Denník N

Ukážka z pripravovaného románu (1/2)

Táto ukážka je výňatkom kapitol 5-7 zo štvrtej časti môjho pripravovaného románu, ktorý vyjde v prvej polovici budúceho roka pod vydavateľstvom Marenčin PT.

5.

Voda dotiekla, falošný spev utíchol a Boris sčervenaný od horúcej vody spokojne vyšiel z vane. Teraz, áno, až teraz, priatelia, sa preňho oficiálne začal nový deň. Znamená to asi toľko, že Boris intímne časti tela schová pod uterák a až do obeda bude po byte lietať polonahý, premýšľať a hľadať, do čoho by pichol. Ako by povedal klasik: Boris prepotĺka deň.

Jedinou jeho povinnosťou je stihnúť skúšku s orchestrom o 15:00, po nej zájsť do krčmy a s pokriveným úsmevom ukončiť deň. Podľa predchádzajúcich písomných záznamov si určite viete domyslieť, čo tam Boris bude robiť. Možno sa vám zdá, že počas celého dňa nič nerobí, nič nestíha a len sa bezcieľne poneviera. Zabúdate však na jedno: pri Borisovom životnom tempe plynie čas oveľa rýchlejšie ako vám. Sotva si stihne uvedomiť nový deň a hodiny už neúprosne odbíjajú jedenástu. Uznajte, čo sa dá robiť s takým dňom? Len ho prežiť a zabudnúť…

Bolo jasné, že Boris si dnes svoj zafúľaný oblek a smradľavú košeľu nestihne vyprať. Opäť sa bude musieť spoľahnúť na lacný dezodorant v kombinácii s mydlom – univerzálnym čističom a zároveň dezinfekciou. Nebudem pred vami tajiť, že po objavení tejto techniky nosil tú istú košeľu často aj celý týždeň. Čo sa týka obleku a kravaty, tie si nemenil nikdy – iné totiž v šatníku nemal. Pravidelne si menil len spodky a každý tretí deň ponožky. Na tom mu záležalo kvôli náhodným známostiam. I keď, pravda, ak napokon došlo k vzájomnému styku (rozumejte: súloži), aj tak sa o seba treli iba nahé telá a bolo jedno, či Boris svoje spodky nosil deň alebo týždeň. Koniec-koncov z krčmy páchli všetci rovnako, a aj keby sa niekto sprchoval rovno parfumom, dostal by sa zakrátko na rovnakú úroveň s tým, kto sa nesprchoval vôbec.

Preto mal Boris svoju krčmu tak rád. Krčma Lúčka. Žiadna umelá pretvárka, žiadne ilúzie, ktorými by napĺňal predstavy iných, a nie svoje vlastné. Ale dosť o krčme. Veď tam bude čoskoro s kamarátom Dionýzom znova sedieť. Teraz bol Boris ešte vždy v kúpeľni a uterákom, ktorý si neskôr omotá okolo bokov, utieral svoj vlhký zadok. Uterák držal oboma rukami za protiľahlé konce a striedavým poťahovaním nahor a nadol ho trel o pokožku poliek, akoby ich leštil. Zvyškom tela zostal však takmer celý mokrý. Zakaždým sa utieral takto polovičato – ako keby nemal dostatok času. Pri prechádzkach po byte z neho potom stekala voda voľne na zem ako z kačky, čo práve vyšla z jazierka na breh.

Boris si omotal uterák okolo pása a voda z nôh pod ním pomaly vytvárala mláčku. Vtedy sa ešte raz zadíval do zrkadla, no vzápätí pohľad prudko odvrátil, akoby sám sebe nedokázal pozrieť do očí. Obrátil sa preto k bočnej stene a zbadal miesto, na ktoré dnes ešte ani nepomyslel. Nieže by naň zabudol, veď bolo dôležitou súčasťou jeho života. Od rána bol však zamestnaný toľkými vecami, že myslieť na čokoľvek iné bolo nemožné. V pomyselnej pyramíde potrieb sa ono miesto nachádzalo kdesi navrchu a Boris so svojimi rannými problémami naň ani len nedovidel.

Ale akými problémami? Veď v podstate už žiadne nemal. Bol vyumývaný a vyspievaný, dalo by sa povedať, že dokonca i spokojný, čo zákonite do jeho života muselo vrátiť príjemnejšie chvíle. A naozaj – než by sa stihol opäť odvrátiť, spomienky spojené s tým zvláštnym kúskom steny ho zmrazili v čase.

Chýbala na ňom jedna z keramických kachličiek, ktorými bola inak obložená celá kúpeľňa. Namiesto nej sa tu ponúkal pohľad na jednu z ošúchaných tehiel, ktoré mali zostať pred očami obyvateľov tejto bytovky navždy skryté. V čom však mohlo byť miesto bez kachličky také výnimočné, že sa Borisa pri pohľade naň zmocňovala príjemná nostalgia? Skôr než o miesto samotné, šlo o spôsob, akým ho Boris využíval. Do tehly bolo v rade vyrytých niekoľko desiatok zvislých čiarok, ktoré nepravidelne a zdanlivo bezdôvodne oddeľovali väčšie medzery. Čiarky sem vyrýval Boris; aspoň takto zaznamenával svoj život. Vyrýval ich práve tým nožom, ktorým si pred chvíľou vyškraboval z rany včelie žihadlo.

Dnes ale žiadnu čiarku nepridal, čo znamenalo asi toľko, že jeho rozkoš bola toto ráno odkázaná iba na živé spomienky, bujnú predstavivosť a pevnú vôľu, ktorú spolu s útržkom toaletného papiera a ohorkom z cigarety (ešte stále voľne pohodeným na umývadle) odhodí do záchoda. Áno, zvislé čiarky vyjadrovali Borisove nezáväzné styky, ktoré sa rodili v krčme za stolom a ktoré boli dovedené do úspešného konca vkĺznutím do ženského tela na priestranných matracoch jeho postele.

Fascinujúce bolo, že okrem prvej čiarky spomínal Boris na všetky ostatné len ako na čiarky s konkrétnym číslom. Čiarka číslo trinásť (Tá plnoštíhla bruneta s nemalými prsami a pehavými lícami, predné zuby sa jej prekladali jeden cez druhý, no na kráse jej to skôr pridalo než ubralo, nosila okuliare, ktoré pri súloži spadli zo stolíka pri posteli, ráno Borisovi nahá uvarila čaj a on jej za to oblízal bradavku, pohladil plné stehná a poslal domov.), čiarka číslo dvadsaťdva (Vysoká anorektička, ktorej všetky tie diéty liezli trochu na mozog. Boris sa k nej preto správal veľmi odmerane a popravde si ani veľmi nepamätal, ako sa ocitli u neho doma, spomínal si iba na jej plochú hruď, ktorá ho nemilo prekvapila podobnosťou s tou jeho, zadok mala celkom pevný, asi veľa športovala, ráno sa Boris v posteli zobudil sám s odkazom pri hlave: „Zavolaj mi…“ a pod tým bol uvedený telefón čiarky číslo dvadsaťdva, Boris nezavolal, papierik roztrhal a s rannou stolicou ho spláchol v záchode.) a tak ďalej a tak podobne. Každá čiarka predstavovala jednu známosť, žiadnej sa však (až na tú prvú, osudnú!) nikdy nespýtal na meno. Pamätal si tvár, pamätal si zadok, ňadrá, vlasy, ale nepoznal meno. Najväčšmi hrdý bol na čiarku číslo tridsaťštyri (usmievavá ryšavka s plnými perami a výraznými modrými očami, ktoré na Borisa dozerajú pri známostiach s dievčatami podobným čiarke číslo dvadsaťdva, lícne svaly a podbradok mala vytrénované od častého smiechu a človek jej tak ani nevedel odhadnúť vek. Mohla mať pokojne viac ako Boris, čím by sa stala jedinou jeho staršou ženou, zvyšok jej tela si takmer nepamätal; nad čiarkou číslo tridsaťštyri sa vznášala len hlava dámy ako džin, a keď Boris potreboval, nasadil ju na tvár niektorej zo svojich ďalších známosti a pripevnil zozadu gumičkou ako škrabošku na karnevale.) – to ona mu dnes dožičila ukojenie na diaľku. Aj po dvoch rokoch vyzerá (i keď vždy s iným telom, dnes s telom čiarky číslo trinásť) stále rovnako dobre a stále tak živo, akoby tu s ním naozaj bola.

Prečo to robil? Prečo sa žiadnej z tých dievčat nespýtal na meno a len ich využíval pre svoje potešenie? Boli predsa ľudskými bytosťami hodnými lásky a uznania, nielen povrchnej súlože a zabuchnutia dverí za chrbtom krátko po prebudení. Boris však veril, že pokiaľ niečo konkrétne nepomenuje, nemôže ho to zviazať ani urobiť nešťastným. Preto každé Borisovo žieňa, čo sa stratilo z dohľadu, prestalo automaticky existovať. Nemalo meno, ani nič konkrétne, čo by ho ešte spájalo s jeho životom. Navždy zostalo iba vyrytou čiarkou na stene reprezentujúcou jednorazový styk bez záväzkov.

„Čiarka je však tiež konkrétna,“ namietnete. Áno, ale na rozdiel od mien vyrytých hlboko v hlave má Boris nad čiarkami absolútnu moc. Môže ich kedykoľvek zmazať, zatrieť či prelepiť, prípadne ich fiktívne podoby využiť v stave núdze pre svoje osobné potešenie. Nikdy sa však nespoja so žiadnou konkrétnou emóciou. Borisov milostný život bol zvečnený v malom priestore ošúchanej tehly, ktorý stačilo prekryť jedinou kachličkou a v momente by celý zanikol.

Vlastne nie úplne celý. Prvú čiarku predsa poznal aj po mene. Ale tak veľmi by nechcel! Jeho prvá láska. A aj posledná. Tá ho zradila, podviedla, vytrhla mu srdce! Tak sa v nej sklamal… Čo sa dalo robiť – oprášil sa ako dnes ráno v parku a kráčal životom ďalej. Avšak už s vytrhnutým srdcom a predsavzatím, že niečo podobné nikdy neurobí. Nebude milovať. Lebo ten, kto miluje, stráca, a jeho sloboda a šťastie sa stávajú závislými od niekoho druhého. Od niekoho, koho sám nemôže ovplyvniť, a v momente, keď sa mu oddá, zrazí ho na kolená. Po tejto prvej čiarke – ktorej meno Boris poznal, no nahlas nevyslovoval – boli pre neho ženy už iba nástrojom na fyzické uspokojenie a vypĺňanie voľných večerov. Borisa táto nepríjemná udalosť s čiarkou číslo jeden naveky navliekla do obleku mizogýna, o ktorom možno ani sám nevedel. Alebo vedel a už z neho nedokázal ani nechcel vystúpiť (stal sa totiž jeho novým ja, novým slobodným ja).

No čo ak by som na záver kapitoly napísal, že ho do tohto obleku nenavliekla čiarka číslo jeden, ale jeho vlastná myseľ pošramotená emotívnym koncom? Čo z toho by bola skutočná, jediná pravda, a čo len pravdivosť ukrytá za prchavú okolnosť?

6.

Ako iste viete, Boris dnes okrem karpín a tekutého chleba ešte nič nezjedol. Rozhodol sa teda, že výnimočne spojí raňajky s obedom a tým nevedomky obohatí slovenskú lexikológiu o nové slovíčko „rabed“.

Vyvediem vás však hneď na začiatku z omylu a dodám, že rabed nemá s prevzatým a do slovenskej kultúry infiltrujúcim sa anglicizmom „brunch“ vskutku nič spoločné. Zatiaľ čo brunch približuje čas raňajok s časom obeda a nachádza prienik niekedy okolo desiatej hodiny dopoludnia, rabed raňajky úplne vynecháva a čas obeda nijako zásadne nemení (bol práve čas obeda; niečo medzi dvanástou a druhou poobede). A tak je rabed zväčša výsledkom extrémne dlhého vyspávania alebo (ako v Borisovom prípade) neočakávaných okolností, v dôsledku ktorých človek napriek vynaloženej snahe raňajky jednoducho nestihne.

Načo však toľko teórie? Borisa predsa sémantika ani trochu nezaujímala. Jediné, na čo dokázal v tejto chvíli myslieť, bol skuvíňajúci žalúdok, do ktorého čochvíľa malo spadnúť niečo chutné a zdravé (minimálne v porovnaní s karpinami a pivom). A tak kráčal s husľami v puzdre v jednej ruke, so sakom v druhej a nehľadel späť. Kráčal vpred a každým krokom sa približoval k svojej obľúbenej reštaurácii Jazmín. Mmm. Tamojší šéfkuchár mal v kuchyni už iste rozpálenú panvicu, kam čochvíľa poukladá ingrediencie Borisovho budúceho obeda.

Púpavové stonky na mede. Tak znel názov dnešného menu, ktoré (možno prekvapivo, možno nie) pozostávalo z púpavových stoniek a medovej omáčky. Boris celkom nerozumel voľbe týchto prísad, no do Jazmínu chodil už roky, s jedlom tu bol vždy spokojný, preto ani po dnešnom odvážnom experimente šéfkuchár jeho dôveru nestratil. Na znak vďaky ho vysmiaty muž s opásanou kuchynskou zásterou zasvätil do tajov prípravy tohto znamenitého pokrmu.

Písanie knižky a varenie majú jedno spoločné: nezáleží na tom, čo, ale ako. Teda ako pripravoval šéfkuchár púpavové stonky na mede? Údajne nepoužíval pri smažení vôbec olej a vystačil si len so šťavami, ktoré v sebe rastlina ukrývala – ako správne poznamenal, nebolo ich veľa. Panvicu preto rozpaľoval na najjemnejšom plamienku, aby nebola príliš horúca, a následne na ňu v zástupe za sebou pinzetou ukladal naprieč prerezané stonky. Počkal štyridsaťdva sekúnd, potom stonky obrátil na druhú stranu a polial troma polievkovými lyžicami medu. Znova počkal, kým sa stonky úplne nevysušili a nezačali dymiť na celú reštauráciu. Potom postup zopakoval s ďalšími nachystanými stonkami tri- až štyrikrát, čo zodpovedalo jednej porcii pre hladného muža bez raňajok. Jedlo zákazníkovi podával na predhriatom tanieri a s púpavovým kvetom navrchu. Zákazníka upozornil, že kvet sa neje, a pokiaľ vycítil, že je to vhodné, zavtipkoval na tému jedenia rastlín. Odporúčaným pitím k pokrmu bola slaná voda.

„Môže byť!“ zvolal Boris rázne a s hladným výrazom nakukol do kuchyne. Šéfkuchár sa uklonil a odišiel presne tam. O chvíľu sa odtiaľ ozývalo už len veľmi jemné syčanie ako z čerstvo prepichnutej duše na bicykli, po čom v pravidelných intervaloch previeval reštauráciou kúdeľ šedastého dymu (na čo bol zákazník vopred upozornený). Než sa stačil Boris zasedieť na svojom mieste, šéfkuchár vybehol z kuchyne s kovovou táckou na dlani. Na tácke niesol tanier s teplým jedlom a pohár (slanej) vody. Hotový obed položil na okraj okrúhleho stola a zatočením vrchnej dosky ho presunul priamo pred Borisovo hladné telo.

Ó, áno, niečo som o tejto reštaurácii zabudol poznamenať. Podivné okrúhle stoly s otočnou doskou… Vyzerali takmer ako klavírne stoličky vo veľkom, no nemali v sebe závit, ale mechanizmus podobný kolesu na voze. Vďaka nemu sa doska mohla otáčať pokojne aj donekonečna. Zaujímavý vynález. Možno. V Borisovi však tento stôl vyvolával zvláštny pocit pominuteľnosti. Čo v jednom momente považoval za vlastné miesto, nepatrným potočením mohlo hocikedy zmiznúť a patriť komukoľvek inému.

Ten stôl bol vlastne ako život – nikto tu nemal stále miesto. Otáčal sa kolom dokola a bolo na každom, čo si z neho zoberie alebo kde sa na chvíľu zastaví. No v momente, keď nájde svoje miesto a spraví z neho vlastné, kruh sa znova pootočí a miesto zaberie niekto ďalší. Bez ohľadu na to, čo ten človek pred ním jedol, ako to jedol a či za svoje jedlo aspoň poďakoval.

Boris pozeral do taniera s púpavovými stonkami a rukou s nezahojeným štípancom pootáčal dosku stola naľavo, napravo. Premýšľal, či sa to jedlo pominie rovnako ako včela, na ktorú už sám takmer zabudol. Mala predsa na svete tiež svoje nepopierateľné miesto. Bez nej by Boris dokonca ani nejedol to, čo jedol. Napriek tomu sa znenazdajky pominula a on si vychutnával púpavové stonky v medovej omáčke. Okrem melancholickej spomienky, ktorá zmizne spolu s jedlom na tanieri, po včele už nič viac nezostane. Taký bol (a je) život. Okrúhly a s tenkou špirálou naspodku.

7.

Po výdatnom obede sa Boris presunul menej rezkým, no stále preňho príznačným krokom z reštaurácie Jazmín do nie veľmi vzdialenej koncertnej siene, v ktorej mával deň čo deň skúšku s celým orchestrom. Boris hrával prvé husle, čo ho celkom bavilo, mal predsa umenie rád, no od radosti z toho neskákal. Ako som už naznačil: jeho otec bol hudobník, otec jeho otca bol hudobník… Boris bol jednoducho z hudobníckej rodiny – jeho osud bol predznamenaný, vopred určený. Nemal si už z čoho vyberať ani čo hľadať, tak načo zbytočne plytvať životnou energiou a vzdorovito meniť svoj údel?

Vo chvíli, keď sa usadil medzi spoluhráčov a začal si z puzdra vyberať nástroj, odrazu čímsi pripomenul Matildu na prednáške z chémie, ktorá spolužiakom zaváňala cigaretovým puchom z krčmy. No a čo, aj Boris zaváňal všeličím možným. Na rozdiel od Matildy si to však on, Boris, mohol dovoliť. Bol predsa takmer najstarším členom orchestra. A aj keď ukrývať svoje skúsenosti a múdrosť za vek je mrzké, ostatní mu to tolerovali. (Pamätáte si ešte na naše porovnávanie veku so stavom mysle?) Nemal kvôli schátranému zovňajšku ani krčmovým puchom, čo šíril, žiadne výčitky. Okrem toho, aj keby sa dal do pucu, onedlho by bol beztak na tom rovnako, takže o čo ide?

Priebeh skúšky bol v podstate každý deň rovnaký: Boris a ďalší členovia orchestra skúšali Janáčkovu symfóniu, ktorú odohrali už toľkokrát, že si bez nej hádam nedokázali predstaviť vlastné bytie. Podaktorí možno áno, no pre Borisa (keďže tu bol zo všetkých najdlhšie) bola ako ten neviditeľný oblek, ktorý na sebe nosil od skončenia prvej nevydarenej známosti – nedokázal sa ho (jej) už zbaviť. Tá melódia mu znela v hlave vždy, keď na nič nemyslel, ergo znela mu v hlave prakticky stále. A ten zvuk dopĺňal obraz mávajúceho dirigenta, ktorý sa mu už neraz premietol aj do snov. Aaaah…

Deň čo deň skúšali so zborom rovnakú symfóniu, a to len kvôli jedinému polhodinovému vystúpeniu, na ktoré sa prídu pozrieť nanajvýš traja ľudia (traja muži či tri ženy?) so sprievodom. Ostatným bol Boris, celý orchester a nakoniec aj Janáček úplne ukradnutý. No čo mohol robiť? Nebola by akákoľvek činnosť rovnako márna a absurdná? Samozrejme, mohol mať z nej potešenie aspoň on sám. O to predsa mnohým ľuďom ide. Nebola by ale taká radosť len ilúziou, ktorú si nanúti, aby v živote videl nejaký zmysel? Vyšší cieľ?

Kašľať na vyšší cieľ: Boris dohral posledný tón Janáčkovej skladby a spolu s ním a spoluhráčom Dionýzom sa vzduchom preniesli do krčmy Lúčka, kde v opojení žien a alkoholických nápojov mali zabudnúť na trápenia života.

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Pripravovaný román vyjde v prvej polovici budúceho roka vo vydavateľstve Marenčin PT.

Teraz najčítanejšie

Matej Rumanovský

Tento blog je súborom mojich krátkych próz a úvah, ktoré sa točia stále okolo toho istého. Od septembra 2021 tu uverejňujem tiež moje črty zo série „Obrazy obyčajných ľudí“.