Denník N

Prečo sa krajiny strednej a východnej Európy stavajú kriticky k cieľom EÚ v oblasti obnoviteľných zdrojov energie?

Podieľ obnoviteľných zdrojov energie na hrubej domácej spotrebe energie (v %); zdroj: Eurostat; poznámka: Národné ciele do roku 2020 sú v zátvorke, "+" znamená, že boli už dosiahnuté
Podieľ obnoviteľných zdrojov energie na hrubej domácej spotrebe energie (v %); zdroj: Eurostat; poznámka: Národné ciele do roku 2020 sú v zátvorke, „+“ znamená, že boli už dosiahnuté

Hoci krajiny regiónu podporovali takmer jednohlasne ciele EÚ v oblasti obnoviteľných zdrojov energie v minulosti, v súčasnosti možno vidieť zmenu postoja u niektorých v nich. V článku uverejnenom v The International Spectator tvrdím, že za zmenu postoja týchto krajín môže ich vymanenie sa z povstupovej kondicionality.

V článku publikovanom v časopise The International Spectator sa venujem otázke, prečo prišlo k zmene postoja niektorých členských krajín EÚ zo strednej a východnej Európy k spoločným klimatickým cieľom európskeho spoločenstva. Článok sa venuje konkrétne prioritám týchto krajín v oblasti obnoviteľných zdrojov energie, ktoré sú považované za jeden z najdôležitejších nástrojov na dosiahnutie zníženia produkcie emisií oxidu uhličitého a ďalších tzv. skleníkových plynov. Tieto sú priamo zodpovedné za zvyšovanie globálnej teploty a preto využívane zdrojov energie, ktoré takéto plyny nevypúšťajú je považované za jeden z hlavných nástrojov v boji proti klimatickým zmenám.

Takéto zdroje energie sa nazývajú obnoviteľnými, keďže na rozdiel od fosílnych palív (uhlie, ropa, plyn), nie sú z krátko a strednodobého hľadiska konečné; dajú sa obnoviť. Slnečná alebo veterná energia predstavujú najdôležitejšie príklady, hoci medzi tento typ energie sa radí aj biomasa, ktorá je v súčasnosti terčom kritiky práve pre otázku, či je naozaj obnoviteľná. Vodná energia má špecifiká, ktoré ju síce robia obnoviteľnou, avšak má pomerne významné obmedzenia (predovšetkým veľmi náročne sa rozširuje jej kapacita) a jej potenciál pri ďalšom znižovaní emisií je preto veľmi nízky.

Hlavnou výzvou obnoviteľných zdrojov energie je, že sú drahšie (toto sa v súčasnosti rýchlo mení) a ich využívanie predstavuje istú výzvu aj z technického pohľadu (nedajú sa regulovať tak, ako sme zvyknutí pri fosílnych palivách). Aby sa znížila cena výroby energie z obnoviteľných zdrojov a tieto sa stali cenovo konkurencieschopnými fosílnym palivám, ešte v 90tych rokoch 20.storočia sa prišlo s nápadom podporovať produkciu zavedením garantovaných výkupných cien. Vyššia cena elektriny z obnoviteľných zdrojov mala prilákať investorov, ktorí by následne zvýšili dopyt po zariadeniach na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov (napr. solárne panely, alebo veterné turbíny). Toto malo za následok väčšiu výrobu týchto zariadení a väčšie investície do vývoja a výskumu, čo znamenalo zvyšovanie efektívnosti týchto zariadení a znižovanie ich ceny. Tento proces mal vyústiť do pozitívnej spätnej väzby, kde by stále viac a viac investorov malo záujem o investovanie do produkcie obnoviteľných zdrojov, hoci sa predpokladalo, že v čase sa podpora (garantované ceny) výroby elektriny z týchto zdrojov bude znižovať – spolu so znižovaním investičnej náročnosti nových elektrární na obnoviteľné zdroje energie.

V roku 2009 boli prijaté prvé pravidlá na úrovni EÚ v oblasti takejto podpory obnoviteľných zdrojov, ktoré jednotlivé členské štáty zahrnuli do svojich právnych poriadkov – a na ich základe vytvorili svoje vlastné podporné schémy (ak ich ešte nemali). Tieto pravidlá boli založené na konsenze krajín EÚ ohľadom klimaticko-energetických cieľov do roku 2020, ktoré mali tieto pravidlá pomôcť dosiahnuť. Hoci krajiny strednej a východnej Európy boli skeptické – a Poľsko bolo aj dosť kritické – voči týmto cieľom, zahlasovali za. Avšak keď sa začalo rokovať o cieľoch do roku 2030 (približne v roku 2013), ktoré mali byť ešte ambicióznejšie, čo by znamenalo ešte vyššiu podporu obnoviteľným zdrojom, niektoré krajiny regiónu prezentovali omnoho kritickejšie postoje. Navyše, tieto krajiny sa začali vo svojich postojoch výrazne rozlišovať, keďže popri kritických hlasoch sa začala objavovať aj podpora ambicióznym cieľom EÚ.

Vo svojom článku argumentujem, že táto zmena bola spôsobená „emancipáciou“ týchto krajín a ich oslobodením sa spod vplyvu povstupovej kondicionality. Krajiny strednej a východnej Európy boli zvyknuté z negociácií s Európskou komisiou, ktoré predchádzali ich vstupu do Únie automaticky preberať pravidlá spoločenstva – pretože v podstate ani inú možnosť v tomto období nemali. Jednou z podmienok vstupu do Únie totiž bolo zosúladenie právnych poriadkov medzi EÚ a pristupujúcou krajinou. Takže pravidlá, ktoré boli prijaté členskými krajinami v minulosti boli pristupujúcimi krajinami prebrané bez možnosti zmeny. Isté úpravy boli možné, avšak táto diskusia nie je predmetom tohto blogu.

Problém nastal po vstupe krajín strednej a východnej Európy do EÚ, keď sa ukázalo, že administratívy týchto krajín si zvyk automatického preberania pravidiel preniesli aj do obdobia členstva – keď majú plné právo rozhodovať o spoločných záležitostiach EÚ. Takéto dedičstvo predvstupových rokovaní však spôsobilo, že tieto krajiny nehlasovali proti väčšine, alebo proti návrhom hlavných hráčov, či už to boli veľké členské krajiny ako Nemecko, alebo Európska komisia. A to aj v prípadoch, keď s predloženými návrhmi úplne nesúhlasili – ako tomu bolo napríklad pri rokovaní o klimaticko-energetickom balíčku 2020.

Keď sa však krajiny strednej a východnej Európy tohto dedičstva časom zbavili, začali sa ich preferencie zakladať na iných faktoroch. V prípade rokovaní ohľadom klimaticko-energetického balíčka do roku 2030 sa táto zmena ukázala v podobe rozdelenia krajín regiónu na tie, ktoré ambiciózne plány predstavené Komisiou podporovali a tie, ktoré ich kritizovali. Kritika bola však omnoho silnejšia ako pri predchádzajúcom balíčku a spôsobila aj výrazné zmeny v záverečnej podobe dohody o klimatických cieľoch európskeho spoločenstva do roku 2030.

Článok tak priniesol vysvetlenie, prečo sa niektoré členské krajiny z regiónu strednej a východnej Európy stali podporovateľmi a iné kritikmi klimatických cieľov v rámci Európskej únie. Rovnako tiež poukázal na to, že skúmaný región nie je jednoliaty, ale sa skladá z krajín, ktoré tvoria svoje postoje na základe iných faktorov ako príslušnosť k regiónu, ktorý zdieľa isté spoločné prvky (ako napríklad komunistickú minulosť). Budúci výskum musí objasniť, aké faktory vplývajú na preferencie krajín strednej a východnej Európy v oblasti obnoviteľných zdrojov energie – či ekonomické, spoločenské, alebo iné.

Tento výskum bol uskutočnený v rámci projektu ENERGIES (https://www.politologiauk.sk/energies), ktorý je podporený Agentúrou na podporu výskum a vývoja (APVV-16-0062).

Teraz najčítanejšie

Matúš Mišík

Som docentom na Katedre politológie UK v Bratislave, venujem sa predovšetkým energetickej politike EÚ. https://www.researchgate.net/profile/Matus-Misik