Denník N

Neutekáme predsa aj my?

Neviem, či som sám, tuším však, že nebudem jediný, kto sa na tému imigranti pozerá inak. A takisto zrejme nebudem sám, kto uvažoval, či vôbec svoj postoj zverejním. Som si takmer istý, že tento článok nevyrieši otázku imigrantov, pretože sama Európa si s týmto problémom nevie dať rady.

Napriek tomu, že nepoznám problematiku do hĺbky, som za to, aby sme oddelili ekonomických imigrantov od tých, ktorým naozaj ide o holý život. Avšak aj to len v rámci možností našej krajiny. Som si vedomí morálnej povinnosti človeka pomáhať človeku v núdzi, preto som za to, aby Slovensko poskytlo pomoc. Nesúhlasím však so žiadnymi kvótami a tým, žeby Brusel mal rozhodovať za našu krajinu a nútiť nás. Štáty EÚ by mali byť tie, ktoré sú ochotné pomôcť životom ohrozeným rodinám, avšak nemali by preto otvoriť vonkajšie hranice a ignorovať dohody.

Ale nebránim sa zmeniť svoj názor.

Toto však nie je to hlavné o čom chcem písať. Tento problém je síce veľký, no vidím tu aj iný, možno práve v nás samých. Je totiž problémové pozerať sa na svet reálnymi očami. Veľa krát sa oháňame kritickým myslením, ale akoby ani nevieme čo to je. Diskusie a nielen to na internete sa vždy uberajú buď jedným alebo druhým smerom. Buď čierne alebo biele, buď dobré alebo zlé. Nie som si istý, či vôbec niečo radikálne biele či čierne bolo v minulosti vidieť. A možno práve obdobná diskusia bude aj tu. Kiež by nebola.

My ľudia máme tendenciu všetko označkovať s absolútnou istotou. Je to takmer všade, kde sa pohnem, medzi ľuďmi s ktorými sa stretávam. Každý ma riešenie, žiaľ iba to svoje, a každý ma pocit, že ak by bolo po jeho, tak je s imigrantmi poriadok. Niektorí si myslia, že ich rozum má patent na riešenie akejkoľvek situácie na Zemi. Ak by taký človek bol, asi by sme už žili niekde inde. Ja som takého človeka nestretol a ani nikoho, pri kom by mi to čo len na um vzišlo. A to som stretol ľudí, ktorí ma svojim konaním zvlášť očarili.

Na jednej strane stoja „extrémisti, rasisti“ a neviem ešte kto, a na druhej „humanisti, proimigranti“, ktorí už tak prepadli svojim teóriám, že možno už sami nevedia, kde sú. Neviem presne kto z nich má pravdu, ale viem, že každý jeden chce, aby tá pravda bola len tá jeho. Pochodujeme na námestiach, zvolávame referendum, iní zase krkolomne nazývajú všetkých iných ako sú oni xenofóbnymi.

Tento jav tu je na Slovensku veľmi dlho viditeľným, či už ide o zástancov alebo silných odporcov EÚ, alebo  priaznivcov a nepriateľov referenda za rodinu, kde sa to asi ukázalo najzreteľnejšie, alebo zaťatých komunistov a bezohľadných ctiteľov demokracie. A teraz utečenci… Ja ako Slovák túžim po tom, aby táto krajina a jej občania napredovali, nemám chuť šliapať po nej a kydať na ňu vždy, keď budem mať možnosť. Je veľmi jednoduché konať takto, možno preto, že utekáme pred zodpovednosťou, spravodlivosťou a solidárnosťou, o ktorú by sme sa ako ľudia mali usilovať. To je tá ľahšia cesta, nelámať si hlavu a odsúdiť, vysmiať sa, nikoho neprijať alebo nazvať celé Slovensko xenofóbnym a dostať sa do pozície otláčanej menšiny.

Vidím úplne inak, to čo nám chýba nie je konzervatívec alebo liberál do našich radov. To čo nám chýba je spolu komunikovať a hľadieť ďalej od svojho nosa, dokázať rozprávať a nie diktovať, dokázať pomôcť hoc aj iným z nepokojných krajín, ale nehľadieť len na svoj názor a iných nebrať do úvahy. Je to ten omieľaný dialóg. Niekto múdry povedal niečo v zmysle, že ten kto nemení názory je hlupák. Podľa tejto mienky to vyzerá, že sme plná krajina hlupákov. No myslím, že nie som jediný, kto ešte nezavrel dvere nad budúcnosťou tejto krajiny. A verím, že Slovensko má schopných ľudí, ktorú dokážu meniť veci. V budúcnosti chcem žiť v tejto krajine, a preto tu píšem aj toto. Verím tomu, že takí ľudia existujú, niektorých aj osobne poznám, tí ľudia hľadajú dialógy a netúžia po dvoch nepriateľských táboroch, ale musím kriticky priznať, že sú v menšine.

A čo sa týka utečencov, môj názor som napísal veľmi stručne, preto, lebo mi o to až tak nejde. A netúžim rozvíriť agresívnu debatu. Nie je to až tak potrebné, možno zbytočné. Veď plno názorov, mnoho pre a proti boli už stokrát spomenuté v iných článkoch. A to je fajn, len škoda, že takmer v každom článku bolo samé proti a v druhom samé za. A takmer každý náhodný rozhovor pri káve sa uberá smerom za a druhý absolútne proti prijímaniu utečencov. Začnime rozmýšľať a pozerať sa na veci aj inak, nie preto aby sme za každú cenu brali názor iných, ale aj preto aby sme začali chápať, prečo sa iní pozerajú inak ako my.

Tento článok vo svojej podstate nie je o utečencoch ale o nás samých…

Teraz najčítanejšie