Když kleknutí zvoní
Odišiel aj František Nedvěd
Na pondelkové ráno z tohto týždňa len – tak nezabudnem.
Inokedy a v iných veciach by potešilo, že sa človek celý večer nepozrel na správy, a ani z najbližšieho okolia k nemu nič nepreniklo… Naozaj vypol…
Nebo získalo ďalšiu nádhernú farbu. Ba čo viac – osobnosť, ďalšieho človeka, ktorý sa nepotreboval na nič hrať. Aj na tom pódiu bol sám sebou.
Každá úžasná neznáma pieseň od neho, vrátane tých, ktoré dnes ponúkla z neokázalého koncertu na terase v Nedvězí ČT Art podčiarkuje, že môžete sedieť doma v kresle, s malým plastovým pohárikom v TV alebo na tej terase, ale určite s dobrým čapovaným v ňom… A stále je to tá fantastická, noblesná pohoda, láskavosť, zmysel, dobro, realita, keď to porovnáme s lepkavou ilúziou zvyška okolitých dní.
*
Usmej sa na Tvojej strane.
Nemusíš nič dať vedieť.
Máme prvé rande
dnes, keď odídeme
s hudbou
akurát pod pazuchy
Vytočí si nás
zo sna do skutočnosti.
*
Veľa sa dá a nedá.
Život bez slovných hračiek.
Keď pri mne rezonuješ
Opierky s nohami
za parket vďačnými
sýtia sa do výšky nehy.
*
Je v cene
Nebudem písať ako Rilke.
Nezlomený smiech
vypína k sebe.
Hľadáme bránu.
A to, čo nenájdeme,
otvorí sloboda
zhora aj zdola
tony v nohách,
ich ľahkosť do boja.
*
