Denník N

Ukážka z pripravovaného románu (1/2)

Táto ukážka je výňatkom kapitol 5-7 zo štvrtej časti môjho pripravovaného románu, ktorý vyjde v prvej polovici budúceho roka pod vydavateľstvom Marenčin PT.

5.

Voda dotiekla, falošný spev utíchol a Boris sčervenaný od horúcej vody vyšiel z vane spokojne von. Teraz, áno, až teraz, priatelia, sa preňho oficiálne začal nový deň. Znamená to asi toľko, že Boris svoje intímne časti tela schová pod uterák a až do obeda bude po byte lietať polonahý, premýšľať a hľadať, do čoho by pichol. Ako vravieval klasik: Boris prepotĺka deň.

Jedinou jeho povinnosťou je stihnúť skúšku s orchestrom o 15:00, po nej zájsť do krčmy a s pokriveným úsmevom ukončiť deň. Podľa predošlých písomných záznamov si určite viete domyslieť, čo tam Boris bude robiť. Možno sa vám zdá, že počas celého dňa nič nespraví, nestihne a naozaj sa len bezducho poneviera. Zabúdate ale na jednu vec: pri Borisovom životnom tempe plynie čas oveľa rýchlejšie ako vám. Sotva si stihne uvedomiť nový deň a hodiny už neúprosne odbíjajú jedenástu. Uznajte, čo sa dá robiť s takým dňom? Len ho prežiť a zabudnúť…

Bolo jasné, že Boris dnes svoj zafúľaný oblek a smradľavú košeľu nestihne vyprať. Opäť sa bude musieť spoľahnúť na lacný dezodorant v kombinácii s mydlom – univerzálnym čističom a dezinfekciou. Nebudem pred vami tajiť, že po objavení tejto techniky nosil rovnakú košeľu často aj celý týždeň. Čo sa týka obleku a kravaty, tie nosil rovnaké permanentne – iné totiž v šatníku nemal. Pravidelne si menil len spodky a každý tretí deň ponožky. Na tom mu záležalo kvôli jeho náhodným známostiam. I keď, pravda, ak napokon došlo k vzájomnému styku (rozumejte: súloži), aj tak sa o seba treli iba nahé telá a bolo jedno či Boris svoje spodky nosil deň alebo týždeň. Koniec-koncov z krčmy páchli všetci rovnako a aj keby sa niekto sprchoval rovno parfumom, dostal by sa napokon na rovnakú úroveň s tým, čo sa nesprchoval vôbec.

Kvôli tomu mal Boris svoju krčmu tak rád. Krčma Lúčka. Žiadne ilúzie, žiadne umelé pretvárky, ktorými by spĺňal predstavy iných a nie vlastné. Ale dosť o krčme. Veď tam bude s jeho kamarátom o pár hodín znova sedieť. Teraz bol Boris ešte vždy v kúpeľni a uterákom, ktorý si neskôr omotá okolo bokov, utieral svoj vlhký zadok. Uterák držal oboma rukami za protiľahlé konce a striedavým poťahovaním nahor a nadol ho trel o pokožku poliek, akoby ich leštil. Ohliadnuc sa za zvyškom tela však zostal temer celý mokrý. Zakaždým sa utieral takto polovičato – ako keby nemal dostatok času. Pri prechádzkach po byte z neho potom stekala voda voľne na zem jak z kačky, ktorá práve vystúpila z jazierka na breh.

Keď si Boris omotal uterák okolo pásu a voda z nôh pod ním pomaly vytvárala mláčku, zadíval sa ešte raz do zrkadla, no vzápätí pohľad strhol, ani čo by sa sebe nedokázal pozrieť do očí. Hlavu skrútil smerom k bočnej stene, kde zbadal to miesto, na ktoré dnes ešte ani nepomyslel. Nieže by naň zabudol, bolo predsa veľkou súčasťou jeho života. Od rána bol ale zamestnaný toľkými vecami, že ono miesto stratilo úplne na váhe. V Maslowovej pyramíde bolo kdesi navrchu, kam Boris s jeho rannými problémami ani len nedovidel. Každopádne teraz bol už zbavený všetkých (dnešných) problémov, vyumývaný a spokojný, s čím sa mu navracali do života opäť príjemnejšie chvíle či myšlienky spojené aj s tamtým podivným kúskom steny.

Chýbala na ňom keramická kachlička, ktorou bola inak pokrytá celá kúpeľňa. Namiesto nej tu vyčnievala ošúchaná tehla murovaných stien bytovky, ktoré mali byť pred očami jej obyvateľov navždy skryté. V čom ale mohlo byť odbité miesto bez kachličky také výnimočné, že Borisa pri pohľade naň chytala príjemná nostalgia? Nešlo len o to miesto, ale väčšmi o spôsob akým ho Boris využil. Na tehle bolo v rade vyrytých niekoľko desiatok zvislých čiarok, ktoré nepravidelne a bez ďalšieho vysvetlenia oddeľovala väčšia medzera. Tie čiarky sem vyrýval Boris; aspoň týmto spôsobom zaznamenával svoj život. Vyrýval ich presne tým nožom, ktorým si pred chvíľou vyškraboval z rany včelie žihadlo.

Dnes Boris žiadnu čiarku nepridal. Znamenalo to i toľko, že jeho rozkoš bude toto ráno odkázaná iba na živé spomienky, bujnú predstavivosť a pevnú vôľu, ktorú spolu s útržkom toaletného papiera a ohorkom z cigarety (ešte stále voľne pohodeným na umývadle) odhodí do záchoda. Áno, zvislé čiarky vyjadrovali Borisove nezáväzné styky načaté v priestoroch krčmy Lúčka a dovedené do ich úspešného konca vkĺznutím do tela partnerky na priestranných matracoch jeho postele.

Fascinujúce bolo, že okrem prvej čiarky spomínal Boris na všetky ostatné len ako na čiarky s konkrétny číslom. Čiarka číslo trinásť (Tá plnoštíhla bruneta s nemalými prsami a pehavými lícami. Predné zuby sa jej prekladali jeden cez druhý, no na kráse jej to skôr pridalo než ubralo. Nosila okuliare, ktoré pri súloži spadli zo stolíka pri posteli. Ráno Borisovi nahá uvarila čaj a on jej zato oblízal bradavku, pohladil plné stehná a poslal domov.), čiarka číslo dvadsaťdva (Vysoká anorektička, ktorej všetky tie diéty liezli trochu na mozog. Boris s ňou preto jednal veľmi stroho a popravde si ani veľmi nepamätal, ako sa ocitli u neho doma. Spomínal si iba na jej plochú hruď, ktorá ho nemilo prekvapila podobnosťou s tou jeho. Zadok mala celkom pevný, asi veľa športovala. Ráno sa Boris v posteli zobudil sám s odkazom pri hlave: „Zavolaj mi…“ a pod tým bol uvedený telefón čiarky číslo dvadsaťdva. Boris nezavolal. Papierik roztrhal a s rannou stolicou ho spláchol v záchode.) a tak ďalej, a tak podobne. Každá čiarka predstavovala jednu známosť, ktorej sa však (až na tú prvú, osudnú!) jakživ nespýtal na meno. Pamätal si tvár, zadok, ňadrá, vlasy, ale nepoznal meno. Najviac hrdý bol na čiarku číslo tridsaťštyri (Usmievavá ryšavka s plnými perami a výraznými modrými očami, ktoré na Borisa dozerajú pri známostiach s dievčatami podobným čiarke číslo dvadsaťdva. Lícne svaly a podbradok mala vytrénované od častého smiechu a človek jej tak ani nevedel odhadnúť vek. Mohla mať pokojne viac ako Boris, čím by sa stala jedinou jeho staršou ženou. Zvyšok jej tela si takmer nepamätal; nad čiarkou číslo tridsaťštyri sa vznášala len hlava dámy ako džin, a keď Boris potreboval, nasadil ju na tvár niektorej zo svojich ďalších známosti a pripevnil zozadu gumičkou jak škrabošku na karnevale) – to ona mu dnes priviedla ukojenie na diaľku. Aj po dvoch rokoch vyzerá (i keď vždy s iným telom, dnes s telom čiarky číslo trinásť) stále rovnako dobre a stále tak živo, akoby tu s ním naozaj bola.

Prečo to robil? Prečo sa žiadnej z tých dievčat nespýtal na meno a len ich využíval pre svoje potešenie? Boli predsa ľudskými bytosťami hodnými lásky a uznania, nielen povrchnej súlože a zabuchnutia dverí pred nosom krátko po prebudení. Boris však veril, že pokiaľ niečo konkrétne nepomenuje, nemôže ho to zviazať ani urobiť nešťastným. Preto každé Borisove žieňa, čo sa stratilo z dohľadu, prestalo automaticky existovať. Nemalo meno, ani nič konkrétne, čo by ho ešte spájalo s jeho životom. Navždy zostalo iba tou vyrytou čiarkou na stene reprezentujúcou jednorazový styk bez záväzkov.

„Čiarka je však tiež konkrétna,“ namietnete. Áno, ale na rozdiel od mien vyrytých hlboko v hlave má Boris nad čiarkami absolútnu moc. Môže ich kedykoľvek zmazať, zatrieť či prelepiť, prípadne ich fiktívne podoby využiť v stave núdze na svoje osobné potešenie. Nikdy sa však nespoja so žiadnou konkrétnou emóciou. Borisov milostný život bol zvečnený v malom priestore ošúchanej tehly, ktorý stačilo prekryť jedinou kachličkou a v momente by celý zanikol.

Vlastne nie úplne celý. Prvú čiarku predsa poznal aj po mene. Ale tak veľmi by nechcel! Jeho prvá láska. A aj posledná. Tá ho zradila, podviedla, vytrhla mu srdce! Tak sa v nej sklamal… Čo sa dalo robiť – oprášil sa ako dnes ráno v parku a kráčal životom ďalej. Avšak už s vytrhnutým srdcom a predsavzatím, že niečo podobné nikdy neurobí. Nebude milovať. Lebo ten, kto miluje tratí a jeho sloboda a šťastie stávajú sa závislými na niekom druhom. Na niekom, koho sám nemôže ovplyvniť a v momente, keď sa mu oddá, zrazí ho na kolená. Po tejto prvej čiarke – ktorej meno Boris poznal, no nahlas nevyslovoval – boli pre neho ženy už iba nástrojom pre fyzické uspokojenie a vypĺňanie voľných večerov. Borisa táto nepríjemná udalosť s čiarkou číslo jedna naveky navliekla do obleku mizogýna, o ktorom možno ani sám nevedel. Alebo vedel a už z neho nedokázal ani nechcel vystúpiť (stal sa totiž jeho novým ja, novým slobodným ja).

No čo ak by som na záver kapitoly napísal, že ho do tohto obleku nevsúkala čiarka číslo jedna, ale jeho vlastná myseľ pošramotená emotívnym koncom? Čo z toho by bola skutočná, jediná pravda, a čo len pravdivosť ukrytá poza prchavú okolnosť?

6.

Ako iste viete, Boris dnes okrem karpín a tekutého chleba stále nič nezjedol. Rozhodol sa teda, že nezvyčajne spojí raňajky s obedom, a tým nevedomky obohatí slovenskú lexikológiu o nové slovíčko „rabed“.

Vyvediem vás však hneď na začiatku z omylu a dodám, že rabed nemá s prevzatým a do slovenskej kultúry infiltrujúcim sa anglicizmom „brunch“ vskutku nič spoločné. Zatiaľ čo brunch približuje čas raňajok s časom obeda a nachádza prienik niekedy okolo desiatej hodiny dopoludnia, rabed raňajky úplne vynecháva a čas obeda nijako zásadne nemení (bol akurát čas obeda; niečo medzi dvanástou a druhou poobede). Tým pádom je rabed zväčša výsledkom extrémne dlhého vyspávania alebo (ako v Borisovom prípade) neočakávaných okolností, v dôsledku ktorých človek napriek vynaloženej snahe raňajky jednoducho nestihne.

K čomu ale toľko teórie? Borisa predsa sémantika ani prinajmenšom nezaujímala. Jediné, na čo dokázal v tejto chvíli myslieť bol skuvíňajúci žalúdok, do ktorého čochvíľa malo spadnúť niečo chutné a zdravé (minimálne v porovnaní s karpinami a pivom). A tak kráčal s husľami v puzdre v jednej ruke, so sakom v druhej (akosi mu bolo dnes teplo ­– žeby babie leto?) a nehľadel späť. Kráčal vpred a každým krokom sa približoval zas o niečo bližšie k jeho obľúbenej reštaurácii Jazmín. Mmm. Tamojší šéfkuchár mal v kuchyni už iste rozpálenú panvicu, kam čochvíľa poukladal ingrediencie Borisovho budúceho obeda.

Púpavové stonky na mede. Tak znel názov dnešného menu, ktoré (možno prekvapivo, možno nie) pozostávalo z púpavových stoniek a medovej omáčky. Boris celkom nerozumel voľbe týchto prísad, no do Jazmínu chodil už roky a s jedlom tu bol vždy spokojný. Ani po dnešnom odvážnom experimente preto šéfkuchár jeho dôveru nestratil. Na znak vďaky ho vysmiaty muž s opásanou kuchynskou zásterou zasvätil do tajov prípravy onoho znamenitého pokrmu.

Písanie knižky a varenie majú jedno spoločné: nezáleží na tom, že  čo, ale ako. Teda ako pripravoval šéfkuchár púpavové stonky na mede? Údajne nepoužíval pri smažení vôbec olej a vystačil si len so šťavami, ktoré v sebe rastlina ukrývala – ako správne poznamenal, nebolo ich veľa. Panvicu preto rozpaľoval na najjemnejšom plamienku, aby nebola príliš horúca, a následne na ňu v zástupe za sebou ukladal pinzetou naprieč prerezané stonky. Počkal štyridsaťdva sekúnd, potom stonky obrátil na druhú stranu a polial troma polievkovými lyžicami medu. Znova počkal, až pokým sa stonky úplne nevysušili a nezačali dymiť na celú reštauráciu. Potom postup zopakoval s ďalšími nachystanými stonkami tri až štyrikrát, čo zodpovedalo jednej porcii pre hladného muža bez raňajok. Jedlo zákazníkovi podával na predhriatom tanieri a s púpavovým kvetom na vrchu. Zákazníka upozornil, že kvet sa neje a pokiaľ vycítil, že je to vhodné, zavtipkoval na tému jedenia rastlín. Odporúčaným pitím k pokrmu bola slaná voda.

„Môže byť!” Boris rázne zvolal a s hladným výrazom nakukol do kuchyne. Šéfkuchár sa uklonil a odišiel presne tam. O chvíľu sa odtiaľ ozývalo už len veľmi jemné syčanie sťa prepichnutá duša na bicykli, po čom v pravidelných intervaloch previeval reštauráciou kúdeľ šedastého dymu (na čo bol zákazník vopred upozornený). Než sa stačil Boris zasedieť na svojom mieste, šéfkuchár vybehol z kuchyne s kovovou táckou položenou na dlani. Na tácke niesol tanier s teplým jedlom a pohár (slanej) vody. Hotový obed položil na okraj okrúhleho stola a zatočením vrchnej dosky ho presunul priamo pred Borisove hladné telo.

Ó, áno, niečo som o tejto reštaurácii zabudol poznamenať. Podivné okrúhle stoly s točitou doskou… Vyzerali takmer ako klavírne stoličky vo veľkom, no nemali v sebe závit, ale mechanizmus podobný kolesu na voze. Vďaka nemu sa doska mohla točiť pokojne aj donekonečna. Zaujímavý vynález. Možno. V Borisovi však tento stôl vyvolával zvláštny pocit pominuteľnosti. Čo v jednom momente považoval za vlastné miesto, nepatrným potočením mohlo hocikedy zmiznúť a patriť komukoľvek inému.

Ten stôl bol vlastne ako život – nikto tu nemal permanentné miesto. Točil sa kolom dokola a bolo na každom, čo si z neho zoberie, alebo kde sa na chvíľu zastaví. No v momente, keď nájde svoje miesto a spraví z neho vlastné, kruh sa znova pootočí a miesto zaberie niekto ďalší. Bez ohľadu na to, čo ten človek pred ním jedol, ako to jedol a či za svoje jedlo aspoň poďakoval.

Boris pozeral do taniera s púpavovými stonkami a rukou s nezahojeným štípancom pootáčal dosku stola naľavo, napravo. Premýšľal či sa to jedlo pominie rovnako tak ako včela, na ktorú už sám temer zabudol. Mala predsa na svete tiež svoje nepopierateľné miesto. Bez nej by Boris dokonca ani nejedol to, čo jedol. Napriek tomu sa znenazdajky pominula a on si vychutnával púpavové stonky v medovej omáčke. Okrem melancholickej spomienky, ktorá zmizne spolu s jedlom na tanieri, po včele už nič viac nezostalo. Taký bol (a je) život. Točitý a okrúhly.

7.

Po výdatnom obede sa Boris presunul menej rezkým, no stále jemu príznačným krokom z reštaurácie Jazmín do nie veľmi vzdialenej koncertnej siene, v ktorej mával deň čo deň skúšku s celým orchestrom. Boris hrával prvé husle, čo ho celkom bavilo, mal predsa umenie rád, no radosťou z toho neskákal. Ako som už naznačil: jeho otec bol hudobníkom, otec jeho otca bol hudobníkom… Boris bol jednoducho z hudobníckej rodiny – jeho osud bol predznamenaný, vopred určený. Nemal si už z čoho vyberať ani čo hľadať, tak načo zbytočne plytvať životnou energiou a vzdorovito meniť svoj údel?

V momente, keď sa usadil medzi spoluhráčov a začal z puzdra vyberať svoj nástroj, odrazu čímsi pripomenul Matildu sediacu na prednáške z chémie, ktorá svojim spolužiakom zaváňala cigaretovým puchom z krčmy. No a čo, aj Boris zaváňal všeličím možným. Na rozdiel od Matildy si to ale, on, Boris, mohol dovoliť. Bol predsa temer najstarším členom orchestra. A aj keď ukrývať svoje skúsenosti a múdrosť za vek je mrzké, ostatní mu to tolerovali. (Pamätáte ešte na naše porovnávanie veku so stavom mysle?) Nemal kvôli zohavenému zovňajšku ani sálajúcim puchom žiadne výčitky. Okrem toho, onedlho by bol beztak na tom istom, takže o čo vám ide?

Priebeh skúšky bol v podstate každý deň rovnaký. Nebudem vás preto nudiť všetkými tými maličkosťami a malichernosťami, ktoré s ňou neodbytne súvisia. Napíšem len toľko, že sa skúšala symfónia od Janáčka, ktorú Boris odohral už toľkokrát, že si bez nej nedokázal predstaviť vlastné bytie. Bola ako ten neviditeľný oblek, ktorý na sebe nosil od skončenia prvej nevydarenej známosti so ženou – nedokázal sa ho (jej) už zbaviť. Tá melódia mu hrala v hlave vždy, keď na nič nemyslel, ergo hrala mu v hlave prakticky stále. Aj ich dirigenta mal neprestajne pred očami, dokonca aj v snoch. Aaaah…

Deň čo deň skúšali so zborom rovnakú symfóniu, a to len kvôli jednému pol hodinovému vystúpeniu, na ktoré sa prídu pozrieť nanajvýš traja ľudia (traja muži či tri ženy?) so sprievodom. Ostatným bol Boris, celý orchester a nakoniec aj Janáček úplne ukradnutý. No čo mohol robiť? Nebola by hocaká činnosť rovnako márnivá a absurdná? Samozrejme, mohol mať z nej potešenie aspoň on sám. O to predsa mnohým ľuďom ide. Nebola by ale taká radosť len ilúziou, ktorú si nanúti, aby v živote videl nejaký zmysel? Vyšší cieľ?

Kašľať na vyšší cieľ: Boris dohral posledný tón Janáčkovej skladby a spolu s ním a jeho spoluhráčom Dionýzom sa vzduchom preniesli do krčmy Lúčka, kde v opojení žien a alkoholických nápojov mali zabudnúť na trápenia života.

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Pripravovaný román vyjde v prvej polovici budúceho roka vo vydavateľstve Marenčin PT.

Teraz najčítanejšie

Matej Rumanovský

Tento blog je súborom mojich krátkych próz a úvah, ktoré sa točia stále okolo toho istého.