Denník N

Nielen zmrzlina je z roka na rok drahšia

Ponuka letných denných táborov je v Bratislave bohatá a pestrá. Ale nakoľko sú prístupné tým, ktorí ich najviac potrebujú?

O podpore rodinnej politiky sa toho popísalo aj v poslednom roku mnoho. O dôchodkovom zákone, podľa ktorého by prispievali deti na dôchodok svojich rodičov, aj o rôznych jednorazových podporách na dieťa či na rodinu, za ktoré to jeho oponenti chceli zameniť. Prispejem svojou laickou reálnou skúsenosťou z ekonomiky viacdetnej rodiny.

Nie je žiadnym tajomstvom, že náklady na voľnočasové aktivity sú v Bratislave rádovo v desiatkach eur vyššie než niekde na vidieku či v menších mestách Slovenska. Pričom rozhodne neplatí to isté o výške príjmov, ako si niektorí ľudia mimo Bratislavy myslia. V rokoch 2012 bola schválená mestským zastupiteľstvom finančná pomoc pre rodiny so 4 deťmi a viac raz ročne, ak si rodina podala žiadosť na sociálne oddelenie magistrátu hlavného mesta o uhradenie aspoň časti týchto nákladov (to zdôrazňujem) na záujmovú činnosť detí, športové kluby, výlety, tábory či na samotnú školu/škôlku.  V roku 2018 boli tieto finančné príspevky vyplácané naposledy. Vraj preto, lebo vyplácanie tohto príspevku nemalo oporu v legislatíve a bolo podľa Najvyššieho kontrolného úradu SR nad rámec zákona o hmotnej núdzi. Diskriminačné – iným slovom. Ľudovo povedané, keď ste si ich toľko narobili, tak si ich živte. (Prečo však potom náreky o klesajúcej populačnej krivke?)

Žiadny koniec sveta – krúžky sa dajú zredukovať, veď sa volá po potrebe detí tráviť voľný čas aj naozaj voľne, neorganizovane; takisto športu sa dieťa stíha venovať maximálne jednému pri momentálnom nastavení tréningov 3-4-krát týždenne; a množstvo mám vďaka tomu, že boli na ďalšej materskej, nielen odbremenilo nápor na škôlky, keďže sa popri dieťaťu do 3 rokov postarali o staršie dieťa až po predškolskú či školskú dochádzku – ale zároveň aj ušetrilo na poplatkoch.

Čo som však nikdy vo svojej hlave nevedela vyriešiť, je, ako mám vyplniť deťom v školskom veku prázdninový čas. Počas materských som bola automaticky ich „opatrovateľom“ ja, no po nástupe do práce, každoročne, ako sa schyľovalo k prázdninám, scvrkával sa mi žalúdok z nutnosti urobiť časový harmonogram každému zo 4 detí, a darilo sa to len tak, že sme čerpali s manželom dovolenku zväčša zvlášť. So závisťou som pozerala na staré mamy a starých otcov vedúcich si po uliciach mesta k múzeu či do ZOO vnúčatko, lebo táto možnosť sa nám tiež vplyvom osudu vyhla. Ale, každý si je strojcom svojho šťastia.

Viem ešte, ako mi zažiarili oči, keď som na nástenke petržalského CVČ uvidela prvý raz avízo na denné tábory. Predčasná radosť. Po možno prvých dvoch rokoch, keď dve staršie deti nejaký stihli absolvovať, zacítili mnohí túto dieru na trhu ako žralok krv zo zranenej nohy, a rozsypalo sa s nimi vrece…ale aj sa dvíhali ich ceny. Nielen zmrzlina zdražie každý rok….

Už mám nedospelé deti v školskom veku iba dve, čiže štandard, aj tak mi stúpanie cien denných táborov, kdekoľvek propagované a kýmkoľvek organizované, so stravou či bez, ktoré sa hýbalo nad 100 eur za 5 pracovných dní a potom už len vyššie (tohto roku priemer cca 150 eur), dvíha každý rok adrenalín. Hoci ponuka je zaujímavá a pestrá (umelecké, športové, IT, prírodovedné, turistické) a moje zúfalstvo z pohľadu na moje deti s pohľadom upretým do mobilu v prehriatom byte rastie tiež, nebudem na ne šetriť celý rok. Šla by na ne totiž pre jedno dieťa za mesiac prázdnin skoro celá výplata jedného rodiča. Aj keby som každému zaplatila jeden mesačne, 600 eur potrebujem a dokážem minúť aj inak.

Preto už nečítam ponuky letných táborov a preto som aj rada, že mojim deťom sa aj tento rok  venujú najmä takí nadšenci ako skauti a dobrovoľníci v tábore pri kostole. Verím, že z istého hľadiska sú aj kvalitou lepšie, lebo čo robí človek s nadšením a do čoho dáva srdce, prináša chutnejšie ovocie. Potvrdil mi to syn, ktorý po skončení prímestského tábora u saleziánov v Petržalke začal „strihať meter“, čiže rátať dni do vypuknutia budúcoročného. To hovorí za všetko.

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Mária Vadilová

Milovala som to, čo iní nenávideli - písanie slohov. Doteraz ma dokáže pohnúť k písaniu, keď niekto nerobí, čo má, alebo robí, čo nemá.