Denník N

Nie, nemôžeme vždy povedať svoj názor.

Na vytvorenie názoru potrebujeme relevantné vedomosti, dostatočné skúsenosti a vžité postoje a hodnoty. Názor nemusíme mať na všetko a nemôžeme ho len tak hocikde a hocikedy vyjadriť. Naučme sa povedať „nemám názor“ a obnovme v sebe samoregulačné mechanizmy. Inak ako spoločnosť skončíme.

Najskôr krátky recept na zdravý a chutný názor.

Suroviny: 

1-2 informácie (alebo vnemy či podnety)

0,5 l vlastných relevantných vedomostí

100 g nadobudnutých zodpovedajúcich skúseností

2 pol. lyžice postojov

3 čajové lyžičky hodnôt

Postup:

Všetky suroviny spolu dlho povaríme do mäkka, vložíme do mixéra a dôkladne rozmixujeme.  Necháme úplne vychladnúť a podávame vo vysokom koktejlovom pohári s plátkom kritického myslenia, bobuľkou schopnosti prijímať kritiku a kockami chladnej hlavy. Servírujeme len tým, ktorí prejavia záujem.

Kvalitné suroviny sa ani v tomto prípade nedajú ničím nahradiť. Ak vám teda akákoľvek z nich chýba, alebo je nekvalitná, výsledok u konzumentov zanechá nepríjemnú pachuť a môže spôsobiť prinajmenej hlavybôľ, ktorý si budú konzumenti veľmi dlho pamätať.


Iste, recept bol len ilustráciou.

Názor však naozaj vzniká tak, že informáciu konfrontujeme (rozoberáme, skladáme, porovnávame) s vlastnými vedomosťami, skúsenosťami, ale aj postojmi a hodnotami. Deje sa tak zväčša podvedome.  Práve preto, že informácie prechádzajú týmito jedinečnými „procesormi“ bývajú názory pevné a niekedy aj veľmi originálne. To však neznamená, že názory nemeníme – „apgrejdom procesorov“ teda získaním nových vedomostí, skúseností, či zmenou postojov a hodnôt k tomu samozrejme môže dôjsť a je to úplne v poriadku. Poznáte to, „len hlupák nezmení názor, ak sa zmenia okolnosti“.

Ak sme donútení vyjadriť sa k informácii (podnetu, vnemu, javu) bez prípravy, výsledkom často nebýva názor, ale nanajvýš domnienka, alebo vyslovená hlúposť (spomeňte si napr. na niektoré skvostné odpovede v relácii „Aj múdry schybí“).

Musíme mať na všetko názor?

Nie, samozrejme, že nie.

Vytváranie názorov je priebežné a nikdy nekončiace. Názory si ale nevytvárame automaticky na všetko čo sa okolo nás mihne. Naopak, vytváranie názorov je veľmi selektívne. Ak v podvedomí narazíme na informáciu, na ktorú naše vedomosti, skúsenosti, postoje, alebo hodnoty nestačia, končí to maximálne údivom s otvorenými ústami a zhodnotením „dobré-zlé“. Často to však končí nijako a takúto informáciu veľmi rýchlo opúšťame (s láskou spomínam na seminárky k sociológii).

Ja napríklad nemám žiadne vedomosti o tom, ako operovať črevo. Nemám s tým dokonca ani žiadne skúsenosti. A nepomôžu mi v tom ani fejsbúkové príspevky docentov Lekárskej fakulty Vysokej školy života,  ani čítanie vo Wikipédii, či sledovanie Discovery Science. A keďže mi tieto esenciálne suroviny chýbajú, nevytvorím si názor na to, ktorá operačná technika je tá najsprávnejšia. Názor si jednoducho nevytvorím a ani nemusím. Nikto to odo mňa predsa neočakáva.

Môžeme vždy vyjadriť svoj názor? 

Nie, nemôžeme.

Spoločenská regulácia.

Predstavte si ako by vyzeral obyčajný nákup v supermarkete. Ako by sa vám páčilo, keby vám pri pulte s údeninami spoza chrbta iný zákazník hovoril, že podľa jeho názoru je tamtá šunka lepšia ako tamtá? Alebo pri regáli so sladkosťami by vás iná zákazníčka upozornila, že teda podľa jej názoru by ste toľko cukru žrať nemali? Zrejme by sme ako spoločnosť dlho neprežili. Nie nadarmo sa na túto tému z generácie na generáciu prenášajú nepísané pravidlá (porekadlá a pod.) napr. „Hovoriť striebro, mlčať zlato“, „Dvakrát meraj a raz rež“, „Radšej hamovať ako banovať“.

Regulácia blízkymi.

Predstavte si, že máte 12 rokov a babka vám pod stromček nadelí sveter. Vzor „Oslo 1986“, upletený z lásky a … sklennej vaty. Už už sa nadychujete, aby ste jej povedali názor na takýto darček, keď vám matka uštedrí lakťovku pod rebrá a vyčítavý no chápajúci pohľad v zmysle „áno, chápem, ale drž hubu“. Urobí tak preto, aby bola staručká babka spokojná a šťastná a aby bol pokoj v rodine. Chápete úžitok takejto regulácie?

Samoregulácia.

Nejakou hlúpou náhodou sa ocitnem na chirurgickom kongrese. Moje vedomosti a skúsenosti som už popísal vyššie. Za koho by ma asi považovali a čo by urobili všetci tí profesori, docenti a doktori, ak by som bezostyšne vyjadroval svoje názory na prednášané operačné techniky? Ten pocit prenesenej trápnosti v okolí by zažívali ešte tri generácie po mne. Ešteže mám dostatočne vyvinutú autocenzúru a iné samoregulačné mechanizmy a tie mi nedovolia prihlásiť sa ani do Talentu, nieto obšmietať sa po kongresoch…

Zákonná regulácia. 

Z celkom rozumných a pochopiteľných dôvodov sme sa prostredníctvom svojich zástupcov dohodli, že niektoré chúťky vyjadriť názor musia podliehať tvrdšej regulácii ako je pohŕdanie, výsmech, alebo lakťovka od mamy. Ak si teda na základe vašich vedomostí, skúseností, postojov a hodnôt vytvoríte a verejne vyslovíte názor, že napr. holokaust je výmysel, okrem toho, že dáte vedieť čo to o sebe a svojom vnútre, budete svoj názor musieť obhájiť aj pred sudcom. A ten vás zaň odmení pokutou, alebo pár rokmi za mrežami.

Krátke zhrnutie:

Na vytvorenie názoru potrebujeme relevantné vedomosti, dostatočné skúsenosti a vžité postoje a hodnoty. Ak niečo z toho nemáme, vytvoríme si nasilu nanajvýš domnienku. Názor si pritom nemusíme vytvoriť na všetko. Nikto to od nás ani nechce. Nemať názor je úplne v poriadku. V poriadku však nie je vyjadrovať svoje názory, domnienky, alebo vyslovené hlúposti tým, ktorí to od nás nechcú – a to vrátane sociálnych sietí. V poriadku nie je ani nekritické myslenie a neschopnosť prijať kritiku. 

A kombinácia domnienok, nekritického myslenia a neschopnosti prijať kritiku sa volá „diskusia na fejsbúku“. Ak sa dá, vyhnite sa jej, inak môžete trpieť ako vo svetri od babky.

 

Teraz najčítanejšie

Michal Révay

Pôsobím ako preventista a intervent (konciliátor a facilitátor) zamestnaneckých vzťahov a lektor. V rokoch 2016 - 2019 som bol mediátor zapísaný v registri mediátorov MS SR.