Denník N

Návod na národ s neukojiteľnou potrebou štiepenia

RSDr. Vasil Biľak, blah-ov-ej pamäti nestor komunistickej ideológie, sa onoho času zaskvel aj týmto skvostným vyhlásením: „Nedovolíme imperialistickým sviniam, aby pchali svoje špinavé rypáčiky do našej socialistickej záhradôčky“ – poetické zafarbenie jeho reči sa, žiaľ, nedá v texte zachytiť.

Socializmus aj s Biľakom síce pominuli, ale napriek tomu na tú našu soc.–dem. záhradôčku (po dlhom vládnutí jednej strany) nie je veru ľúbivý pohľad, je rozparcelovaná na množstvo izolovaných políčok.

Hlásime sa síce k odkazu Svätopluka a jeho troch, príp. aj viacerých prútov, len skutočnosť je akási iná. Pri každý možnej príležitosti sa štiepime na antagonistické skupiny. Príkladov z histórie je nadostač:

  • gardisti vs. komunisti za Slovenského štátu
  • Členovia KSČ a tí, ktorí odmietli participovať na takejto forme organizovanej moci. To však nebránilo tomu, aby sa ľudia z okolia členov KSČ po zrútení komunistickej moci netvárili prekvapene: „Takéto veci sa tu diali? Ako to, že my sme o tom nevedeli?“. Ten istý scenár sa odohral cca. 40 rokov neskôr, keď vyšla najavo hĺbka skorumpovanosti Ficovho režimu. Znova prekvapené tváre. Aké percento ľudí tu žije v informačnej a myšlienkovej chudobe, na povrchu teflónovej, predtým tesilovej, marketingovej reality? A že vraj učiaca sa spoločnosť, learning society.
  • V tej istej línii nasledovalo delenie na normalizátorov a „normalizovaných“ v 70-tych rokoch 20. st.
  • národniari vs. čechoslovakisti
  • prívrženci a odporcovia Mečiara – rodinné zväzky sa štiepili na tejto otázke a spoločné rodinné nedeľné obedy sa opakovane končili hádkami. Za Fica sa to už iba opakovalo ako groteska.
  • liberalizmus vs. konzervativizmus – sme národ v permanentnom stave štiepenia, to štiepenie sa nám tak zapáčilo, že predtým, ako začneme medzi sebou kopať ďalšiu mentálnu vodnú priekopu, už si ani nepotrebujeme ujasniť základné pojmy sporu. Za aké slobody pre nás ten John Locke vlastne bojoval? Každý má, napríklad, právo na vlastný názor. Samozrejme, za predpokladu, že ten jeho názor bude zhodný s tým mojím.
  • Niektorí rešpektujú výsledky vedy a podporujú očkovanie, na druhej strane barikády sú však už pripravení antivaxeri – táto diskusia bude ešte trúchlivo zaujímavá, vyzerá to na smutné víťazstvo racionality nad diskusiou založenou na overiteľných vedeckých faktoch a nad schopnosťou komunikovať s „problémovými“ ľuďmi, Karl Popper by horko zaplakal.
  • atď. atď. až do straty vedomia aj súdnosti.

Jedni chcú zasa zastaviť na Slovensku korupciu a druhí sa obávajú, čo im potom vlastne na tom malom slovenskom ihrisku zostane. Ťažko potom hľadať spoločnú reč.

Aj heslo mušketierov zmutovalo na Jeden proti všetkým, všetci proti jednému“.

A to je ta pekná zem. Zem pekná a Vek.

V takejto ľúbeznej krajinke Kotleba, pripomínajúci Calveru zo Sedem statočných sťaby antivaxer-kazateľ, dôveryhodnosť tejto scéne veru nepridá.

Takáto spoločnosť pri pohľade z konského chrbta (naši predkovia, bojovníci, sa totiž na svet dívali z chrbta svojho koňa) v prostredí nášho oneskoreného surrealizmu vyzerá ako pepito látka – veľké pole rozdelené na malé, rôznofarebné štvorčeky.

Zemský raj to na pohľad. Problémom je, že značná časť mladej populácie sa na ňu radšej díva zo zahraničia.

Naposledy sme boli jednotní počas zamatovej revolúcie v r. 1989, keď nás spájala nenávisť ku komunistickému režimu. Ale nenávisť ako spojivo dlhodobo nevydrží.

Ak zložitosť problémov, ktorým čelíme, časom narastá, a my si volíme unikátny prístup: čím je problém zložitejší, tým jednoduchšie riešenie sme schopní akceptovať. V hlave sa nám náhle rozsvieti, teda aspoň v tej neobývanej hemisfére: „Za všetkým sú predsa temné sily!“

Nejaká spoločne zdieľaná pozitívna vízia, kam to vlastne chceme dôjsť, by sa veru zišla. Nikto nevraví, že by sme mali unisono spievať jednu melódiu. Ako kedysi deklarovali lektori marxizmu-leninizmu: „Súdruhovia rozmýšľajte … ale rovnako!“ V demokracii je zrazu život príliš zložitý, vo vzduchu visí príliš veľa otvorených otázok.

Najlepší argument proti demokracii je päťminútový rozhovor s priemerným voličom (pripisované W. Churchillovi, ale nepotvrdené).

Definícia života ako: „Život je zle položená otázka“ sa tak môže zmeniť na: „Príliš veľa položených otázok“.

Naviac, na myšlienkovom poli pribúda viac ľudí, ktorí nemajú hodnoty, ktoré by ukotvili ich každodennú činnosť, ale majú iba svoje záujmy, od ktorých odvíjajú svoje krátkodobé ciele.

Ani od politikov nemôžeme očakávať spásu, tí neprispôsobujú svoju rétoriku intelektuálnej a morálnej špičke, ale tým, ktorí im prinesú najviac hlasov. Nezabúdajme však, že prednosť liberalizmu spočíva aj v tom, že v tomto spore namiesto ľudí zomierajú naše myšlienky resp. hypotézy.

Ozaj, aká je vlastne domáca úloha osobnosti v dejinách? Plavíme sa na akejsi podivnej lodi, ktorá zjavne stratila aj kapitána aj archu zmluvy. Naviac, vyzerá to, že na loď prestúpilo zopár pasažierov z Archy, resp. Lode bláznov. Čo asi tak vidí na obzore námorník sediaci v pozorovacom koši na hlavnom sťažni našej archy ?

Alegória na Archu, resp. Loď bláznov ponúka viacero alternatívnych interpretácií:

  • Platónove ne-optimistické názory na demokraciu,
  • film na motívy poviedky A. E. Poe Archa bláznov,
  • obraz H. Boscha,
  • atď.

Môžete si vybrať. Ani jedna z týchto možností však nie je žiarivá.

Mimochodom, už ste čítali na internete (doteraz) utajené protokoly stvorenia sveta? Čo povedal stvoriteľ po stvorení sveta? Snáď sa to tentokrát podarilo.

Svet totiž nevznikol na prvý pokus. Vznikal metódou omylov a omylov. Ako najslabší článok sa ukázal ľudský faktor, ktorý sám seba vystatovačne nazval Homo sapiens.

Takže ďalší neplatný pokus.

Fiat Lux 2.0!

Teraz najčítanejšie