Denník N

Jeden príbeh, ktorý končí eutanáziou

Ako sa dokážete dívať na to, že človek, ktorého máte radi odíde? Nebolo to jednoduché, aj keď sme sa všetci snažili byť silní. Vedela, čo chce, tento krát áno. Po návrate z nemocnice sa rozčuľovala, ako ju trápili dokola tými istými otázkami. “6-krát sa ma spýtali, aká som stará. Najprv, že kedy som sa narodila, potom koľko mám rokov, a tak rôzne. Ale ja predsa nie som hlúpa, rozum mi funguje”, povedala. Presne to potrebovali zistiť. Človek sa môže pre eutanáziu rozhodnúť len pri plnom vedomí s čistou hlavou. Nuž podarilo sa.

Keď nám dali dátum, našou jedinou starosťou bolo spríjemniť jej život. Nenútila som ju jesť varené jedlo, milovala kreky s rôznymi nátierkami a údené ryby. A ako si to užívala. Nel bola to najrozkošnejšie 90-ročné stvorenie, aké som kedy videla. Starí ľudia sú občas ako deti. Máte chuť ich stále objímať a bozkávať. Nemohla som si pomôcť.

Každé ráno, keď som vstala, už ma čakala s otvorenou náručou a vystískala, ako keby sme sa nevideli dva roky. Občas, keď som sa jej svojou chabou holandčinou snažila niečo vysvetliť, posunula som sa do úrovne očí toho malinkého žieňaťa a ono mi na znak toho, že rozumie prilepilo nos na ten môj, čelo na čelo a široko sa usmialo. Ráno som sedávala vedľa nej, keď pila kávu a uzobkávala si snoepjes-v jej prípade želatínové cukríky z keramickej dózy. Kvôli Parkinsonovej chorobe ju to vždy ťahalo doľava a tam bola moja náruč.

Skoro nevidela, počula slabo, zle sa jej dýchalo, bývalo jej nevoľno. Keď necítila bolesť, spala. Rozhodla sa, že takto už nechce žiť. Bolesti bolo priveľa a radosti zo života stále menej. Nel trpela aj úzkostnými stavmi, bála sa mnohých vecí. Ak som nebola nablízku, necítila sa dobre. Prestala som preto úplne chodiť von a ak som išla na nákup, snažila som sa rýchlo vrátiť. Vždy ma netrpezlivo čakala a nezabudla dodať, že sa cíti vždy lepšie, keď som doma.

Často sa ma pýtala, čo je potom, po smrti. Mám veľmi pozitívne teórie o eschatológii. Povedala som jej, že verím v reinkarnáciu, no to jej nesedelo. Nezdalo sa jej, že by sa mala narodiť napríklad v Afrike, a aj keby nie v Afrike, tak znova sa učiť chodiť a to všetko, no nič príjemné. Vyškrtla si to zo zoznamu pravdepodobných možností. Jedno miesto pre všetkých ľudí? Dobrých aj zlých? To teda nie, to už vôbec nesedí. Vždy som jej nakoniec povedala, že nik nevie, čo na tej druhej strane skutočne je. Avšak vedomosť toho, že tá urputná bolesť už skončí jej pomáhalo.

Stále som vedela, že v živote je dôležité sústrediť sa na momentálny okamih, prežívať prítomnosť naplno. Píše sa to v mnohých múdrych knihách, ale Nel ma to naučila. Naučila ma ako sa to robí. Vytvorili sme si krásne večné okamihy, ktoré sa spojili do krásnych dní a týždňov. Aj keď som mnohokrát bola unavená a ona mnohokrát cítila bolesť, videli sme v sebe kamošky. Aj mi to vravela, že som jej dobrá kamarátka. Nosy na nosy, ranné objímačky, pri ktorých bolo až bytostne cítiť, že ma rada vidí. Ako sa vždy rozosmiala, keď zo mňa po jej dlhom preslove (občas na mňa hovorila, ako keby som sa v Holandsku narodila a hovorila po holandsky celý život) vypadlo moje extrémne intonované “Whaaat?” Jej vychutnávanie si melónových želé cukríkov, v tom momente nič iné neexistovalo. Sedávala som jej pri nohách na gauči a čítala si, kým spala. Raz za čas ku mne natiahla ruku, možno aby sa presvedčila, že tam som, možno pocítila strach.

Často mala strach. Vtedy som ju objímala, veľa som ju objímala. Cítiť strach je hrozné. Urobiť všetko preto, aby človek s ním nebol sám je nevyhnutné. Niektoré ezoterické učenia vravia o dvoch koreňoch všetkých emócii, sú nimi láska a strach. Hádam v živote nie je nič dôležitejšie ako práve eliminovať strach.

Keď prišiel ten deň, napočudovanie vôbec nebola nervózna ako zvykla byť aj pred maličkosťami. Počas sprchovania ešte aj žartovala, zato ja som už bola vo svojom stave, pri ktorom nedostanem nič do žalúdka, ale snažila som sa nedať to na sebe vedieť.  Po raňajkách si ako zvyčajne pospala a keď popíjala svoju rannú kávu a ja som vedľa nej sedela na pohovke, ničím sa to neodlišovalo od našich bežných dní. Možno len tým, že som na nej bola nalepená a stískala ju o dušu, zatiaľ čo ona riešila topánky.

Lekár jej vpichol niečo silné na spanie, účinkovalo to rýchlo. Stála som opodiaľ, nie som z rodiny. Zavolala ma, držala som ju za ruku, povedala mi, že ma ľúbi. Pohladkala som ju po líci a cez slzy odpovedala, že aj ja ju a ona navždy zaspala. Ďalším vpichom jej zastavili srdce. Nič necítila. Už žiadna bolesť.

Mala som šťastie stretnúť človeka so srdcom na dlani. Dala mi toľko lásky, koľko vám môže dať len dieťa. Dala mi poznanie, že ak sa sústredíte vždy na prítomný okamih, tak si z toho nakoniec pozliepate pekný život. Nel síce neverila na reinkarnáciu, ale ja dúfam, že sa tam hore nakoniec rozhodne, že sa sem ešte vráti a v budúcom živote sa stretneme. To by som naozaj chcela.

 

Na foto sú posledné kvety, ktoré dostala.

Teraz najčítanejšie