Denník N

„U nich nemóžu, u nás móžu.“

Pri príležitosti 10. výročia zdravotníckej reformy na Slovensku som sa bývalého ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca opýtal, prečo sa na Slovensku dá vlastniť zdravotná poisťovňa, nemocnice, lekárne, laboratóriá a polikliniky naraz a v Nemecku nie. Ešte skôr ako odkráčal znechutene preč mi stihol odpovedať: „U nich nemóžu, u nás móžu.“ Nuž čo, na Slovensku je to už raz tak. Niektorí móžu.

Vertikálna štruktúra v zdravotníctve veľa ľudí nezaujíma. Ani protimonopolný úrad alebo Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Nie to ešte Ministerstvo zdravotníctva. Kým stranícki nominanti v štátom riadených inštitúciách sú zaneprázdnení rozdávaním licencií vyvoleným a maskovaním schránok, súkromný sektor si svoj podiel na verejnej hostine vyberá inak. Fúziou poisťovní, žalobou štátu, alebo synergizmom aktivít na všetkých úrovniach zdravotníckeho biznisu.

Aby všetko dobre fungovalo, stačí mať politický vplyv a mediálnu zábezpeku.

Len nedávno médiami preletela správa, že Lekárske odborové združenie (LOZ) podalo podnet Európskej komisii na spoločnosť Penta Investments Limited (tu). Európska komisia by mala prešetriť podozrenie z porušenia článkov 101 a 102 zmluvy o fungovaní EÚ pri krížovom vlastníctve zdravotnej poisťovne a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Reakcia zo strany spoločnosti Penta nedala na seba dlho čakať. Podľa oficiálneho stanoviska: “…cenové podmienky, resp. zmluvné vzťahy medzi Dôverou a zdravotníckymi zariadeniami Penty sú založené na trhovej báze, sú ľahko overiteľné a poisťovňa Dôvera narába so zverenými finančnými prostriedkami zodpovedne, čo usvedčuje LOZ z vedomého klamstva.”

O aktivity pána Visolajského a spol. sa začal zaujímať aj riaditeľ poisťovne Dôvera, pán Kultan, ktorý na svojom blogu (tu) opisuje svoj “mierny šok” z konania odborárov. Svoj kritický postoj odôvodňuje tým, že nemocniciam Svetu zdravia platí Dôvera len o 0,1% viac ako ostatným nemocniciam. Prečo vznikla táto drobná nerovnosť sa v jeho blogu neuvádza.

Rovnako zamlčal skutočnosť, že financovanie zdravotníckych zariadení nie je viazané len na výšku úhrady za jednotlivý výkon. Oveľa dôležitejšie je nastavenie finančných objemov pre zdravotnícke zariadenia, vyrovnávanie prečerpania finančných objemov, kontrolné mechanizmy uznávania výkonov alebo uzatváranie zmlúv so spriaznenými spoločnosťami. Možností, kde sa synergia vlasníctva zdravotnej poisťovne a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti môže zneužiť je viac ako dosť.

V ďalšom argumente:“…Prepáčte kolegovia z LOZ, no vaša informovanosť (erudovanosť) zlyháva aj pri zmienke, že v USA by sa takéto niečo („protežovanie“ nemocníc v krížovom vlastníctve jedného akcionára) nestalo. Systém amerického zdravotníctva je postavený na tomto modeli.” vytvára dojem, akoby protežovanie bola bežná prax nie len u nás, ale aj vo svete. Americký systém súkromného zdravotného poistenia sa pritom s naším systémom povinného zdravotného poistenia vôbec nedá porovnávať a dokonca aj v USA silnie kritika krížového vlastníctva (1,2). V európskych krajinách, kde je zdravotné poistenie povinné, nie je zvykom, aby zdravotné poisťovne vlastnili koncové zdravotnícke zariadenia.

Mne sa na rozdiel od pána Kultana neskoré precitnutie LOZ páči. Nejde o destabilizovanie “fungujúcej časti slovenského zdravotníctva”, ale o previerku, prečo niektoré časti slovenského zdravotníctva sú lukratívne aj pre finančnú skupinu, ktorá chce z jedného eura vykúzliť dve.  

Teraz najčítanejšie