Hanbím sa… za svoj vlastný štát

Nikdy by som si nepomyslel, že by som to niekedy vyslovil nahlas a verejne… Bol som pyšný a hrdý na to, že som sa narodil v európskom priestore a kvalitatívne žijem lepšie, ako väčšina svetovej populácie mimo starý európsky kontinent. Dokonca som bol i hrdý na občianstvo Slovenskej republiky. Avšak čím ďalej som poznával svet okolo seba, vrátane mňa samotného, tým viac som začal byť na pochybách, či tomu je naozaj tak.

Plne som tomu porozumel až za ostatné mesiace, kedy do našich životov vstúpila globálna pandémia koronavírusu. Akoby pomyselným švihnutím čarovného prútika sa vytratili posledné zvyšky ľudskosti, zdravého rozumu a hodnôt. Civilizačné hodnotovo významné výdobytky (ľudské práva, inštitúcie a pod.) išli obratom preč z verejného diskurzu, doslova, dolu kanálom. Voľný priestor sme dali konšpiráciám, ľudskej hlúposti a naivite.

Nemá veľký význam míňať energiu na konkrétne príklady, ktorých je viac ako dostatok. V nejednom z nás však zostáva po tom všetkom pocit apatie, trpkosti a hlavne sklamania, keď dennodenne čelíme prívalu „zaručene najlepších a najrýchlejších“ riešení z krízy, v ktorej sme sa ocitli. Pri platení účtov, zasýtení prázdnych žalúdkov hladných členov rodiny, či občasnom dovolení si luxusu relaxovať. Pomaly už človek nemá ani chuť poriadne dýchať, nieto ešte si nájsť čas na to, aby porozumel tomu, čo sa to vlastne deje.

Pandémia len poukázala na to, čo sme dlho nechceli vidieť a tvárili sme sa, že to ani neexistuje – spôsob, akým žijeme je dlhodobo neudržateľný a je len otázkou času, kedy dôjde ku kolapsu inštitúcii a systému správy veci verejných v takej podobe, ako ju poznáme. Príroda je v tomto prípade nechcený prvok, ktorý sa v pravidelných intervaloch pripomína, že aj jej potreby sú tu.

V zásade nám vzniká nikým a ničím neriadený zápas, v ktorom bez akýchkoľvek pravidiel „súťažia“ individuálne záujmy mocných, kde sa zabúda na človeka miliónteho a matku prírodu ako takú… Dôsledky budú doslova devastačné na každodenný život každého z nás.

Veď stačí sa len pozrieť do vlastných radov a súdny človek by aj vlastný občiansky preukaz, či pas, ktorý ho spája s vlastným štátom, aj hodil rovno do krbu… Áno, napriek svojmu vzdelaniu, poznatkom a životnej skúsenosti to musím vysloviť. Áno, hanbím sa za to, že som občanom tohto štátu!

Dôvodov je neúrekom a pomyselný pohár trpezlivosti pretiekol. Nie darmo sa hovorieva, že so džbánom sa chodí dovtedy, kým sa nerozbije. V týchto časoch, kedy elita tohto národa a predstavitelia verejnej moci v štáte by mali držať spolu a vlastné animozity by mali ísť do úzadia, sme svedkami dennodenného zápasu o voliča, či prihrievania vlastnej polievočky.

Nedokážem jednoducho pochopiť, aby témou dňa bola napríklad diskusia o urýchlení zmeny základného zákona štátu, teda ústavy, či predháňania sa v tom, ktorý trpiaci sektor národného hospodárstva podporíme viac. Nevraviac o tom, akým spôsobom sú živnostníci (hovorím z vlastnej skúsenosti), či malí a strední podnikatelia, dusení štátom, sú bez možnosti slobodne sa nadýchnuť a využiť vlastný tvorivý potenciál, aby sa prispôsobili situácii a dokázali prežiť. Práve tí, ktorí tvoria hodnotovú a inovatívnu kostru národného hospodárstva.

O tom však inokedy…