Denník N

Ako prekonať strach z opustenia

Za bežných okolností nás asi nikdy nenapadne predstava, že by nás ten druhý opustil. Dokonca aj mnohí ktorí mali nefunkčný vzťah, boli nakoniec prekvapení, že ten druhý odišiel.

Strach z opustenia sa spravidla objavuje v dvoch prípadoch – keď vzťah prechádza náročným obdobím a je oslabený, ale predovšetkým, ak nesieme v sebe pochybnosť o tom, že by sme mohli mať vzťah, ktorý vydrží.

To prvé je pochopiteľné – ak je oslabená sila ktorá tých dvoch spája, alebo ak už vyčerpali zdroje, ktoré im dávali silu byť spolu. Preto je vhodné sa o vzťah starať a nebrať prítomnosť toho druhého ako fakt.

A to druhé – má korene v detstve. Existuje viacero okolností, kedy dieťa nebolo prijaté, milované, akceptované, dokonca bolo zanedbávané či zneužité a tak si nesie do dospelosti pochybnosť o tom, či by ho niekto niekedy mohol milovať a či by jeho vzťah mohol pretrvať.

A tak stačí málo, dokonca nemusí ísť o aktivitu partnera, stačia pochybnosti a projekcia a objaví sa strach z opustenia. Dnes si priblížime ako s týmto strachom z opustenia pracovať. Podkladom nám bude kniha od Michelle Skeen Překonejte strach z opuštění & vybudujte si trvalý vztah.

Základné presvedčenie & pochybnosť

Tých scenárov z detstva môže byť naozaj veľa. A mnohé mohli byť nevinné, napríklad povolanie jedného z rodičov si vyžadovalo, aby tu a tam na nejaký čas sa vzdialil od rodiny. Alebo jeden z rodičov zomrel, prípadne rodinu opustil.

Dosť často však ide o nefunkčné vzťahy. Dieťa nebolo chcené. Nebolo prijaté. Nemali na neho čas. Kládli na neho príliš veľké očakávania…

Ako dieťa sme odkázaní na inú osobu. Bez nej by sme neprežili. Potrebujeme pocit bezpečia a ochrany.

Dieťa vníma svet čiernobielo. Ak niečo nedostáva, automaticky to vzťahuje na seba a pochybuje o sebe. Ak nemá pozornosť u rodičov, nepochybuje o tom, že si ju nezaslúži.

Rodina však v tom nie je „osamotená“. Pomerne rýchlo prišli ďalšie vzťahy a spoločenstvá. Škola, krúžky či voľnočasové aktivity. Všade rezonovala potreba prijatia a úcty. Realita však bola často iná.

K tomu možno pridať aj náš osobný vklad. Ako pristupujeme k životu. Možno sme citlivejší a to negatívne sme ešte viac „zvýraznili“.

Našou úlohou dnes nie je súdiť – druhých či seba. Ale pochopiť, nájsť cestu k sebe, uzdraviť a následne dať strachu primerané miesto.

Autopilot

Celé detstvo a dospievanie do nášho života vstupovali veci, ktoré ho utvárali a vtláčali mu stopu. Vznikala tak určité schéma – naše presvedčenie, ktoré nás usmerňuje a vedie životom. Toto presvedčenie je v nás pevne ukotvené.

Ak nám často ubližovali, tak aj do vznikajúceho vzťahu (ktorý vzniká na zelenej lúke) si nesieme presvedčenie, že aj on (partner) nám ublíži. Očakávame, že ten vzorec sa bude opakovať. O mozgu sa často píše, že vždy keď môže, prepne na autopilota – rôzne aktivity robí po starom, aby ušetril energiu.

Podobné je to aj pri schémach. Nesieme si ich so sebou, sprevádzajú nás a určujú náš postoj. A to všetko v snahe chrániť nás. Ak sú však negatívne, potom nás zväzujú.

V tejto chvíli je jedno, či ide o negatívne emócie, alebo myšlienky. Obidve nás spútavajú, často sa navzájom podmieňujú a nakoniec fungujú v tandeme. Dokonca sa časom hlásia k slovu, hoci ešte nie je o čom. Myšlienky a pocity môžu doslova predbehnúť skutočnosť a zaujať stanovisko… To sú tie presvedčenia – neoslovím ho, aj tak by nešiel…

A mnohí ľudia už toľkokrát boli zranení, že o vzťah sa už ani nepokúšajú.

Čo je to schéma?

S pánom JeffreymYoungom sa spája téma schémat. Schéma to je vzorec, ktorý si tvoríme počas života a ktorý časom naberá na sile. Young hovoril o existencií 18 schém, za ktorými stoja nenaplnené základné potreby (v detstve, alebo počas dospievania), alebo negatívne zážitky z detstva. Na podklade týchto myšlienok sa rozvinula schématerapia – spoznávanie a identifikácia schém v živote a ich následná zmena. A to predovšetkým cez kognitívno – behaviorálnu terapiu, alebo geštalt. Schéma nás vedie k tomu, aby sme svoj život vnímali ako príbeh a spoznávali v ňom určité scenáre (ktoré sa často opakujú). To je prvý krok k ich zmene

Presvedčenie ako schéma

V našom živote sa často objavuje päť presvedčení, ktoré ovplyvňujú náš vzťah. V podstate ide o obavy – že nás opustia; že nás zneužijú a teda nemôžeme nikomu dôverovať; že druhí nebudú pre nás oporou a nenaplnia naše túžby; že nás nemilujú, alebo by prestali ak by spoznali, kto naozaj sme a nakoniec že nesmieme zlyhať, inak by sme sa považovali za nehodných lásky.

Minulosť zmeniť nemôžeme. Zaoberať sa ňou bude pravdepodobne bolestivé. Nemá zmysel súdiť seba, či druhých. To nám nepomôže. Cestou k uzdraveniu je spoznať a pochopiť, čo sa stalo. Prečo sa bojíme, že nás opustia, zradia, zneužijú či nepríjmu. Hľadáme zdravé sebavedomie a zrelosť. Hľadáme kľúč k pochopeniu, prečo máme strach z opustenia. Až potom budeme vedieť, čo s tým. Často sa zabúda na to, koľko škody narobí nekonštruktívna kritika, neprimerané očakávania, ale aj pripútanosť dieťaťa k rodičom.

Kľúčom k pochopeniu je vlastný príbeh. Autorka knihy na stránke http://www.lovemedontleaveme.com a tiež v knihe ponúka dotazníky k spoznaniu vlastného presvedčenia – prečo pochybujeme o sebe a trvácnosti vzťahu.

Tie presvedčenia sú skutočné – pretože sme ich zažili, ale nie sú skutočné, pretože nie sú o nás, ale o postojoch tých druhých k nám. To že ma rodič nemiloval neznamená, že nie som hodný lásky, ale že on ma nemiloval. Ja viem, že je to ťažké racionálne a emočne prijať a rozlíšiť. Nakoniec mení sa uhol pohľadu a zostáva skutočnosť – to že ste napríklad nedostali dosť lásky a prijatia…

Presvedčenie berie na seba podobu schémy – to čo sa stalo ovplyvňuje to, ako budeme pristupovať (a hodnotiť) k tomu, čo sa stane.

Päť klamlivých presvedčení

V detstve očakávame určitú stabilitu a oporu. Ak sme ich nedostali, potom máme pochybnosti o tom, či náš partner bude takouto oporou. Dokonca ak dlho žijeme v strachu, môžeme sa rozhodnúť zo vzťahu odísť, aby sme my a nie ten druhý dali impulz k odchodu.

V detstve očakávame pocit bezpečia. Ak sme ho nezažili, potom máme obavy, či niekomu môžeme veriť. Držíme si ho od tela. Bojíme sa pred ním otvoriť. Vzťah tím trpí. Akoby sme žili „napoly“. Ten druhý je skôr spolubývajúci.

V detstve očakávame rôzne podoby prijatia. Možno rodičia nevedeli dať lásku najavo tým správnym spôsobom. A predsa pochybujeme o tom, či ten druhý nás skutočne miluje.

V detstve potrebujeme primeranú pozornosť. Ak ju nemáme, ako dieťa nedokážeme pochopiť prečo, nechápeme kontext. A tak to stiahneme na seba. Nemáme pozornosť, pretože nie sme dosť dobrí, alebo nám niečo chýba. A tak stále žijeme v strachu, ak aj niekoho máme, že nás opustí. Ako nás môže milovať, ak my sami si nepripadáme hodní lásky?

Rodina by mala byť ideálnym miestom na zlyhanie. Ale často nie je. A nie je ním ani škola, či partia vrstovníkov. Zlyhanie patrí do života. Ako také nič nehovorí o našej hodnote. Ale ak sme sa nenaučili zlyhanie prijať ako niečo normálne, potom nepochybujeme o sebe a svojej hodnote.

Ktoré presvedčenie je to vaše? Možno vo vašom prípade sa kombinujú dve či viaceré.

Presvedčenia a čo s tím?

Tieto presvedčenia si nesieme celým životom, ak ich nezmeníme. A ovplyvňujú aj naše správanie vo veciach, ktoré s detstvom či dospievaním nič nemajú.

Ak máme pochybnosť, či sme dosť dobrí, budeme si ju klásť aj v práci. Ak nám chýba pocit bezpečia, pôjdeme v živote na „istotu“. Nebudeme radi skúšať a objavovať. Teraz už chápete, prečo mnohé rozhovory o problémoch u terapeuta začínajú spomienkami na detstvo…

V okamihu kedy nám niečo pripomenie niektoré naše presvedčenie, sa k slovu dostane amygdala (viac tu: https://dennikn.sk/blog/2404788/strata-kontroly/). A v tej chvíli stojíme pred troma možnosťami: útok, útek a strnutie (ostaneme stáť, ako prikovaní). Zoči voči nebezpečenstvu ktoré amygdala dešifrovala, rozhodneme sa pre útok, útek, alebo počkáme a uvidíme? Je to mechanizmus prežitia. Amygdala vyradí mozog. Ktorú z týchto možností preferujeme, vieme aj sami…

Máme tendenciu na partnera útočiť? Vyhýbame sa konfliktu, aj keď nám bolo ublížené? Bojíme sa ozvať a len sa necháme niesť, či skôr vláčiť? Sekírujeme toho druhého, aby bol vďačný, že niekoho má a nikdy nás neopustil? Opustíme ho, aby neopustil on nás a presvedčili sme sami seba, že za to nestál? Alebo uvidíme, ako to dopadne – samé od seba? Nič z toho nie je zrelá reakcia.

Tým však zoznam nekončí. Útok to je aj obviňovanie, kritizovanie, túžba ovládať, snaha urobiť dojem, manipulácia či využívanie. Strnutie to je aj poslušnosť a závislosť na druhom. Pasivita a túžba zapáčiť sa za každú cenu. Útek to je aj nutkavé konanie, hľadanie náhrady (napríklad nakupovanie), hľadanie aktivít ktoré sa dajú robiť osamote a unikanie do sveta fantázie. Autorka knihy k trom základným pridáva aj nátlak – obava zo samoty nás vedie k ľpeniu na druhých, dokonca ich „prenasledovaniu“. Ako spieval Elán: neviem byť sám. Čo z toho je nám blízke?

Pokrivené zrkadlo

Vďaka presvedčeniam ktoré si nesieme z minulosti, dochádza k pokriveniu aj prítomnosti. A to dvojakým spôsobom. Jednak sa k slovu hlási naša skúsenosť a tá nás presviedča, že naša skúsenosť sa zopakuje. Okrem toho sa k slovu dostane aktivita (potvrdzovacie skreslenie), ktoré skreslí informácie ktoré sa k nám dostávajú – doslova ich pretriedi a odstráni tie, ktoré by náš pohľad spochybnili. A tak sa k slovu dostane naša minulá skúsenosť (staré pásky) a naša reakcia je prenesená (parataxickádistorzia). Čo to znamená? Ten druhí môže práve riešiť pracovný telefonát. Ale my si spomenieme na chvíľu, kedy rodič na nás nemal čas. Dáme bokom to, že je to dôležité (telefonát partnera). A rovno ho obviníme z toho, že nás zanedbáva. A pritom reagujeme na rodiča a nie partnera. Tu sa ukazuje, ako nebezpečné je niesť so sebou staré zranenia a ako veľmi dokážu vstúpiť do vzťahu.

Ako vieme, že „ideme“ podľa starého scenára

To čo si so sebou nesieme, sa často hlási k životu. Dokonca cez iné veci. To sú tie prípady, kedy naše reakcie nie sú primerané a adekvátne. Často sú prehnané a sami si kladieme otázku, kde sa to v nás zobralo a prečo sme tak reagovali. Existuje päť znakov ktoré hovoria, že naša reakcia je práve takáto.

1, náhly pocit negatívnych reakcií 2, ak sa nad tím zamyslíte, ide o starý a známy pocit – nie je to prvý krát 3, ten pocit / emócia sa opakuje 4, dokážete predvídať čo sa bude diať a 5, ide o neopodstatnený strach. Tá 1 je zaujímavá. To sme si možno ani nevšimli. 2 a 3 dávajú zmysel. Pod tou predvídateľnosťou (4) sa myslí, že ideme podľa prežitých skúseností – projektujeme minulosť do prítomnosti. Ale vtedy sa to nikdy neskončí. Je to bludný kruh. A tú 5 vieme dešifrovať až s odstupom. Až vtedy sa často ukáže, že skutočnosť bola iná.

Staré zranenia

Hovorili sme o piatich presvedčeniach. A teraz si povieme o piatich typoch ľudí, ktorí v nás vyvolávajú tieto spomienky, doslova v nás oživujú tieto presvedčenia…

Ten ktorý opúšťa – je nepredvídateľný a nestály. A máte pocit, že keď ho potrebujete, tak nie je po ruke…

Ten ktorý zneužíva – vie ako na vás, často manipuluje a zavádza. Nedôverujete mu…

Ten ktorý nedopraje –bude tu priepasť, jednoducho sa nedokážete zladiť a navzájom prepojiť. Bude tu určitá ľahostajnosť…

Ten ktorý ničí – často vami pohŕda a kritizuje Vás. Neváži si Vás.

Ten ktorý kritizuje – budete sa v jeho prítomnosti neustále cítiť menejcenní.

Aby bolo jasné, mnohé z týchto vecí sa tu a tam objavia v každom vzťahu. A to bez ohľadu na to, či ten druhý za to môže, alebo si to do neho projekujeme. Tu však ide o trvalý stav. Jednoducho niektorí ľudia sú nám nepríjemní, pretože nám pripomínajú zranenia, ktoré si nesieme v sebe. Nie je to o „nich“, je to o „nás“.

Naša projekcia

Z časti to už bolo naznačené. Tých päť presvedčení v nás môžu spustiť druhí ľudia. Ale môžeme ich vyvolať aj my sami a tí druhí sú v tom nevinne. V tomto prípade dochádza k prejavom, ktoré sú samé o sebe hodnotovo neutrálne, ale my im dáme hodnotu…

Pocit opustenia – stačí, že sa zmení správanie toho druhého. Negatívne môžeme vnímať aj jeho vzťahy. A ako riziko aj odlúčenie, či hádku.

Pocit nedôvery – kritika (akákoľvek), negatívne emócie, dokonca rizikom je aj túžba toho druhého nás lepšie spoznať.

Pocit citového strádania –prakticky kedykoľvek, ak sa nám nevenuje a máme pocit, že by sa mal…

Pocit vadnosti – každá kritika a nesúhlas, dokonca aj domnelé sklamanie.

Pocit zlyhania – aj tu je prítomná kritika, ale môžeme mať ten pocit aj v prítomnosti niekoho, kto je lepší v niečom, ale aj keď sa s niekým porovnávame…

Ktorý typ je ten náš?

Ak ste sa ešte stále nenašli, možno Vám pomôže tento zoznam:

Opustenie – lipnete na druhých ľuďoch, vyvolávate spory, aby ste vzťah otestovali, vyhýbate sa vzťahom, aby vás ten druhý nezranil a často nadväzujete vzťah s nedostupnými ľuďmi.

Nedôvera – ste prehnane ostražití, nedokážete si vychutnať pochvalu, vyhýbate sa konfrontácií, bránite sa vzťahom, dovolíte druhým, aby Vám ublížili.

Citové strádanie – často sa hneváte, je to reakcia na to, čo nedostávate, priťahujú vás ľudia ktorí nedávajú najavo svoje pocity, bránite druhým vás lepšie spoznať, ľahko sa urazíte.

Vadnosť – priťahujú vás ľudia, ktorí vás kritizujú, kritizujete druhých, skrývate svoje ja, požadujete uisťovanie.

Zlyhanie – vyhýbate sa porovnávaniu, zhadzujete samých seba, vyhýbate sa vzťahom, súdite a kritizujete druhých, v snahe vyhnúť sa kritike často riskujete vyčerpanie.

Cesta k zmene

Buď sa pokúsime zmeniť zabehnutý vzorec, alebo nás bude ovládať aj naďalej. Cestou k zmene je prístup k novým informáciam. Tie rozširujú náš obzor a umožňujú nám rozhodnúť sa inak.

Často sa v tomto kontexte spomína všímavosť, teda mindfulness. Viac o tejto téme tu: https://dennikn.sk/blog/2232895/ako-sa-naucit-vsimavosti-alebo-koncepcia-mindfulness-v-niekolkych-krokoch/. Teraz len v krátkosti. Mnohé veci robíme v zabehnutom móde. Je to energeticky úsporné. Aj náš mozog často funguje takýmto spôsobom. A práve mindfulness nám pomáha všímať si viac informácií a prehodnocovať to, čo sme považovali za fakt a vďaka tomu sa môžeme následne rozhodnúť zmeniť svoj vzorec (schému).

Možno máme vo svojej blízkosti niekoho, kto svojím bytím (správaním a životným štýlom) vyvoláva v nás naše presvedčenie. Ak vieme o tom, dá sa tomu brániť. Možno sme svoje presvedčenie nepoznali. Ale aj to je minulosť. Možno sme nevedeli, že mu predchádzajú určité prejavy. To všetko je minulosť. Už nemusíme reagovať spôsobom – útok, útek alebo ustrnutie (prípadne nátlak). Dozreli sme pre zrelšiu reakciu.  K hlavným posolstvám určite patrí že ak chcete, môžete reagovať inak, nemusíte stále konať podľa vzorcov z minulosti.

Ako z toho von

Nedávno sme si priblížili tému Životné hodnoty. Tam sa hovorilo o Terapií prijatia a záväzku. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/2386752/zivotne-hodnoty-alebo-co-je-pre-nas-dolezite/. Ale hovorilo sa tam aj o dôležitosti hodnôt. Ako nás sprevádzajú, sú nam oporou a pomáhajú nam udržať v živote určitý smer. My nemáme istotu, ako sa veci budú vyvíjať. Ale ak žijeme podľa svojich hodnôt, potom čoraz častejšie tie scenáre budú v súlade s nami. A budú sa teda vyvíjať tak, ako by sme si želali.

Súboj emócií a rozumu, teda amygdaly a neokortexu, sme si priblížili v článku o strate kontroly. Emócie spravidla prídu ako búrka. Ak vyčkáme (začneme premýšlať) , búrka stratí na sile. A emócie dostane rozum pod kontrolu. Ale čo ak rozum je ten, kto potrebuje usmerniť? Tam pomáha práve všímavosť – snažiť sa získať čo najväčší prehľad a potom sa rozhodnúť. A ak treba, tak aj prehodnotiť doterajšie vzorce. Jednoducho, začať situáciu riešiť inak.

.

Kniha Michelle Skeen je rozdelená na dve časti. Ja som sa snažil priblížiť tú prvú – prekonajte strach z opustenia. Druhá je zameraná na vybudovanie trvalého vzťahu. Kniha je praktická, popri teórií ponúka konkrétny príbeh – ukážku, ale aj viacero testov a cvičení. Pomáha tak človeku pracovať na sebe a niekam sa posunúť.

Tomáš Hupka

Michelle Skeen pracuje ako terapeutka v San Franciscu. Zameriava sa na párovú terapiu. Pri práci kladie dôraz na schematerapiu, ale aj kognitívno – behaviorálnu terapiu. Pravidelne pomáha ľuďom ako rozhlasový terapeut – má svoju reláciu v rádiu. Napísalo niekoľko kníh. A my sme si dnes priblížili knihu: Překonejte strach z opuštění & vybudujte si trvalý vztah.

Zdroj fotografie:

www. thriveworks. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Ak sa Vám moje články páčia, pozývam Vás k čítaniu Psychologie dnes, do ktorej pravidelne prispievam. Prajem príjemné čítanie! Tom