Denník N

Ako platíme za to, že sme nechali zatvorené školy? Etnologičky Marta Botiková a Helena Tužinská upozorňujú na nutnosť predísť ďalším nevyčísliteľným stratám.

Deti boli u nás počas pandémie neviditeľné. No tento postoj má u nás širšie základy. "Kto sa aj mimo pandemickej situácie pýta detí na názor? Stále sú skôr výnimkami tie školy, kde majú deti slovo a môžu sa vyjadriť, napríklad k tomu, ako by chceli upraviť prostredie školy, jej okolie, či vnútorný chod školy," hovoria etnologičky Marta Botiková (vľavo) a Helena Tužinská (vpravo).
Deti boli u nás počas pandémie neviditeľné. No tento postoj má u nás širšie základy. „Kto sa aj mimo pandemickej situácie pýta detí na názor? Stále sú skôr výnimkami tie školy, kde majú deti slovo a môžu sa vyjadriť, napríklad k tomu, ako by chceli upraviť prostredie školy, jej okolie, či vnútorný chod školy,“ hovoria etnologičky Marta Botiková (vľavo) a Helena Tužinská (vpravo).

Prečo boli pre nás deti v čase pandémie neviditeľné? Čo by sme mali urobiť inak v prípade tretej vlny? O postoji našej spoločnosti k deťom a vzdelávaniu počas uplynulej druhej vlny pandémie koronavírusu sme sa zhovárali s doc. Helenou Tužinskou a prof. Martou Botikovou z Katedry etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Nepočúvať v demokracii aj hlas detí je znakom našej nezrelosti, hovoria.

Slovensko malo spomedzi európskych krajín počas pandémie najdlhšie zatvorené školy (s Rumunskom a Bosnou a Hercegovinou). Zatvorili sme zároveň všetky voľnočasové aktivity pre deti, vrátane tých v exteriéri. Ak ste vnímali tento postoj k deťom?

Helena Tužinská (HT): Ako výsledok postoja štátu k oblastiam, ktorých zisk sa nedá vyčísliť. Deti a starostlivosť o ne sú súčasťou práce, ktorú vidno najmä, ak nie je urobená:  nejedná sa len o školstvo, ale aj o umenie, kultúru, šport, zdravotníctvo a veci verejné. Všimnime si, že ide o totožný princíp spoločnej starostlivosti o to, čo nepatrí nikomu a predsa všetkým: trieda, škola, galéria, športovisko, nemocnica, zotavovňa, park, les, jazero, rieka, vzduch.

Zdá sa mi, že ak má spoločnosť fokus najmä na vyčísliteľný zisk (normatív na žiaka, na lôžko, kubík dreva), tak je  v dlhodobej strate. Naopak, ak sa sústredí aj na nevyčísliteľný zisk (z radosti z učenia, zo zdravia či z dobrého pocitu), je v dlhodobom zisku. K zdraviu patrí aj psychická imunita a duševná pohoda: kultivujú sa vo všetkých spomenutých oblastiach, ktoré sa nedajú zavrieť rovnako ako obchod.  Nemôžeme sa o ne nestarať, v každom veku, pretože sa nám to vráti, jednotlivo, aj spoločnosti ako celku.

Marta Botiková (MB):  Vzdelávanie je dlhodobý proces a zisk je v nedohľadne, takže to nie je predmetom záujmu súčasnej verejnej diskusie. Výchova a vzdelávanie si vyžaduje nezaplatenú prácu, obyčajne žien. A žiaľ, evidentne táto sféra nie je predmetom takého politického záujmu, ako keď automobilový priemysel alebo železiarne povedia, že potrebujú fungovať. Videli sme, že predmetom záujmu bolo tiež to, kedy sa otvoria terasy kaviarní a fitká. Nespochybňujem, že sa treba pred pandémiou chrániť, chránime deti, chránime pedagógov, a tiež ostatným ľuďom zabezpečujeme prácu, ale je otázka, koľko pozornosti tomu spoločnosť venuje.

Aj značná časť verejnosti akoby tento postoj akceptovala. Vnímali ste, ako sa dopadom izolácie na deti venuje pozornosť vo verejnej diskusii?

HT: Verejná diskusia v tejto oblasti začala, ale neskoro a len medzi tými, ktorí opatrujú, či sprevádzajú, v domácnosti, v škole, v umení, v športe, v nemocniciach, na ihriskách, na sociálnych sieťach. Deje sa v relatívne uzavretých skupinách, no nie je celospoločenská. Zodpovednosť akoby mali niesť len tí, ktorí danú prácu vykonávajú, nech si poradia sami. Štát nereflektoval, že v každom z týchto povolaní sa jedná o službu celej spoločnosti, a že učitelia, lekári, sestry, opatrovateľky, umelci a mnohí ďalší nie sú “bezodný pohár”.

MB: Štát sa zrazu prestal starať, prestal poskytovať služby rodine, a nechal celú starostlivosť len na samotnej rodinnej skupine, konkrétnejšie na ženách. Videli sme, že rozhodnutia absolútne nezohľadnili to, kto sa stará. Na ženy nebola smerovaná žiadna otázka, či zvládajú podávať výkon v práci i doma. OČR nebola vždy na výber.

HT: Výkon – čo tento pojem znamená? Vo verejnej debate sa u nás veľa priestoru venuje tzv. silným hráčom, avšak ako  určujeme, kto je silný? Známe “Silnejší vyhráva!” je nedorozumením. Z evolučnej antropológie vieme, že Darwinov termín „the fittest“ zľudovel ako “ten najsilnejší”. To nie je jeho pravý význam. “Fitness” nie je sila, ale zdatnosť. Najzdatnejší je ten, ktorý je najvhodnejšie prispôsobený daným podmienkam a prostrediu. Napríklad pri starostlivosti o deti, v malých spoločnostiach, v ktorých sme žili po tisícročia, jestvuje mnoho príbuzenských modelov, vždy však zahŕňajú aj nepríbuzných “spolu-opatrovateľov” (viac Sarah Blasfer Hrdy, a termín alloparenting). Ak sa dieťa učí predovšetkým pozorovaním, potrebuje pestrú paletu vzorov a zdrojov, nielen jeden.

MB: O deti sa tradične staralo širšie príbuzenstvo, neboli to len rodičia. Existovala pracovná migrácia, rodičia odchádzali za prácou, sezónne alebo aj do Ameriky, a deti zostávali na starosť starým rodičom.  Dá sa povedať, že v pandémii v niečom pokračujeme – sústredili sme sa na reprodukciu, ekonomiku, aby sme mali čo jesť a mali prácu. A deti sme nechali  veď „to sa porieši“. Ale už nemáme blízku príbuzenskú komunitu a starých rodičov by deti –  ako hovoria epidemiológovia – ohrozovali.

Zatiaľ čo v tomto školskom roku strávili deti od 10 rokov vyše 7 mesiacov zatvorené vo svojich izbách mimo škôl, parlament sa zaoberal 5 návrhmi na sprísnenie interrupcií (dva sa dostali len po ústavnoprávny výbor, o troch rokovala NRSR – jeden v októbri 2020 a dva v júni 2021). Sú pre nás nenarodené deti dôležitejšie, ako tie, ktoré sú už narodené?

MB: Politici a značná časť verejnosti tieto dve veci vníma každú ako úplne iný problém. Nemajú to spojené a priznám sa, že neviem prečo, nerozumiem tomu nedostatku systémového myslenia.

HT: Návrh na sprísnenie interrupcii vnímam ako zástupný problém, ku ktorému sa nevedú skutočné diskusie s cieľom riešiť príčiny. V politike sa táto téma pravidelne strieda s inými – Rómovia, migranti, LGBTIQ+ a ďalší.  Azda nepoznáme v histórii obdobie, v ktorom by sa vášnivo nevztyčovali hodnotové vlajky, a nestrašilo stratou identity, ba až koncom sveta. Ideologicky príťažlivé témy udržujú v napätí a  ovplyvňujú jazýček na váhach hlasov politických skupín.

V čase moru, a v spoločnosti, ktorá tabuizuje smrť, je téma života obzvlášť chytľavá. A zároveň otázka Komu patrí dieťa? úzko súvisí s otázkou Komu patrí matka? Mala by nás však zaujímať zásadne iná otázka –  Ako podporovať dieťa? Teda aj Ako podporovať matku? To by však znamenalo vzdať sa predpokladu, že niekto niekoho “má” v zmysle vlastníctva aj hodnotového vplyvu, a preorientovať sa na zmysel služby, starostlivosti a podpory.

Doc. Mgr. Helena Tužinská, PhD. (1975) pôsobí na Katedre etnológie a muzeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednáša a vedie semináre k etnografickému výskumu, lingvistickej a evolučnej antropológii. Je autorkou publikácie Medzi riadkami, ktorá sa zaoberá etnografiou tlmočenia azylových súdnych pojednávaní. (Foto: M. Tužinský)Doc. Mgr. Helena Tužinská, PhD. (1975) pôsobí na Katedre etnológie a muzeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednáša a vedie semináre k etnografickému výskumu, lingvistickej a evolučnej antropológii. Je autorkou publikácie Medzi riadkami, ktorá sa zaoberá etnografiou tlmočenia azylových súdnych pojednávaní. Foto: M. Tužinský

Súvisí náš postoj k zatvoreným školám s tým, aký význam prikladá spoločnosť vzdelávaniu? V knihe Tradície slovenskej rodiny píšete (prof. Botiková je editorkou a spoluautorkou publikácie – poz. aut.), že deti, ktoré sa rozhodli študovať, nie vždy nachádzali pochopenie. Rodičov, ktorí poslali syna na štúdia, dedina nechápala, mal sa starať doma o majetok.

MB: Ide o historickú vec, z čias, kedy ľudia žili z pôdy a rodina doma potrebovala pracovnú silu. Menilo sa to postupne, ako väčšina obyvateľstva prestávala žiť z pôdy a ďalej premeny hodnôt išli ruka v ruke s vyvlastnením pôdy a majetku v druhej polovici 20.storočia, v období štátneho socializmu. Nedalo sa investovať do pôdy, dom bol už postavený, tak sa investovalo do detí, aby boli pánmi. Nemať špinavé ruky a boľavý chrbát. Byť zamestnaný v úrade, to bol, metaforicky vyjadrené, cieľ.

HT: Podľa etnologických a sociologických výskumov, mať v rodine dieťa s vysokoškolským diplomom, sa pokladalo za honor približne od sedemdesiatych rokov, aj v roľníckom a robotníckom prostredí. Takže vzdelanie je od istej doby hodnotou, hoci miestami v karikatúrnej podobe „mať titul“.

Školy sme u nás zatvorili v októbri a 16. 11. prvý raz premiér povedal, že sú priorita. Odvtedy skoro každá tlačovka vlády, či ministra školstva začínala tým, že školy sú priorita, ale medzitým deti videli, že sa otvorili nákupné centrá na vianočné nákupy a lyžovačky a hotely na zlatý týždeň, cestovalo sa do exotiky. Aký príklad sme dali našim deťom?

HT: Že sú neviditeľné. Hovorí sa o participácii všetkých aktérov na dizajne riešení v rôznych oblastiach, ale tu nepadla žiadna otázka smerom k deťom (ani k rodičom). Ako v telefóne, keď vypadne signál. Deti sa mohli do prázdna pýtať: “Počujeme sa? Chceme sa počuť?” Ak deti majú  byť súčasťou demokracie, tá začína doma, v škole a v opatreniach štátu voči týmto dvom svetom.

Aj jazyk, ktorým sa komunikovalo vo vzťahu k deťom, bol a je hrozný – kým dánska premiérka organizovala tlačové besedy pre deti a premiéri a premiérky západnej Európy jasne deklarovali, že „deti nemôžu byť ďalšou obeťou pandémie“ u nás sme ich postavili do pozície hrozby pre seniorov a zvyšok spoločnosti a na ich adresu zaznievali necitlivé slová, napr. “ak otvoríme školy, bude tu mať armagedon, plné nemocnice“, „deti sú mimoriadne rizikové vo vzťahu k šíreniu vírusu“ a pod.

HT: Spôsob komunikácie bol oznamovací a rozkazovací, nie opytovací. Kde bol priestor pre otázku? Kto a ako tvoril rozhodnutia? Deti neboli vôbec prizvané do diskusie, nemali hlas a      hlas tých, ktorí “sa starali”, tiež nebolo počuť, či to boli ženy alebo muži. Podobne zriedkavo mali mediálny priestor sociálne a humanitné vedy, vrátane učiteliek a učiteľov na všetkých stupňoch škôl. V médiách sa síce časom objavovali varovné rozhovory so psychológmi o dopadoch na duševné zdravie, ale ako sa prejavili v politických rozhodnutiach v prospech detí?

Nepovažujem za náhodu, že v krajinách, kde je viac žien v exekutíve, pristupovali aj k riešeniu pandémie s ohľadom na tie a tých, ktoré a ktorí “sa starajú”. Už len skúsenosť s prácou s odkázanými na starostlivosť druhých prináša iný zorný uhol – to sa týka pravdaže rovnako mužov ako žien. A ak robili tieto typy rozhodnutí ľudia, ktorí tú skúsenosť nemali, došlo k rozhodnutiam, ktoré nezohľadnili zraniteľnejšie skupiny.

MB: Na jazyku bolo vidieť, že tvorcom politík vôbec nedochádzal celý komplex problému, ktorý izolácia detí znamená. Absolútna ignorancia. A nijaká empatia.

Zvykli si už u nás deti a mladí na to, že ich nikto nepočúva? V Taliansku deti od 13 rokov samé sedeli pred školami a protestovali za právo na vzdelávanie. U nás nie.

HT: To nie je o nezrelosti detí, ale o našej nezrelosti. Kto sa aj mimo pandemickej situácie pýta detí na názor? Stále sú skôr výnimkami tie školy, kde majú deti slovo a môžu sa vyjadriť, napríklad k tomu, ako by chceli upraviť prostredie školy, jej okolie, či vnútorný chod školy. Školské parlamenty fungujú zväčša formálne, lokálna demokracia zriedka. Existujú stratégie, ako spraviť školu participatívnou, ale to si vyžaduje dlhodobú prácu. Komunikácia musí byť inkluzívna, obojsmerná. Napríklad iniciatívy „plain language,“ teda jednoduchého jazyka a komunikačnej dostupnosti znamenajú, že napríklad školský zákon je uverejnený aj v jazyku zrozumiteľnom pre deti. Je to jeden zo spôsobov, ako sú aj politickí predstavitelia s deťmi v dialógu – pýtajú sa a počúvajú ich.

Vtesnali sme my dospelí deti do role mlčiacej časti spoločnosti?

MB: Určite to boli princípy sveta dospelých, reprodukované  či už v náboženských alebo osvietenských systémoch hodnôt, ktoré hlas detí prepočuli, alebo ho ani neočakávali. Tu však  musím pripomenúť skvelého filozofa a pedagóga, humanistu, teológa 17. storočia Jána Amosa Komenského. Jeho dielko Informatórium školy materskej je plné tvorivého, rešpektujúceho ducha, jeho porozumenie pre deti bolo úžasné, otvorené v sociálnom aj fyziologickom zmysle.

Kedy a kde sa tento hlas, načúvanie deťom v celospoločenskom meradle zlomilo?

MB: Možno na konci 19. storočia vo viktoriánskom čase, kedy moderné spoločenstvo začína akceptovať obdobie detstva ako špecifický čas (Historik Philippe Aries v knihe „Centuries of Childhood“, hovorí, že koncept detstva je koncept modernej spoločnosti. Dovtedy boli deti súčasťou sveta dospelých ako „malí dospelí“). Zároveň tým, že deti stúpali v rodinnej hierarchii, bolo treba ich zviazať pomerne prísnymi výchovnými pravidlami, občas označovanými metaforicky detská izba/Kinderstube. Napríklad, že sa nepatrí rozprávať, keď hovoria dospelí, že sa treba tak alebo inak ukloniť, pozdraviť, nepatrí sa hovoriť s plnými ústami a iné. Mnohé z týchto pravidiel sme dostávali vo výchovnom pôsobení našich rodičov, aj generácie detí druhej polovice 20. storočia. Boli to osvedčené pravidlá budujúce sociálny kapitál. Poslušnosť bola považovaná za vzácnu cnosť.

HT: Ak nie je priestor pre vyjadrenie, deti vedia intuitívne mlčať. Zároveň som presvedčená, že sa ozvú aspoň tie, ktoré na to podmienky dostali. Ak sa pýtame, tak aj detí a rodičov, ktorí nemali doma napríklad počítač, či pracovný stôl?

Prof. PhDr. Marta Botiková, CSc. (1955), profesorka a garantka štúdia etnológie na Katedre etnológie a muzeológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa etnickej problematike, etnickým minoritám, historickým a súčasným migráciám, štúdiu historickej a súčasnej rodiny, vizuálnej etnológii a antropológii. O.i. je spolueditorkou a spoluautorkou publikácie Tradíce slovenskej rodiny. Foto: Zuzana Botiková

Aký bude podľa vás vplyv dlhodobej sociálnej izolácie počas pandémie na deti?

HT: Bude to veľmi rôznorodé. Deti zo sociálne a ekonomicky znevýhodneného prostredia nemali možnosť online vyučovania. Dáta hovoria o 128 000 deťoch, čo je takmer 20% z celkového počtu, čiže každé piate dieťa, a z nich takmer polovica nemala žiadnu formu dištančného vzdelávania – napríklad ani pracovné listy. Neraz sa im zmenili podmienky na prežitie za hranicu únosnosti a prepadli sa do vylúčenia. Ale na druhej strane neboli tak sociálne izolované, zostala im väčšinou možnosť styku s rovesníkmi.

Naopak, deti z ekonomicky zvýhodneného prostredia mohli byť odstrihnuté zase od skutočných stretnutí s vlastnými vrstovníkmi. Niektoré rodiny prežili sociálnu izoláciu v dovolenkových oblastiach, a tak online výuku uprednostňovali, aj keď sa už hovorilo o možnom návrate do škôl. Potom bola skupina tých, ktorí mali možnosť aj online výuky, aj živých stretnutí v rámci “bublín” a striedavej starostlivosti rodičov. Nesmieme však zabúdať na rodičov, ktorí nemali na pomoc naozaj nikoho, nemohli ísť na OČR, alebo naopak, nemohli odísť z práce. Zdolávali osamote nepredstaviteľné a neriešiteľné situácie, dívajúc sa smrti tvárou v tvár, tej fyzickej aj symbolickej. Existujú tak jednotlivci aj rodiny, ktorí lockdown neváhali opisovať ako “najkrajší rok života”, čo mohlo znieť absurdne tým, ktorí strácali prácu, blízkych, bezpečie, základné ľudské práva. Izolácia mala vskutku najrôznejšie podoby – od romantickej, cez uzdravujúcu až po zdrvujúcu na prach. Na to, ako tieto skúsenosti deti pretavia, vplýva však mnoho ďalších faktorov.

Vieme povedať, čo je z dlhodobej perspektívy škodlivejšie? Či skôr odstrihnutie od vzdelávania, alebo od sociálnych kontaktov?

HT: Až ďalšie výskumy ukážu, čo všetko z vývinového hľadiska spôsobilo “škodu“, či “zisk” v podobe zvýšenej odolnosti či cieľavedomosti. Keď sa však pozrieme na doterajšie výskumy, ktoré sa týkajú sociálneho učenia primátov, tak by som povedala, že škodlivejším sa zdá nedostatok bezprostredných kontaktov než absencia online učenia. U primátov je pri učení  kľúčová senzorická skúsenosť. Absencia hmatových podnetov, hoci len letmého dotyku, má katastrofálne dôsledky. Učíme sa kontaktom a pozorovaním. Ak je kontakt zredukovaný na virtuálny, je spracovaný inými mechanizmami, a nemôžeme z neho očakávať tie benefity, na ktoré sme boli zvyknutí. .

Keď sa školy konečne otvorili, tak sa deti nakoniec báli vrátiť, kvôli písomkám…

HT: Boli školy a v niektorých školách aj jednotliví učitelia, ktorí v plnej nahote ukázali, ako sa dá výuka zredukovať na nalieváreň. Počas pandémie, aj po návrate detí do škôl, prekvapovali pretekmi v testoch, hoci dostali metodický pokyn od psychológov, že tak nemajú robiť. Pravdaže, sú aj učitelia, ktorí si poradili a deťom poskytovali okrem vedomostí aj sprevádzanie týmto bezprecedentným procesom tvorivými spôsobmi. Škoda, že štát  deťom, rodičom, ani učiteľom neposkytoval priebežne dostatočnú podporu.

Vzdelávanie má tri  zložky – kognitívnu, zručnostnú a emocionálnu. V súčasnom nastavení prevládala kognitívna zložka. Aké rôzne zručnostné a emocionálne súčasti boli v centre pozornosti počas pandémie? Ako sme vzali do úvahy vrstovnícke, čiže horizontálne sociálne učenie? V osnovách vidíme najmä vertikálny smer, podľa ktorého poznanie smeruje zhora dole, od staršieho k mladšiemu. Ale to je dávno prekonaný koncept, horizontálne učenie vo všetkých generáciách je nemenej relevantné ako vertikálne. Deti sa učia veľa medzi sebou, predovšetkým hrou, a bez toho, aby o tom vedeli. Všimnime si tiež, ako sa dnes pri technológiách učíme aj “zdola hore”, keď sa pýtame detí na napríklad fungovanie nových technológií.

Čo by sme si mali odniesť ako ponaučenie do prípadnej tretej vlny?

HT: Snažiť sa vytvoriť také podmienky, aby sa deti cítili v sociálnej pohode, a v bezpečí. Totiž, keď ľudia cítia ohrozenie, riešia skôr primárnu snahu o prežitie. S pocitom nebezpečenstva sa nedá dlhodobo žiť, nieto vyučovať, akoby sa nič nedialo. Ak nechceme znova zažiť pocit, “že všetko zastalo”, alebo že „prepíname“, hľadajme formy, ako zachovať sociálne interakcie a možnosti pravidelne „vypnúť“. Každý človek totiž potrebuje byť pravidelne zapojený aj odpojený, ale nie nezapojiteľný.

Môžeme napríklad preniesť vyučovanie do exteriéru, všade, kde to pôjde, vzdelávať sa v menších skupinách, striedavo, polovicu či aspoň tretinu kolektívu.  Mrzí ma, že v predošlom období sme sa o to ani len nepokúsili, a všetci žiaci a študenti ostali paušálne doma.

Nesmieme pripustiť paradoxy, že so psom sa mohlo ísť von, ale s dieťaťom nie. Dôležité je podporiť deti vo vzájomnom stretávaní sa v otvorenom priestore. Pestovať sociálne zručnosti a kontaktnú spoluprácu je rovnako potrebné, ako pestovať zeleninu. Jasné a jednoduché inštrukcie: dodržiavame odstup a hygienu, nosíme rúška, umývame si ruky, meriame teplotu sú “nový normál”, ak chceme podporiť aj duševné zdravie, ktoré je pestované stretávaním sa. Vonkajšie priestory by nemali byť zatvorené a vnútorné by mali tiež zostať za určitých podmienok otvorené. Keď to išlo v prípade obchodov, môže to ísť aj v prípade škôl.

Ako ste zvládali pandémiu u vás? Máte tiež školákov a učíte vysokoškolákov.

HT: Kládla som si otázku, či by mohli deti počas zákazu vychádzania na ulici začať pre istotu hafkať, ak by sme stretli políciu? Postupne sme si so susednými rodinami striedali stráženie detí vonku, aby sme aspoň niekedy mohli sústredene pracovať, a hlavne, aby deti mohli byť s inými deťmi. Uvedomujem si, že byť s takýmito susedmi bolo privilégium, a zároveň viem o viacerých nezištných výpomociach medzi mnohými inými susedmi, ba dokonca aj medzi tými, ktorí predtým v kontakte neboli.

Ako sa vám darilo zabezpečiť výučbu vašich detí a zároveň svojich študentov?

HT: V doobedňajšom čase sme si nastavili interné pravidlá, napríklad, že počas výučby sa vzájomne nevyrušujeme, ale dvere nie sú zvukotesné. Deti si tiež vytvárali stratégie, ako miestami prežiť online vyučovanie. Hlboký obdiv mám voči učiteľom, ktorí dokázali konkurovať Ružovému panterovi či Harrymu Potterovi, a iným lákadlám, zdá sa však, že obe strany aj pri maximálnej snahe nemali pocit zadosťučinenia.

Čo sa týka možností plniť vlastné pracovné povinnosti, išla som na úkor vlastnej regenerácie. Už sú známe výskumy na témy rodových rozdielov pracovných výkonov. Kým niektorí moji kolegovia počas pandémie vydali ďalšiu knihu či napísali zopár článkov, kolegyne – matky mohli stihnúť aspoň minimum v závislosti od solidarity pracovného kolektívu, ktorého boli súčasťou. Opäť štát akoby nevidel rodičov a spokojne na nich delegoval extra náklad. Ak sú aj v jednej domácnosti dvaja dospelí (čo ak len jeden?), ale ak je aj zatvorená škola, krúžky, nedostupní starí rodičia – nemôžete sa nepostarať aj o nich –  je to za čiarou. Kládla som si tak otázku, či vskutku náš štát riadia najmä výborne situované sebastredné jedince.

V mojom učení som pozorovala to, čo sa dialo v mnohých iných oblastiach – už jestvujúce skupiny nemali vo virtuálnom svete problém pokračovať v započatej komunikácii. Vytvoriť však novú skupinu bez predošlých spoločných 4D zážitkov, trvalo podstatne dlhšie, zvlášť v prípade technicky či sociálne sťažených podmienok. Žiaci aj študenti boli neprávom vylúčení z možností štruktúrovať svoj sociálny svet naživo mimo vlastnej rodiny. O to viac som sa snažila podporiť ich v získavaní zručností pozorovateľa. Zároveň som ich sprevádzala objavmi útočísk v umení, vo folklóre, vo svete symbolov, ktoré ľuďom pomáhajú v krízových obdobiach.

MB: Ja už mám dospelé dcéry, ale s našimi vysokoškolskými študentami a študentkami sme si doslova dali vzájomne zabrať. Netajím počiatočné uveličenie z možností techniky – zdieľanie prezentácií, tabuľa na písanie, rýchle prsty a  vyhľadávanie, rozdeľovanie a práca v skupinách…. Vyvolávanie duchov typu Prosím, vidíme sa? bolo miestami celkom zábavné. Ale odovzdávať si navzájom energiu, nadšenie, motiváciu, to chcelo pedagogické majstrovstvo a nik nezmeral, či to bolo efektívne. Že sme úroveň vedomostí mohli merať na skúškach? Veľmi ťažko a s veľkým intervalom nepresnosti. A nie len pre technické podporné prostriedky, čiže rôzne ťaháky, ktoré sme na skúške, ako učitelia nemuseli u študenta vidieť. Zapínanie a vypínanie kamier, milé, niekedy aj ospanlivé pohľady od pracovných stolov a neporiadku ešte stále detských, študentských izieb, zlyhávajúca technika, mnohé okolnosti sme sa len ťažko, ak vôbec, učili preklenúť. A to napriek tomu, že sme ako pedagogičky mali predchádzajúcu skúsenosť, dokonca s transatlantickými prenosmi prednášok či medzinárodnými projektami.

Aj nám chýbali živé kontakty, bezprostredná spätná väzba. Veľmi dúfam, že sa situácia z vlaňajška nezopakuje a že koncom septembra sa chodby aj vysokých škôl premenia na živé úle, kde bude cítiť vône uplynulých prázdnin, ako aj motivujúcu, inšpirujúcu energiu spoločenstva študentov a učiteľov, ktorej forma od stredoveku pridáva životu jedinečnú hodnotu a trvalý zmysel.

HT: Iste môžeme všetci urobiť viac preto, aby sme po troch semestroch online výuky, aj v prípade obmedzení, našli spôsoby, ako sa učiť kontaktne.

Barbora Tancerová, Andrea Settey Hajdúchová, Iniciatíva Dajme deťom hlas  

Prečítajte si i rozhovor so sociologičkou Soňou Szomolányi, ktorá hovorí: Naše zatvorené školy a podceňovanie vedomostí a dát spolu súvisia

Teraz najčítanejšie

Dajme deťom hlas

Iniciatíva Dajme deťom hlas vznikla po zatvorení stredných škôl v októbri 2020 a spojila rodičov, psychológov, učiteľov i samotných študentov. Upozorňovali sme na to, že školy musia v čase pandémie patriť medzi priority, sprostredkovali sme médiám príbehy študentov, spolu s psychológomi a psychologičkami sme upozorňovali na dopady izolácie na duševné zdravie, vzdelávanie a rozvoj detí, obrátili sme sa s podnetmi na ombudsmanku i Generálnu prokuratúru SR i na Európsku komisiu. Spolu s vyše 30 organizáciami sme spustili výzvu Dajme prednosť školám a žiadali o zmenu prístupu k deťom. Po pandémii sa iniciatíva zmenila na OZ s novými téami, medzi ktoré patrí zníženie volebného veku na 16 rokov ako jeden z dôležitých krokov, ktorý prispeje k tomu, že hlasu mladých bude venovaná pozornosť.