, ktorej sa chcem milý čitateľ venovať dnes, by podľa niektorých kolegov mala patriť do odborného právnického časopisu. Podľa niektorých kolegov by advokát nemal vypisovať takéto blogy, ako ja, ale seriózne odborné články.

Ľudia radi komunikujú, sme spoločenské tvory. Veľa sa rozpráva a narozpráva. O kadečom.  O (ne)dôveryhodnosti justície a potrebe eliminovať právnikov ( od utopenia na dne mora, cez odťatie hlavy právnickej hydre a iných riešení) sa v poslednej dobe napočúvame viac ako dosť.

Lenže právo je o ľuďoch. Aj keď zlikvidujeme všetkých právnikov (myslím samozrejme ako profesiu), právo tu ostane. Súvisí  totiž s človekom ako takým.

Dôvera a dôveryhodnosť úzko súvisia s porozumením. Ak si nerozumieme, ťažko sa buduje dôvera.

Právnici vytvorili a kultivujú svet zložitých slov a výrazových prostriedkov. Navonok to znie impozantne, keď to človek počúva. Hoci nerozumie celkom o čom sa hovorí, ale znie to úžasne učene a múdro.  A kto tak múdro rozpráva tomu môžeme dôverovať, že je učený a vo svojom odbore sa vyzná.

Tento logický záver získa obrovskú trhlinu, keď si klient prečíta ohromne múdro a učene napísaný rozsudok, ktorému vôbec nerozumie, a ktorý považuje za veľmi nespravodlivý. V tejto chvíli prestáva spájať učenosť s dôverou. Prvotný pocit je nahradený novým. Fiškus ma obalamutil, poprekrúcal paragrafy a ja som z toho celého vyšiel ako hlupák.

Ak človek počúva, že právnici o tej istej veci veľmi učene a fundovane rozprávajú úplne odlišné veci, začína mať pochybnosť, či tí právnici vôbec vedia, čo robia.

Ale keďže právo tu ostane, aj keď profesia právnika tu v tej podobe, ako ju máme dnes, byť nemusí, je evidentné, že na vyjadrenie toho, čo chcel právnik povedať nie je nevyhnutne potrebné používať zložitý a vo výsledku nedôveryhodný jazyk.

A súčasne platí, že čím lepšie človek porozumie tomu, aké pravidlá platia, a ako sa v praxi uplatňujú, ergo o čo vlastne ide, tým lepšie rozumie aj zložitejšiemu jazyku. Preto píšem aj o „právnických“ témach tak, ako píšem a tam, kde o nich píšem.

Chceme, aby súdy súdili a rozhodovali spravodlivo. Lenže  vo väčšine prípadov niekto prehrať musí. Ale ak je z rozsudku zrozumiteľné a jasné, prečo sa tak stalo, je jednoduchšie (nikdy nie príjemné) to prijať  a podriadiť sa verdiktu.

Pani ministerka k téme reformy justície  uviedla čosi v tom zmysle,  že ak sa budú súdy špecializovať, budú kratšie rozsudky. Odvtedy mi to vŕta v hlave.

Z praxe advokáta a koncipienta si pamätám rozsudky, ktoré mali tri strany. Žalobné návrhy mali tiež dve-tri strany. Lenže.

Nebola taká záplava zložitých zákonov. Nemenili sa každú chvíľu. Ak máte chvíľu čas a považujete to za zaujímavé, pozrite si „osud“ zákona číslo 71/1967 Zb. Tento zákon pojednáva o tom, ako majú postupovať úrady pri prejednávaní najrôznejších vecí a vydávaní rozhodnutí. Na stránke Slov-lex si môžete pozrieť aj jeho históriu, teda kedy bol prvý krát od svojho prijatia menený a ako často. A porovnajte si to napríklad so zákonom číslo 301/2005 Z. z., ktorý upravuje postupy trestných súdov pri prejednávaní trestných vecí, ktoré sú teraz aj na verejnosti v centre pozornosti. Koľkokrát sa tento menil a ako skoro od svojho zrodu. Zistenia vás možno prekvapia a možno nadobudnete dojem, že sa prijímajú čoraz nekvalitnejšie zákony, keď ich treba krátko po prijatí sústavne meniť a vylepšovať.

Na právnickej fakulte nás pritom učili, že pre panstvo práva je veľmi dôležitá jeho stabilita. Teda, že je oveľa lepšie a bezpečnejšie pre chod spoločnosti, ak prijatý zákon platí, aj keď možno nie je dokonalý, ako jeho sústavné menenie. Prednášajúci to prirovnal k situácii v doprave. Menej nehôd bude, ak je jedna cesta označená ako hlavná a druhá vedľajšia a nebude sa to meniť, aj keď to označenie možno nebolo dané ideálne, než keď sa budú každý deň, alebo každý mesiac, alebo aj raz ročne značky premiestňovať.

Život nepriniesol komplikovanejšie životné situácie, ktoré by vplývali na dĺžku rozsudku. Život bol vždy rozmanitý a zložitý, aj keď možno v niečom inom. Možno je dynamickejší a viacej sa toho za krátky čas deje, a preto je toho treba viacej opísať, aby sme pochopili, o čo v tom prípade ide.

Ale nemyslím si, že je to dĺžka rozsudku, ktorá by bola najzásadnejším problémom. Prečítajte si rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (nájdete voľne prístupné aj na už uvádzanej stránke slov-lex). Nie sú krátke. Nemáte pocit, že sa pri ich písaní myslelo najmä na to, aby toho nebolo veľa. Pekne, trpezlivo, so snahou o prehľadné členenie, starostlivo, sú myšlienky a argumenty súdu naskladané jeden vedľa druhého. Dôvodí sa z každej strany. Dávajú sa odpovede na námietky. Súd vysvetľuje, prečo áno, prečo nie.

Pravda, zrozumiteľne hovorí ten, kto veci aj sám rozumie a tiež ten, ktorého cieľom nie je zahmlievať a prekryť neprávosť.

Záverom stratím slovko k otázke náhrady trov konania pre sporové strany. Každý, kto sa súdi, má výdavky. Zaplatí súdne poplatky, možno posudky,  aj odmenu advokáta. Súdne procesy sa riadia zásadou, že ten, kto spor vyhrá, by mal mať preplatené od neúspešnej strany svoje výdavky.  Teda aj to, čo  zaplatil za prácu svojho advokáta. Súd pri rozhodnutí o ich výške preskúma predložené výdavky a mal by v záujme spravodlivosti korigovať neprimerané požiadavky víťaza voči porazenému.

Slovenské súdy veľmi často zachádzajú v okresávaní spravodlivých požiadaviek víťaza tak ďaleko, že nastolia nový pocit krivdy. Zabúdajú pri tom na to, že rozhodujú o nahradení výdavkov sporovej strany, človeka, ktorý sa súdi. Ak mu nepriznajú náhradu za odmenu advokáta za čas strávený konzultáciou s klientom po doručení rozsudku súdu prvého stupňa o tom, či sa chce klient odvolať a aké sú šance na úspech, bude ju klient platiť zo svojho. Súd nevytrestá advokáta, ktorý klienta priviedol k úspechu v spore. Ale klienta.

Lebo advokát má právo mať zaplatený pracovný čas, ktorý nad prípadom strávi. Je podnikateľ a žije z pláce od svojho klienta, nie zo štátneho rozpočtu. Advokát v záujme klienta strávi čas aj nad prečítaním stanoviska ku ktorému sa potom má vyjadriť, a aj keď sa vyjadrí stručne, a jeho vyjadrenie neobsahuje „nové“ zásadné skutočnosti pre súd, strávil pri tom čas.

Nemôže bez prečítania dopredu vedieť, či také skutočnosti bude treba uviesť alebo nie, ak sa s tým nebude seriózne zaoberať. Ak si vôbec neprečíta vyjadrenie ku ktorému má zaujať stanovisko, koná nedbalo a porušuje svoje povinnosti. Niektorí si myslia, že je slušné súdu aspoň stručne odpovedať. Klient takúto prácu advokátovi zaplatí. Ale súd povie, že to nie sú finančné prostriedky, ktoré by mu mali byť preplatené, hoci spor vyhral.

Takéto veci sa chápu dosť ťažko.

Naproti tomu, je pochopiteľné, ak súd víťazovi neprizná náhradu za odmenu zaplatenú jeho advokátovi za každodenné konzultácie k prípadu, ktorý nie je zložitý. Tiež je pochopiteľné, že zbytočne rozvláčne stanoviská môžu byť rušivé. Aj keď tu treba podotknúť, že advokát „nevidí“ do hlavy súdu a nevie, ktorý argument jeho klienta naozaj zaváži, a ktorý nebude pre súd tak podstatný. Obozretný advokát použije všetko, o čom si myslí, že by jeho klientovi mohlo pomôcť. Posledné slovo má vždy súd.

Právo nie je rébus, právo je cestou k spravodlivosti.