Denník N

Dcéra Emmericha Kálmána navštívila predstavenie operety svojho otca v Košiciach

Košické štátne divadlo uviedlo v dňoch 8., 9. a 10. júla tri predstavenia džezovej operety Imre (Emmericha) Kálmána Vojvodkyňa z Chicaga.

Ani jedno z nich nebolo označené ako premiéra, tá prebehne až v septembri. Oficiálne išlo o dve verejné generálky a predpremiéru, ktorá sa ako jediná mala ukutočniť vo forme open air predstavenia pod šírym nebom.

Nakoniec počasie donútilo organizátorov aj predpremiéru (z ktorej je písaná táto recenzia) odohrať v divadle. Predstavenie však svojim charakterom všetky vonkajšie – t. j. divácke – atribúty premiéry vrchovato naplnilo (a nestalo sa premiérou viacmenej len z formálnych dôvodov). Práve preto sa domnievam, že je ho možné aj recenzovať.

Samotné rozhodnutie inscenovať práve túto Kálmanovu operetu hodnotím ako pomerne odvážny dramaturgický počin. Na Slovensku je relatívne málo známa, pretože bola uvedená len raz – pred desiatimi rokmi v Banskej Bystrici.

Neprekvapuje ma, že práve súčasné košické vedenie divadla prišlo s týmto nápadom. Jednak sa to v ŠDKE dobrými nápadmi v poslednom období vyslovene hemží a po druhé vďaka dobrým osobným kontaktom riaditeľa opery Rolanda Tótha sa divadlu dokonca podarilo presvedčiť skladateľovu dcéru Yvonne Kálmán, aby zobrala nad produkciou patronát a osobne prišla do Košíc navštíviť dve verejné generálky a predpremiéru.

Yvonne Kálmán (úplne vľavo) na fotografii s otcom, bratom a mamou

Dobová recenzia uverejnená v roku 1928 v New York Times pri príležitosti premiéry Vojvodkyne z Chicaga špekuluje, či si Kálmán predtým, než začal operetu písať, robil prieskum vo viedenských gramofónových spoločnostiach. Džezová hudba vtedy tvorila už osem percent všetkých predaných nahrávok v rakúskom hlavnom meste, čo bolo pomerne veľa.

Možno len chcel zachytiť nový trend a naskočiť na túto vlnu záujmu. Možno chcel zopakovať úspech, ktorý rok predtým dosiahol Ernst Křenek so svojou džezovou operou Jonny spielt auf. Tá sa do nástupu Hitlera k moci stala jednou z najhranejších na svete práve vďaka džezovým pasážam.

„Aká bude budúcnosť operety? Bude porazená americkým džezom, ktorý ju pošle navždy do zabudnutia, alebo sa nájde spôsob, ako zhumanizovať džez, alebo ho aspoň zharmonizovať s existujúcou hudobnou tradíciou?“ – pýta sa dobový The New York Times.

Vojvodkyňa z Chicaga je nechtiac aj sociologickou sondou do života vtedajšej spoločnosti, nejde len o prvoplánovo zobrazený zápas medzi klasickou hudbou a džezom, či charlestonom, foxtrotom a čardášom, ale vidíme aj politický kabaret, ktorý ukazuje, ako vtedy Viedeň žila.

Medzi rokmi 1895 až 1925 západný svet zažil jeden z najväčších sociologických fenoménov za posledných niekoľko sto rokov, kedy ženy konečne vystúpili z tieňa svojich mužov a nepotrebovali viac svojich bratov, otcov a manželov na to, aby mohli kontrolovať zásadné aspekty svojho života.

V USA (ale postupne aj inde) sa zmenili zákony a ženy mohli vlastniť majetok, dediť, navševovať univerzity a od roku 1920 získali v časti USA aj volebné právo.

Táto transformácia sa premietala aj do módy a spôsobu obliekania. Zatiaľ čo v rok 1900 bol v tomto zmysle ešte stále viktoriánskou dobou, kedy ženy zahaľovali až 95 % svojho tela a priamemu pohľadu mužov vystavovali len tvár a ruky, počnúc prelomom storočia sa postupne viac a viac začali z odevov uberať centimetre, odstránili sa rukávy a začali sa odhaľovať ramená, skracovať sukne a nakoniec prišlo aj na výstrihy.

V čase uvedenia Kálmánovej operety sa už ženy zahaľovali, resp. odhaľovali približne v takej miere ako dnes. Samostatne cestovali po svete (najmä Američanky), sedeli a popíjali v baroch vedľa mužov a nikoho sa nepýtali, či môžu.

Kálmán sa v operete vysmieva neprijatiu tohoto faktu časťou mužskej spoločnosti, ktorá všetky samostatné a nezávislé “frivolne” sa obliekajúce ženy automaticky považovala za „ľahko dostupné“.

Imre (Emmerich) Kálmán na dobovej fotografii.

V čase premiéry bol vplyv džezu na život viedenskej smotánky doslova ohromujúci. Bolo len päť rokov do nástupu Adolfa Hitlera k moci, v Európe sa zmrákalo a rôzne fašizoidné, netolerantné a militantné nálady už boli prítomné. Džez či swing boli reprezentantom všetkého, čo bolo liberálne a zároveň americké a preto bolo militantnými kruhmi automaticky odsudzované.

Len o niekoľko rokov neskôr nacisti z džezu a swingu urobili tzv. zdegenerované umenie a dobový plagát k spomínanej Křenekovej džezovej opere s vyobrazeným afro-americkým muzikantom hrajúcim na saxofón, sa dokonca stal oficiálnym plagátom propagandy tzv. Entartete Kunst. Nacisti plagát zmenili, pridali naň žltú hviezdu a z džezového muzikanta urobili opicu.

Vľavo titulná strana klavírneho výťahu opery Ernsta Křenka, vpravo nacistický poster (foto archív autora)

Boj proti džezu tak v sebe od počiatku obsahoval silný ideologicky náboj a Kálmán toto všetko anticipoval.

Nápad inscenovať džez v kolíske viedenských valčíkov v niektorom z tzv. serióznych divadiel by v časti konzervatívnej spoločnosti zrejme nebol v tom čase vôbec priechodný a preto sa ho skladateľ pokúsil prezentovať zabalený do pozlátka operety.

Recenzent New York Times si už v 1928 roku kladie otázku, či Kálmán vlastne prepašoval na viedenskú klasickú scénu džez zamaskovaný ako operetu, alebo či naopak, si chcel otvoriť cestu k budúcemu možnému uvedeniu Vojvodkyne z Chicaga v Amerike a pod pláštikom údajne džezovej partitúry chce do USA prepašovať aj svoje viedenské valčíky a sladkasté operetné melódie. 

V skutočnosti sa Kálmán len pokúsil oba štýly spojiť do jedného projektu, aby ukázal, že vedia spolu koexistovať.

Z dnešného pohľadu je libreto jeho operety naivné, pretože sa zaoberá dnes neexistujúcim problémom. Nacisti sú preč, džez je voľne dostupný, prestal byť symbolom liberálnych zmien a najmä nikto ho nechce zakazovať. Bez problémov prežil a opereta spolu s ním. O tom, že oba hudobné štýly vedia koexistovať nie je potrebné nikoho presviedčať a tak zámer, s ktorým dielo vzniklo, je z nášho pohľadu už viacmenej archaický.

Libreto má dvojnásobnú smolu, pretože aj v tej časti, kde sa vysmieva neprijatiu emancipácie, sme už dnes niekde inde. Ženy síce o emancipáciu bojujú dodnes, ale nie v kontúrach vykreslených touto operetou.

Samostatne sediaca žena v bare nikoho nepohoršuje, sexi štýl v obliekaní je všade prítomný a nad tým, že ženy v dnešnej modernej spoločnosti samostane cestujú, dnes nikoho ani nenapadne sa vôbec zamýšľať. Vysmievanie sa mužom, ktorí s týmto majú mať údajne problém, je z dnešného pohľadu naivné, schématické a nebojím sa rovno povedať, že ako nosná téma libreta aj hlúpe.

Inscenovať Kálmanovu operetu tak, ako bola napísaná, teda v súlade s libretom, by preto znamenalo ju v podstate odpísať. Ak nechceme divákov ochudobniť o skvelú a jedinečnú hudbu, treba nájsť na vyrozprávanie pôvodného príbehu ten správny nový kľúč.

Vľavo: Martin Stolár v predstavení Vojvodkyne z Chicaga. Foto: Joseph Marčinský

Maďarský režisér Attila Béres sa vynašiel a zvolil pravdepodobne najlepšie riešenie, ktoré bolo za daných okolností možné – rozhodol sa celý príbeh inscenovať ako absurdné divadlo. Všetky už beztak málo pravdepodobné situácie, ktorými libreto oplýva, doviedol do úplnej nezrealizovateľnosti, tak aby sa príbeh ani teoreticky nemohol tváriť vážne.

Ak každú málo pravdepodobnú situáciu úmyselne dovediete do ešte väčšieho extrému, dostávate grotesku. A tak Američanka súťažiaca o najneobvyklejší nákup nielenže kupuje Eiffelovu vežu (to je síce málo pravdepodobný nákup, ale teoreticky by sa udiať mohol), predavač sa jej však po uskutočnení nákupu opýta, či jej má Eiffelovku aj zabaliť. A týmto je povedané všetko.

Jedna absurdnejšia situácia tak strieda druhú a dej je ilustrovaný aj rovnako absurdnými hudobnými vsuvkami dokomponovanými dirigentom Petrom Valentovičom (nejdem prezrádzať konkrétne, aby som divákov nepripravil o moment prekvapenia). Ilúzia grotesky je dokonale podporená aj blikajúcim stroboskopickým svetlom a hudobnými vsuvkami ako vystrihnutými z nemých filmov Charlieho Chaplina (tiež dokomponovanými Petrom Valentovičom).

Zatiaľ čo na aktualizáciu libreta sme na Slovensku vo všeobecnosti viacmenej zvyknutí, aktualizácia hudobnej zložky nie je v našich končinách až taká častá. A to že sa inscenátori nebáli ísť aj týmto smerom, je určite sympatické.

Celé prvé dejstvo je nabité energiou, farbami, vtipom, vynikajúcimi choreografiami Ondreja Šotha, vydarenými kostýmami (neuveriteľné, čo všetko sa stihlo ušiť za mesiac, pracovalo sa v takom rýchlom tempe, že niektoré kostýmy – ako som sa dozvedel – boli dokončené len dva dni pred prvou verejnou generálkou).

Vojvodkyňa z Chicaga je plná vynikajúcich choreografií. Foto: Joseph Marčinský

Po prvom dejstve divák odcháza uchvátený a ohúrený hudobným mixom, v ktorom znejú aj viedenské valčíky, aj džez, cigánske melódie, cimbalová muzika, mix Gershwina s Beethovenom a to všetko spolu vytvára zvláštny a málokedy videný súlad, pritom napriek rôznorodosti prvkov, celok drží neuveriteľne logicky pokope. Prvé dejstvo má dokonca niektoré prvky show, alebo variété, či dokonca kabaretu, je živé a farebné, k čomu dopomáha aj vynikajúce svietenie.

Druhé dejstvo výborne funguje približne do polovice. Posledným vydareným – ako inak než absurdno-surealistickým momentom – je prebehnutie Rosemary s Jamesom Bondym počas valčíku cez javisko v kostýmoch Mickeyho a Minnie. Keby na tomto mieste tvorcovia ďalší sled udalostí zastavili a do deja by napríklad vstúpil rozprávač, ktorý by niekoľkými krátkymi vetami vyrozprával ďalší dej namiesto jeho inscenovania, len by to veci prospelo.

Namiesto toho, však na scénu prichádza Mr. Benjamin Lloyd a počnúc týmto momentom padla reťaz. A to najmä preto, že inscenátori dovtedy zvolený kľúč z neznámych dôvodov opúšťajú a namiesto inscenovania absurdného nadhľadu na libretom sa až nebezpečne blízko k nemu začínajú približovať.

Pri absurdnom uchopení príbehu je nepravdepodobnosť udalostí zámerom. Pri opustení tejto poetiky si divák si náhle začne klásť otázku, nakoľko je pravdepodobné, že sa niekto v snahe dokázať svoju lásku, vzdá všetkých svojich peňazí a prepíše ich na cirkev alebo nakoľko je vôbec pravdepodobné, že rodičia pri plánovaní svadby svojich detí zistia, že oni sami boli voľakedy milencami.

Vojvodkyňa z Chicaga. Foto: Joseph Marčinský

Dialógy začínajú byť dlhé, toporné a miestami aj bezobsažné. Hudobných čísiel je v tej chvíli už len minimum, hovoreného slova až príliš. Menej je niekedy viac a nebál by som sa takmer celý koniec prestrihať.

Keďže som mal okrem recenzovaného predstavenia možnosť vidieť aj dve predchádzajúce verejné generálky, bol som veľmi príjemne prekvapený tým, že inscenátori s textom naďalej pracujú a sledujú, ktoré “fóriky” sa chytili a na ktoré publikum vôbec nezareagovalo a výsledný tvar v súlade s tým upravovali. Tento prístup vo mne opäť vzbudzuje sympatie, ba priam nadšenie, pretože bohužiaľ to takto dnes funguje len málokde.

Aj veľkí majstri – Rossini, Puccini či Verdi sledovali reakcie publika na svoju hudbu priamo na premiérach (a aj po nich) a mohli tak v reálnom čase vidieť, kde sa plynutie hudby či deja zasekáva a podľa toho potom škrtali, upravovali, prepisovali. Zatiaľ čo u veľkých majstrov takýto postup chápeme ako samozrejmosť, my sami takto už nepracujeme. Tak ako režisér inscenáciu pripraví na premiéru, tak sa potom zväčša hrá po celý čas ďalej.

Inscenátori si dokázali urobiť srandu aj sami zo seba, dirigent Peter Valentovič riadi orchester v ružovom kabaretnom saku s klobúkom à la „Uncle Sam“ a v tmavých okuliaroch. Hráči v orchestrálnej jame sú tiež nezvyčajne oblečení v pestrých farbách. Už pohľad do orchestra vzbudí úsmev a to ešte nezaznel ani prvý tón. Autori inscenácie sa neberú vôbec vážne, účinkujúci si robia srandu zo slovenských politikov a rovnako si uťahujú aj z tých, ktorí napríklad hudobné dianie reflektujú.

Do príbehu tak vsunuli aj postavu divadelného kritika Ungerházyho v narážke na meno nášho renomovaného hudobného recenzenta Pavla Ungera. Ten sedel v hľadisku a mohol sa tak pobaviť aj na svoj účet. Škoda len, že škrtli vetu, keď táto postava nahnevane odchádza z javiska a hrozí okolostojacim slovami: „Počkajte, veď napíšem na Vás kritiku!“.

Inscenácia kombinuje tanečnú, činohernú a spevácku zložku, spievajú aj činoherci a tancujú aj operní speváci. Ide o peknú ukážku úplne prirodzenej spolupráce medzi tromi súbormi, ktorá mala aj naozaj praktickú formu realizácie – niektorých činoherných spevákov totiž „učili“ spievať speváci z opery a tých zase „učili“ tancovať umelci z baletu. Výsledok bol po všetkých stránkach obdivuhodný.

V strede Eva Bodorová, vľavo Martin Stolár. Foto: Joseph Marčinský

Činoherni herci spievali naturálne a preto neboli schopní vytvoriť taký objem tónu, aby mohli konkurovať operným spevákom. Z tohoto dôvodu (ale nielen preto)  bolo  potrebné aj nazvučenie, avšak na moje veľké prekvapenie nepôsobilo vôbec rušivo. Možno aj preto, že pult zvukára bol umiestnený priamo v sále a balans sa korigoval podľa toho, ako to znie práve tam a nie podľa zvuku v réžii.

Orchester podal vysoko kvalitný výkon, moje najväčšie obavy smerovali k tomu, ako hráči zvládnu džezové časti partitúry. Od klasického orchestra je prirodzené očakávať, že symfonické pasáže budú znieť kvalitne, avšak skutočné džezové cítenie zrejme skôr dostanete z bigbandového telesa. Symfonické orchestre dokonca mávajú tendenciu džezovú hudbu hrať príliš akademicky. V tomto však na moje prekvapenie žiaden problém nakoniec nebol, znel úplne plnokrvný šťavnatý džez, taký aký má byť.

Kálmán pôvodne dokonca počítal s tým, že operetu budú hrať tri rôzne telesá. Symfonický orchester v jame, cimbalovka na scéne a jazzový band na čele so saxofonistom mal prichádzať a odchádzať zo scény. Ani on pôvodne nepredpokladal, že by to zvládlo jedno teleso.

Peter Valentovič bol jedným z výrazných motorov celého predstavenia. Bol nielen dirigentom, ale do veľkej miery aj korepetítorom, iniciátorom dokomponovaných hudobných vsuviek a autorom ich orchestrácie (navyše ešte aj prekladateľom textov, ktoré vychádzali z verzie tejto operety inscenovanej v roku 2016 v Budapešti).

Niektorých muzikantov – ako napríklad saxofonistu – vytiahol na javisko a urobil ich plnohodnotnou súčasťou predstavenia. Valentovičova všestrannosť je obdivuhodná a na Slovensku nedocenená. Je práve jeho zásluhou, že výkon orchestra prekonal všetky moje očakávania.

V titulnej postave Mary Lloyd zažiarila Eva Bodorová. V nižších a stredných polohách sa úplne dokázala prispôsobiť operetnému štýlu, vo výškach už jej hlas znel o niečo viac operne. Spevácky bola suverénna, tanečne a pohybovo bola vynikajúca taktiež. V textoch by som jej trochu ubral anglikanizmov – pretože na začiatku sa nimi zarámcuje charakter jej postavy, ale nie je potrebné v tomto štýle pokračovať až úplne dokonca.

Predstaviteľovi Sándora Borisa Tituszovi Tóbiszovi jeho úloha sadla ako uliata. Niekedy som mal dojem, akoby bola napísaná na telo priamo pre neho. Krásna farba jeho hlasu spojená s mohutným objemom (takmer wagnerovským) a vynikajúcou technikou umožnila priam majstrovsky vyznieť všetkým vzorne vyspievaným výškam, ktoré mali ten správny lesk. Yvonne Kálmán bola z tenoristu doslova očarená a prezradila mi, že v úlohe Sándora Borisa takéhoto výrazného speváka ešte nepočula.

Vľavo: Titusz Tóbisz v predstavení Vojvodkyne z Chicaga. Foto: Joseph Marčinský

Spevácka a herecká dvojica Rosemary Dragice a Jamesa Bondyho patrila medzi divácky najobľúbenejšie nielen počas recenzovaného večera, ale aj počas predchádzajúcich dvoch dní (v rôznych speváckych kombináciách pri jej obsadení). Martin Stolár spieval naturálne a bol intonačne presným a typovo vhodným Bondym. Jeho dominantnou stránkou bol skvelý herecký a tanečný prejav, po hereckej stánke azda najprepracovanejší spomedzi všetkých účinkujúcich. Množstvo adekvátne zvolených výrazov, ktoré dokázal ponúknuť, bolo obdivuhodné.

Jeho patrnerka Aneta Hollá výstižne stvárnila naivnú a hlúpučkú Rosemary, pričom postave dokázala vtlačiť osobitý šarm. Okrem toho, že bola vo svojej úlohe presvedčivá, naviac bola ešte aj vtipná. Subretnej role svedčal speváčkin lyrický soprán a aj herecky sa anízová princezná vhodne dopĺňala s Martinom Stolárom.

Absurdné dialógy tejto dvojice celkovo patria určite medzi najvydarenejšiu časť inscenácie a niektoré z nich („Rosemary, tvoje sprosté dlhé meno nadobudne nové rozmery”, alebo „Ty si myš? A aj predtým si bol myš”?) znejúce v kontexte konkrétnych surealistických situácií sá stávajú nielen obyčajnými vtípkami, ale nabrali nádych doslova montypythonovského humoru.

Vľavo: Aneta Hollá v predstavení Vojvodkyne z Chicaga. Foto: Joseph Marčinský

Tatiana Paľovčíková – Paládiová ako Lizaveta mala znelé výšky, ale málo znelé stredy a takmer neznelé hĺbky. Intonačne nie vždy bola úplne presná, herecky svoj part zvládla veľmi dobre.

Vanda Tureková ako Edith Soros bola vhodne typovo zvolená, a herecky výrazná a presvedčivá. Spievala taktiež naturálne, s kvalitne vypracovaným výrazom. Nedostala príležitosť ukázať farbu hlasu vo vyšších tónoch, pretože celý jej spevácky part bol v nízkych polohách.

Marek Gurbaľ ako veľkovojvoda Luparovič do svojho hrdinu vložil črty balkánskeho veksláka, postava bola pomerne vydarená, avšak úvodný vulgarizmus pri prvom vstupe bol – povedané slovníkom Mary Lloyd – predsa len “too much”.

Dobre a vtipne bola poňatá aj postava kritika Ungerházyho, v podaní Tomáša Beličáka.

V strede: Tatiana Paľovčíková – Paládiová v predstavení Vojvodkyne z Chicaga. Foto: Joseph Marčinský

Jedným z najvýraznejších umeleckých počinov na scéne bolo vytvorenie tanečnej kreácie postavy Borisa – bábiky, s ktorou sa pohráva Mary Lloyd. Tak dobre stvárnený tanečný part nie je na našich scénach každodennou záležitosťou a inscenátori akoby si ani neuvedomili, aký skvost v tomto čísle ponúkli – meno umelca neuviedli ako samostatnú postavu v plagátoch s obsadením. Zostalo tak aj pre mňa neznáme, ale klobúk dolu, jeho kreácia bola fantastická.

Výsledkom je celkovo naozaj vydarená inscenácia, ktorá má potenciál prilákať široké publikum.

Vojvodkyňa z Chicaga. Foto: Joseph Marčinský

Ako som už uviedol, predstavenie si prišla pozrieť skladateľova dcéra Yvonne Kálmán. Spomínam si, ako mi pred rokmi podrobne popisovala vyjednávanie jej otca s emisárom Adolfa Hitlera v Paríži, kam skladateľ z Viedne utiekol pred nacistami. Jeho útekom sa zastavil kolotoč peňazí plynúcich z uvádzania jeho operiet a nacisti tak prišli o veľký biznis.

Hitler preto ponúkol židovskému skladateľovi (Kálmán sa pôvodne volal Koppstein) titul čestného árijca, len aby ho presvedčil vrátiť sa do Viedne naspäť. Z rovnakých príčin ponuku dostal aj Lehár, ktorého manželka Sofia bola tiež Židovka. Kálmán odmietol, zatiaľ čo Lehár ponuku prijal. Osud ukázal, že Kálmán situáciu odhadol lepšie, Lehárovu manželku titul čestného árijca nezachránil a internovalo ju gestapo (viac TU).

Odmietnutie ponuky automaticky znamenalo nebezpečenstvo likvidácie celej rodiny Kálmánovcov. Na poslednú chvíľu sa skladateľovi s vtedy ešte maličkou Yvonnkou podarilo nalodiť na loď plaviacu sa z Európy do Ameriky a tá bola naozaj poslednou. Neskôr medzi kontinentami premávali už len tie vojenské.

Táto žena s fascinujúcim životným príbehom teraz prišla do Košíc, aby produkciu Vojvodkyne z Chicaga osobne podporila a povzbudila tak tvorcov a účinkujúcich. To je na slovenské pomery veľká vec už sama o sebe a nebola by možná, keby neexistovali vynikajúce kontakty pani Kálmán s aktuálnym vedením divadla, najmä riaditeľom opery Rolandom Tóthom.

“Je to veľmi osviežujúce, vizuálne skvelé a veľmi sa mi páči aj kasting. Myslím, že je to dosť dlhé, ale napriek tomu to ubehlo rýchlo. Táto produkcia by rozhodne mala cestovať.” – povedala Yvonne Kálmán po predstavení.

Yvonne Kálmán, dcéra skladateľa Imre Kálmána na predstavení v Košiciach. Foto: Joseph Marčinský

Ešte prezradila, že na jedno z prvých viedenských uvedení Vojvodkyne z Chicaga (nie však na premiéru) sa v 1928 roku prišiel pozrieť aj George Gershwin. Po jeho skončení sa v hoteli Sacher konala recepcia, kde Gershwin zahral jej otcovi na klavíri svoju (vtedy ešte relatívne novú) Rhapsody in Blue.

Hľadal som spôsob, ako túto recenziu vypointovať niekoľkými vetami na záver a napadlo mi nasledovné:

Opereta sa stáva gýčom kedykoľvek, keď sa začne tváriť ako umenie. A vždy keď sa chce hrať na to, že nám ide odovzdávať nejaké závažné posolstvá. Ak sa však na nič nehrá a bez váhania prizná, že jej poslaním je primárne slúžiť ako zábava, paradoxne, práve vtedy sa môže stať umením.

Košické predstavenie Vojvodkyne z Chicaga je prvotriednym umeleckým kúskom, kumštom tak po stránke hudobnej ako aj vizuálnej a tanečnej. Je produkciou, ktorá vo viacerých svojich aspektoch znesie porovnanie aj s tým, čomu sa možno laicky občas hovorí „na svetovej úrovni”.

Peter Bleha

Rozhovor s Yvonne Kálmán o vyjednávaní jej otca s Hitlerom, o jeho vzťahu s Lehárom a Puccinim a o úteku do Ameriky

 

Diskusia k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix

Teraz najčítanejšie

Do Re Mix

Flash news, recenzie a publicistika zo sveta vážnej hudby, opery a baletu