Na Švajčiarsko treba Švajčiarov

Pamätám si ešte, keď ktorýsi politik (viem presne ktorý, ale nepoviem) v novembri 1989 sľuboval, že tu budeme mať o desať rokov Rakúsko. Chodievam do Rakúska. Samozrejme s obmedzeniami spôsobenými pandémiou posledných osemnásť mesiacov. Nedobehli sme ich zatiaľ. Prešlo tridsať rokov.

Pamätám si aj sľuby tvorcu kapitálotvornej vrstvy (viem presne ktorého ale tiež nepoviem), ktorý nafotil na predvolebné bilboardy krajinku a sľuboval svojim voličom Švajčiarsko. Dlho som vo Švajčiarsku nebol. Možno aj desať rokov. Ale som skeptický, že by sme to tu už mali.

Preto si myslím, že iné to nebude. Bude to len také aké si to spravíme. Stále viac si myslím, že na Švajčiarsko treba Švajčiarov. Na Rakúsko Rakúšanov. Jednotlivca podrží a potiahne kultúrna a spoločenská úroveň tej-ktorej krajiny. Nahor alebo nadol.

Na Slovensku preto bude stále Slovensko. Parafrázy hesjlováckeho hesla z volieb v deväťdesiatych rokoch sa zošmykli z bilboardov do slovenskej duše. A zaryli sa tam hlboko. Cudzie nápady a podnety nechceme, svoje predsudky si vziať nedáme.

Kritickú masu otvorene uvažujúceho obyvateľstva sa nedarí ani vytvoriť, ani stabilizovať. A už keď je to na dosah, príde chytrák a vymyslí „skratku“.

A tak sa zdá, že je ľahšie zo Slovenska odísť, ako sa tu trápiť s nadvládou primitivizmu okolo. A vysvetľovať samozrejmé. Tých podľa dostupných štatistík asi 350 tisíc ľudí so slovenským pasom v produktívnom veku roztrúsených po svete doma chýba. A s čistým svedomím ich tu volať späť pracovať pre „Slovensko a našich ľudí“ prestáva byť zodpovedné.

Domov nie je dom, pred ktorým na teba pokrikujú antivaxeri a chuligáni, ktorí chcú liečiť vzdelaných lekárov, vedcov, výskumníkov a iných odborníkov bejzbolkami.

Teplú vodu ani abecedu nikoho už nebaví vymýšľať znova. Vrchol kreativity na Slovensku často končí pri tom, ako čím viac ľudí „odr*bať“. V kampani, po kampani, na tlačovke, po tlačovke, pri testovaní, po testovaní, pri očkovaní, po očkovaní. A potom sa pokrytecko-svätuškársky tváriť ako svätý. Za dedinou.

Vraj istoty. Ťapákovské istoty. S majetkom prepísaným na manželku, v paláci, ktorý patrí neviem komu, v prenájme za sumu, ktorú nájomník nemohol nikdy zarobiť, s milenkami, frajerkami, nemanželskými deťmi, rozvedený umiernený konzervatívec, polygamný tradičný kresťan, protikorupčný plagiátor či minister. S optimalizáciou všetkého, čo sa optimalizovať dá, s kamarátmi vo vyšetrovacej väzbe, na prokuratúre, polícii aj v parlamente.

Ale prečo by sme mali utekať pred zlodejmi, klamármi a diletantmi my. Však naše deti by tu tiež chceli žiť a je to určite tak trochu aj naša krajina. Nie je to Rakúsko ani Švajčiarsko. No mohlo by to byť aspoň férové Slovensko.