Anorexia je môj životný príbeh. Takto s ňou žijem

Základom úspechu liečby anorexie je uvedomenie si vlastného problému a následná osobná motivácia tento problém riešiť.

V poslednom období sa stretávam najmä s článkami o dievčatách, ktoré trpia mentálnou anorexiou. Sú v detskom či tínedžerskom veku, mnohé majú okolo 20 rokov. Mám pocit, že anorexia sa v spoločnosti chápe, a teda aj popisuje, len ako potreba dosiahnuť štíhlosť. Môže sa tak stať pod vplyvom okolia. Čelíme nelichotivým poznámkam na našu adresu, ktoré sa týkajú vzhľadu či hmotnosti. Takáto potreba môže vznikať pod tlakom médií, pričom obraz žien, ktorý tam vidíme, je samozrejme nereálny. Symptómami anorexie sú odmietanie jedenia, a teda znižovanie kalorického príjmu, nadmerné cvičenie za účelom chudnutia, neustále kontrolovanie porcií jedla a nakoniec aj vlastného tela.

Keďže moja skúsenosť je iná, rozhodla som sa ju zdieľať s publikom. Týmto príspevkom by som verejnosť rada oboznámila s atypickou formou mentálnej anorexie, ktorou trpím. Vyššie popísaný model totiž nie je jedinou formou mentálnej anorexie. Domnievam sa, že práve atypická forma mentálnej anorexie je veľmi nenápadná, pre okolie častokrát neviditeľná, no rovnako nebezpečná ako „klasická“ forma.

V stručnosti popíšem ako sa to u mňa začalo: Mám 32 rokov. Mentálna anorexia sa u mňa objavila v 13 rokoch. Na základe poznámok okolia, či už v škole, doma alebo u lekára, som začala tajne chudnúť. Dotýkali sa ma poznámky o tom, aká som „silná“, že „fučím“, že mi chutí jesť. Akoby môj mozog jedného dňa spravil akýsi „klik“. Zrazu som bola v tom. Znižovanie príjmu kalórií, nadmerné cvičenie, robenie drepov na WC, stále sa zmenšujúce porcie jedla. Výsledkom bolo schudnutie z 52 kg na 33 kg v priebehu pol roka.

Až s odstupom času si uvedomujem, že som mala šťastie. V úvode sa mi totiž z anorexie podarilo dostať bez lekárskej pomoci. Veľkú zásluhu na tom má aj moja mama, ktorá sa o mňa vedela postarať. Stravovacie návyky som pomaličky krok za krokom vrátila do predchádzajúceho normálu. Pribrala som asi na 44 kg a následne som si niekoľko rokov udržiavala hmotnosť do 50 kg. Asi 7 rokov mi trvalo, kým som jedlo prestala riešiť, no dlhé roky som si stále v hlave premietala, čo som počas dňa zjedla.

S odstupom času viem, že príčiny mojich psychických porúch, konkrétne obsedantno-kompulzívnej poruchy a atypickej formy mentálnej anorexie, majú hlbšie korene. Zároveň v sebe nosím stále myšlienku mojej psychologičky o tom, že anorexia je môj životný príbeh. Uvedomujem si, že táto porucha vo mne stále drieme a čaká na svoju príležitosť, keď môj život nefunguje úplne ideálne. Vtedy ma začne opäť nenápadne obťažovať.

Myslím si, že hľadať a uvedomovať si, odkiaľ naše odchýlky pramenia, je veľmi dôležité. Sú totiž často veľmi nenápadné. V našej rodine sa veľmi často riešila ženská postava, a to v rôznych modifikáciách. Mama stále skúšala nejaké diéty, snažila sa schudnúť. V rodine môjho otca to nebolo iné, na hmotnosť sa upriamovala pozornosť. Ak som vážila príliš málo alebo príliš veľa, nebolo to v poriadku. Ako dieťa som to vnímala veľmi citlivo.

Postupne sa moje stravovacie návyky začali kaziť. Počas vysokej školy som prestala chodiť na obedy. Síce som si v tomto období udržiavala istú hmotnosť, no s odstupom času viem, že už vtedy som bola príliš štíhla. V 30 rokoch som si myslela, že môj vzťah k jedlu je ako-tak normálny. Mýlila som sa. Anorexia vo mne driemala celý čas, ale teraz začala kričať nahlas.

Táto druhá forma anorexie mala iné príčiny. Keď som sa v 28 rokoch osamostatnila, nezvládla som to. Mala som problémy vo vzťahu, po odsťahovaní sa od rodiny som sa izolovala, nasledovala veľmi náročná práca. Stravovala som sa katastrofálne, moja strava pozostávala zo „suchých“ potravín typu sušienky, kešu oriešky, maximálne jogurt. V tomto období som sa nevážila, ani nesledovala. V priebehu 1,5 roka som schudla z 48 kg na 36,6 kg pri výške 168 centimetrov.

Až u endokrinológa som sa dozvedela, že ide o anorexiu. Bola som prekvapená. Nechudla som totiž cielene a nenapadlo mi, že únavu, smútok, zlú náladu a vynechanie menštruácie môžem prisúdiť anorexii. K nej sa postupne pridružila aj spomínaná obsedantno-kompulzívna porucha. V absolútnom vyčerpaní a uvedomení si, že takto to ďalej nejde, som sama od seba vyhľadala pomoc. Navštívila som psychológa aj psychiatra. Samozrejme, bola som dopytovaná, či to moje okolie nepostrehlo a neupozornilo ma na to.

Na základe svojich skúseností by som preto chcela zdôrazniť niekoľko vecí: Začnime si viac všímať ľudí okolo seba. Nemusí to byť len rodina, môžu to byť aj priatelia či kolegovia v práci. Ak máte pocit, že sa vám na nich niečo nezdá, nájdite spôsob, ako sa ich opýtať, či nepotrebujú pomoc, či je všetko v poriadku. Môžete im aj sami naznačiť, že sa vám zdá, že nie sú úplne okej. Ani ja som spočiatku nevnímala, že nie som v poriadku, čo pre vás, čitateľky a čitateľov, môže znieť ako nonsens. Uvedomila som si to až ku koncu, keď som už naozaj cítila bolesť a vnútornú krehkosť.

Druhá vec, ktorú by som chcela zdôrazniť znie: Základom úspechu zotavenia sa z anorexie je uvedomenie si vlastného problému a následná osobná motivácia tento problém riešiť. Vedela som, že ak to chcem zvládnuť, musí to byť moja snaha.

Bola mi odporúčaná hospitalizácia v psychiatrickej liečebni, no ja som sa rozhodla pre ambulantnú liečbu. Verila som, že som dostatočne osobnostne silná, aby som to zvládla takouto formou. Už vtedy som tušila, že cesta k normálu bude kľukatá. Je pravda, že to bolo náročné, ale verím, že to v mojom prípade bolo lepšie riešenie. Vedela som, že ak by som prišla z liečenia, v mojom súkromnom živote by sa nič nezmenilo. Musela som nájsť spôsob, ako si zmanažovať liečenie, súkromie aj prácu.

Preto by som chcela zhrnúť zoznam krokov, ktoré mi pomohli postaviť sa na nohy. Tieto rady nemusia platiť u každého, no ak by som aspoň niektoré z nich tušila, keď som s liečbou začínala, určite by mi to pomohlo.

• Je potrebné vyhľadať psychologickú pomoc. Psychológ vám musí „sedieť“, musíte sa v jeho prítomnosti cítiť bezpečne a dôverovať mu.
• Ak je potrebná psychiatrická pomoc a medikamentózna liečba nebráňte sa jej. Liečba nemusí trvať naveky, no v istých prípadoch sa bez nej neposuniete ďalej.
• Ak neviete ako sa začať stravovať, aby ste pribrali, obráťte sa na odborníka na výživu. Poraďte sa so psychológom, so psychiatrom či s iným lekárom. Určite vám poskytnú kontakt na odborníka v tejto oblasti.
• V úvode liečby neriešte kalorickú či výživovú hodnotu potravín. Musíte hlavne pribrať na váhe. Vítané sú smotanové jogurty, biele pečivo, koláče, syry a iné mliečne výrobky či rôzne sýte potraviny. Hlavne v tomto procese zotrvajte. Proces je postupný a na začiatku veľmi pomalý, ale verte mi, výsledky sa dostavia. Priberiete, vaše telo začne silnieť práve vďaka tomuto jedlu.
• Ak niektorý týždeň nepriberiete, nezúfajte. Pokračujte v procese, zvládnete to!
• To, že budete opäť jesť, môže byť sprevádzané rôznymi pocitmi, ktoré ste dovtedy nemali: Pocit nafúknutého brucha, pohyby čriev a iné. Snažte sa odpútať svoju pozornosť a nevnímať ich. Je to prirodzené, pretože vám opäť začína tráviť. Keď je človek príliš chudý, viac to vníma a fyzicky cíti.
• Tešte sa, čo všetko môžete ochutnať. Bez výčitiek. Je to cesta k uzdraveniu! Keď som si po 2 rokoch jedenia „hlúpostí“ dala do úst pečený zemiak, bola som dojatá. Viem, pre niekoho to môže znieť trápne, ale na mojom prežívaní to nič nemení.

Ak sa niekto z vás v tomto článku nájde, či spozoruje podobné znaky s niekým v jeho okolí, neváhajte podniknúť krok vpred. Anorexia sa môže týkať kohokoľvek. A nakoniec, ak neviete, ako ďalej, obráťte sa na odborníkov. Ja som tak urobila a bolo to to najlepšie rozhodnutie, pretože mi zachránilo život.

Korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Tieto príbehy sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!