Denník N

Ukážka z pripravovaného románu (2/2)

Táto ukážka je výňatkom 8. kapitoly zo štvrtej časti môjho pripravovaného románu, ktorý vyjde v prvej polovici budúceho roka pod vydavateľstvom Marenčin PT.

8.

Rovnako ako Matildina obľúbená krčma nebola len krčmou (ale prinajmenšom obdivuhodným hostincom s televíznym prijímačom), nebola ňou ani krčma Lúčka. Podľa oficiálnych záznamov a majiteľovho presvedčenia bola Lúčka predovšetkým klubom umelcov, čo sa medzi ľuďmi, ktorých touto nálepkou označila spoločnosť alebo aspoň oni sami, v podstate ujalo. Do Lúčky chodievali skutočne vo väčšej miere umelci. No i tí ju postupom času a so zvyšujúcim sa počtom návštev začali familiárne volať krčma Lúčka. Prípadne, a tento variant bol pre všetky dotknuté strany najprípustnejší, ju volali len Lúčka. Nech bolo tak či onak, vo výsledku to znamenalo asi toľko, že do Lúčky chodievali chľastať a vysedávať najmä umelci.

Vnútri väčšinou nehrala žiadna hudba, no pravidelne niekto spoza stola na plné ústa spieval (pravda, nie vždy pieseň bola v súlade s majiteľovým politickým presvedčením – vtedy dotyčnému načapoval pivo na účet podniku, čo ho vo väčšine prípadov po zvyšok večera umlčalo). Hazardné hry sa v Lúčke striktne obmedzovali na mariáš a sedmu, ktorých pravidlá držal majiteľ v šuplíku pod barom, a tým vyriešil najmenej polovicu vyvolaných sporov. Predaj kusových cigariet bol zakázaný, čo v kapitálkach a s piatimi výkričníkmi hlásal oznam nalepený na výčapnom pulte. Pokiaľ ste sa ale slušne spýtali, majiteľ vám jednu-dve vždy s nejakou kamarátskou dohodou podsunul. Majiteľ bol pašák.

Áno, to bola Lúčka. Sem chodil Boris opeľovať svoje kvietky. I keď tu bolo viac buriny než skutočných kvietkov, vždy sa tu našli aspoň zo dve, zo tri sedmokrásky či nevädze. Len nie vždy ich našiel aj Boris (alebo ony Borisa?). V krčme ako táto musel byť človek pri nadväzovaní známosti so ženou rýchly. No je pravda, že väčšina zo stálych hostí bola ženatá, opitá alebo sa okúňala. Boris býval iba opitý, preto sa mu z času na čas podarilo dáku zvábiť.

Boris tu ale predsa dnes nesedel sám – po ľavej ruke mal vedľa seba spoluhráča Dionýza, ktorý navonok aj zvnútra pôsobil ako Borisov protipól. Jeden z nich mal vyzlečené sako, nezapravenú košeľu, povolenú kravatu a v ústach cigaretu, ktorú si slušne vypýtal od majiteľa. O koho išlo? Každý už vie, no napriek všetkým rozdielom ich predsa spájalo rovnaké pivo z tanku, ktoré je vraj najlepšie v celom kraji. Niekto si na to potrpí, niekto nie, hlava z neho bolí aj tak rovnako.

Pravidelní a veľavážení hostia ako Boris s Dionýzom mali v Lúčke už spravidla rezervované miesto pri vybranom stole. Výskumami, ale aj sedliackym rozumom sa dalo ľahko prísť na to, že nimi zvolené miesto malo v celej krčme najlepšiu strategickú polohu. Bez problémov bolo odtiaľ vidieť na výčap, teda objednanie ďalšieho piva bolo iba otázkou zdvihnutého ukazováka. Okrem toho netreba tiež opomenúť vzdialenosť od záchodov ukrytých hneď za rohom, vďaka čomu bol odchod na toaletu zväčša iba otázkou šikovnej otočky. Posledným a najdôležitejším dôvodom výberu tohto miesta bol priamy výhľad na prichádzajúceho hosťa. A nielen to! Rovnako prichádzajúci hosť videl tiež tento stôl ako prvý, čo znamenalo, že na lapenie kvietka často stačil len široký úsmev a náznak, že sú pri stole voľné miesta (stôl bol pre šiestich ľudí, no nikdy tu nesedeli viac ako štyria). Na voľných sedadlách mali hudobníci položené saká či kabáty a na nich svoje sláčikové nástroje. Práve tie bývali často spúšťačom planých rozhovorov so ženami, ktoré nevyhnutne smerovali k rovnakému koncu: umelci im chceli vliezť pod sukňu či iný kus oblečenia skrývajúci pred svetom vždy tú istú trofej.

Je to možné? Akurát teraz vošla do Lúčky jedna taká. Jej opisom vás nebudem zdržiavať – veď si ju môžete predstaviť, ako sa vám zaľúbi. Podstatné ale teraz bolo, že sa ľúbila Borisovi a svojimi mierami napĺňala všetky jeho fantázie a predstavy. Neuveriteľné. Čo tu robí žena ako ona? Umelkyňa?

Slečna sa pri vstupe obzerala po voľnom mieste, keď už Boris ceril zuby, no nemalo to význam. Naozaj hľadala len voľné miesto, ktoré však v podniku preplnenom štamgastmi nájsť nedokázala. Z jej postoja a zúfalého pohľadu bolo však zrejmé, že je rozhodnutá v Lúčke nejaký čas pobudnúť. To všetkých prítomných náramne upokojilo. Najmä majiteľa (a Borisa), pretože si nakoniec sadla za bar a objednala si voľačo na pitie. Muzikanti z nej nespúšťali oči a plytkými rečami ju vťahovali do svojich životov.

Šokujúce bolo, že väčšmi o nej sníval Dionýz a Borisovi vravel, že by raz chcel mať takú manželku. Pochopiteľne hovoril o jej výzore; to, čo sa ukrývalo pod peknou tvárou a dobre formovaným zovňajškom, nemohol predsa odnikadiaľ vedieť. Veľa sa dá síce určiť z tónu hlasu, mimiky, gestikulácie či zo slovnej zásoby, ktorými dotyčná disponovala, no z príchodu od dverí k baru sa dalo odpozorovať len pramálo. Dionýz sa preto obmedzil výlučne na vzhľad, ktorý v tejto chvíli považoval za hlavný predpoklad šťastného manželstva.

„Prečo hneď za manželku?“ reagoval Boris popudene na výpoveď zasnívaného kamaráta. „Načo robiť z dvoch jedno? Dvoch spájať do jedného zväzku, ktorý časom oboch omrzí…“ pokračoval.
Dionýz sa nad Borisovou výpoveďou zamyslel, no nemal na ňu argument, tak ako nemal argument na jeho nezapravenú košeľu, rozgajdanú kravatu na krku a vyzlečené sako prehodené cez stoličku.
„Predstav si ju ako knihu. Hemingwaya,“ vysvetľoval Boris, a pritom pozeral striedavo na slečnu a na Dionýza. „Pravda, mohol by si ho čítať stále dookola a hľadať v jeho textoch nové a nové významy, no po čase ťa aj tak omrzí a budeš si chcieť prečítať ďalších. Prousta, Musila, Brocha… Tomu sa jednoducho nevyhneš!“
„Počuj, Bee,“ oslovil Borisa priateľsky. Dobrí kamaráti ako Dionýz mu hovorili iba takto: Bee. Lepšie to znelo a s každým oslovením zároveň zostávala vo vzduchu visieť voľná slabika, ktorú mohol nahradiť napríklad predložkou či ľubovoľným citoslovcom. „Aaaah,“ povzdychol, „načo ti je toľko slobody? Čo s ňou zamýšľaš? Ty sa snáď nechceš nikdy usadiť?“ kládol jednu otázku za druhou a potom si sám na všetky odpovedal rezolútnym: „Človek potrebuje pravidlá, inak ho spoločnosť zadupe.“
Kamarát,“ oslovil Boris Dionýza neosobnou frázou. „To tie pravidlá človeka zadupú. Si snáď myslíš, že z človeka robia dospelého hypotéky, nešťastné manželky, nechcené deti a nezmyselná práca, ktorú musí robiť, aby si to všetko mohol dovoliť? Aby mohol byť dospelým? Pritom sám nestojí za nič a vo vnútri je už dávno mŕtvy.“
„Takže ty nič z toho nechceš? Manželku, deti…“
„Medzi nami,“ prerušil Dionýza, chytil ho za rameno a stíšeným hlasom a s hlavou naklonenou k tej jeho dodal: „Ak by som mal mať raz decko, radšej sa obesím.“
„Aaaah, Bee! Nie sú to potom rovnaké pravidlá, na ktoré sa len pozeráš z opačného brehu? Zatiaľ čo iných zabíja napĺňanie a dodržiavanie pravidiel, teba zas zabíja únik pred nimi. Nie je výsledok nakoniec rovnaký?“
„Nie, dokým človek vie, čo robí,“ odpovedal Boris trucovito. „Tak ako ja viem, že radšej ako pokračovať v tomto dialógu pôjdem za tou slečnou za pultom a pozvem ju na pohárik.“
„Nechoď tam, absolútna sloboda je pasca! Nemyslí na následky,“ rozprával Dionýz s podivným ustarostením a napätím. „Predstav si malé dieťa, ktorému by rodič nikdy nepovedal ‚nie‘. Jedlo by hlinu, strkalo by ruku do ohňa, vyliezlo by na balkón a skočilo dole!“
„Balkóny majú predsa dvere aj zábradlie…“ podotkol Boris ironizujúc.
„Veď to sú tie pravidlá, nerozumieš?“
„Pozri sa okolo seba,“ rozprával Boris s rovnakým ironickým tónom. Dionýz sa ako poslušné šteňa skutočne poobzeral dookola, akoby tam niekde bolo ukryté riešenie jeho starostí. „Vidíš tu nejaké zábradlia?“ pokračoval. „Prečo by som si ich mal sám domýšľať, keď tu nie sú? A odopierať si možnosť opeliť tamten kvietok?“
„Nechoď tam,“ opakoval Dionýz už bez emočných výlevov či ďalších vysvetlení. Povedal to trochu ako varovanie spojené s neuchopiteľnou prosbou.
„Čo sa to s tebou deje?“ krútil Boris hlavou nad reakciami svojho kamaráta. „Ja predsa nejdem skákať zo žiadneho balkóna, ale len sa s niekým zoznámiť.“ V tom Boris vstal od stola a nehľadiac na Dionýza, odišiel k baru za ženou svojich fantázií.
Dionýz už neodpovedal, pretože vedel, že v tomto súboji prehral.

Boris pristúpil k barovému pultu, prisadol si k slečne a oslovil ju pozdravom tomuto miestu, ale i jeho osobe príznačným: „Čo pijete?“
Slečna sa netvárila prekvapene, že ju z miestnych niekto oslovil. V hlase jej, naopak, znelo tiché „konečne“. Pomaly otočila hlavu, pozrela na Borisa a bez náznaku súhlasu či nesúhlasu iba pyšne odvrkla: „Čo ja viem, čo napríklad koňak?“
„Koňak?“ spýtal sa Boris udivene. „Ale prosím vás, také tu my nepijeme,“ vysvetľoval a vzápätí navrhol: „Čo napríklad medovinu?“
„Medovinu? No tak dobre,“ súhlasila rezko, „ale po nej sa niekedy mením na zviera,“ zavtipkovala. Borisove fantázie siahali ďaleko za hranice možností.
„Vy a na zviera?“ spýtal sa so záujmom a od barmana objednal dva poháriky medoviny.
„Zviera predsa nemusí byť hneď tiger alebo medveď a predsa sa ho každý bojí.“
„Nesadneme si k stolu?“ vyslovil odvážne Boris prvú z dnešných ponúk a pohľadom naznačil smer, kde sa nachádzal stôl s najstrategickejšou polohou. „Skúsme, či sa vás aj ja budem báť,“ dodal trápne.

Slečna sa zatvárila neisto. Pozvánku chcela prijať, no nič o tomto človeku nevedela – sadnúť si s niekým za stôl, to už je nejaký záväzok. To je ako ísť s niekým cudzím na rande. No chcela práve toto? Popri rozmýšľaní nazerala poza Borisovo plece a hľadala za stolom záchytné body, ktorých by sa mohla pridržať a urobiť si o tomto človeku aspoň aký-taký obraz. Na stoličke uvidela pohodené sako a puzdro na husle. „Umelec!“ pomyslela si. A krátko nato jeho návrh odsúhlasila. Od baru k stolu s najstrategickejšou polohou viedlo len pár krokov, no týchto pár krokov prekráčali Boris s neznámou slečnou, akoby už boli svoji.

Boris gavaliersky odsunul slečne stoličku, ponúkol jej miesto, a ako si sadala, vsunul stoličku opatrne pod jej zadok. Potom sa vrátil k baru, vzal pripravené poháriky s medovinou, položil ich na stôl a niekedy medzi rečou si so slečnou pripil na zdravie oboch. Husle so sakom nápadne odpratal na inú zo stoličiek (ak by si slečna danú skutočnosť ešte nevšimla), sadol si naproti nej, lakeť pravej ruky zapichol do stola, hlavu oprel o palec a ukazovák a zvodne, no nie silene sa zahľadel do slečniných očí. Bol taký omámený jej krásou, že si ani neuvedomoval všetky tie zvláštnosti, ktoré sa navôkol diali alebo už stali. Napočítal som minimálne dve.

Krátko po tom, ako sa obaja usadili za stôl a uprene na seba hľadeli, znenazdajky cez okno prenikli silné lúče slnka, ktoré Borisa úplne oslepili. Bolo to veľmi nepríjemné. Takmer ako déjà vu. Predsa si ale pre pár lúčov nenarušia idylickú chvíľku. Boris vstal, prudkým mávnutím zatiahol vyblednutý šedý záves, a tým (opäť) zatienil niečo, v čom by možno iní hľadali akúsi symboliku. A čo tá druhá vec? Dionýz! Kam sa len podel?

„Povedzte,“ načal Boris zdvorilo akoby novú konverzáciu, „čo vás sem privádza?“
„Jój, viete,“ odpovedala slečna neisto a rukou si prehodila prameň vlasov cez plece, „celý deň behám po divadlách, vernisážach, literárnych čítačkách, no stále som nenašla program, ktorý by ma zaujal, dostal sa mi pod kožu!“ pokračovala dramaticky. „Som z toho už unavená a smädná,“ povzdychla, „preto som sem zašla – tu mi možno niekto poradí, čo by sa mi mohlo páčiť.“
„Ja sa ani nečudujem, že neviete nájsť to svoje,“ zmenil Boris tón hlasu, odrazu presiaknutý trpkosťou. „Dnes už celá kultúra stojí za hovno. Všetkým ide len o to, aby sa zapáčili a predali. A keď potom príde niekto s niečím, na čo nie sú zvyknutí…“ nedokončil vetu a odpil si radšej z piva.
„Nie je snáď dobré, keď sa druhým páči?“ spýtala sa slečna naivne.
Boris preglgol, zatváril sa kyslo, akoby pil pivo prvýkrát, a potom slečne rozpovedal príbeh: „Raz istý divadelný režisér zinscenoval jednu z najslávenejších drám G. B. Shawa,“ na moment prerušil rozpravu a položil slečne doplňujúcu otázku: „Poznáte G. B. Shawa?“
Slečna pokrútila hlavou.
„Nevadí, to teraz nie je podstatné,“ dlaň si dvakrát obtrel o bok košele a potom pokračoval. „Podstatné je, že písal dobré drámy, ktoré ale nie vždy spĺňali predstavy verejnosti. Čo teda spravil režisér?“ spýtal sa a nečakal na odpoveď. „Otvorený koniec zmenil na gýčovité rozuzlenie, ktoré očakávala väčšina publika!“
Slečna už-už išla niečo povedať, no Boris rozprával ďalej.
„Na premiéru predstavenia sa prišiel pozrieť aj sám Shaw, ktorému potom režisér na obhajobu toho znetvoreného konca povedal presne to – že by mu mal poďakovať, lebo vďaka nemu sa hra páči a predáva. A viete, čo mu na to odpovedal Shaw?“
Slečna znova pokrútila hlavou
„Že ten koniec nestojí za nič a on by ho mal zastreliť.“
Slečna sa zachichotala ako malé dievčatko, ktoré potom odvrklo: „Ste prudký.“
„A vy ste krásna,“ vábil slečnu so širokým úsmevom na sladké reči ako z gýčovitej úpravy akejsi hry (bol to ale pokrytec!). No slečna sa nechala (nechala), predsa to bolo to, čo chcela počuť. „Nie ja som prudký,“ reagoval na to isté inou odpoveďou, „umenie je prudké… a malo by byť. Nemalo by iba hovieť tomu, čo si každý myslí a chce myslieť.“ V tom sa aj on sám zamyslel. „Koniec-koncov to, že ste sem prišli, ste spravili veľmi dobre. V Lúčke nájdete viac kultúry ako v hocijakom tunajšom divadle či galérii. Pozrite tam,“ ukázal prstom na stôl oproti, „to je Miro, píše vraj celkom dobré básne. Vedľa neho sedí tiež spisovateľ, Paľo. Ten, ak sa nemýlim, píše romány,“ predstavoval niektorých zo štamgastov a postupne prechádzal k tomu najdôležitejšiemu – k sebe. „My,“ jemným pohybom ukazováka mieril striedavo na seba a na svojho spolusediaceho kamaráta, keď tu si všimol (áno, až teraz, milí čitatelia), že Dionýz zmizol od stola. Boris sa však nenechal zaskočiť. Pohybujúci ukazovák nahradil palcom, ktorý namieril do stredu svojej hrude, a množné číslo bez výčitiek nahradil jednotným. „Ja…“ (palec na hruď) „som tiež umelec. Hrám v sláčikovom orchestri prvé husle,“ dopovedal nie s prehnanou hrdosťou a s nezáujmom o Dionýzovu osobu. Jeho pivo ešte vždy stálo na stole, ibaže pena už načisto opadla. Jediné, čo sa s takým pivom dalo robiť, bolo vyliať ho do záchoda a spláchnuť.
„Teda ja milujem husle!“ chytila sa slečna Borisových slov ako úhor na predvarenú krevetu.
„Naozaj? A akú skladbu máte najradšej?“
„Ťažko vybrať jednu,“ neobratne skrývala svoju neznalosť. „Akú máte najradšej vy?“
„S orchestrom hrávame najčastejšie Janáčka,“ odpovedal Boris a pritom sa mu v mysli opäť vyjavila tá melódia a mávajúci dirigent.
„Teda Janáčko je aj môj obľúbený!“ zhíkla slečna nadšene.
Na to sa Boris len pousmial a povedal: „Tak môžeme ísť ku mne a ja vám jedného takého zahrám.“ (Nezahral; vzájomné klamstvá sa o seba lepili, ako sa lepia v predvolebnom období o steny kandidátske plagáty.) Nemal na čo čakať, úhor už dávno visel na háčiku. Bolo iba na Borisovi, kedy ho navijakom pritiahne a ladne odhodí do perín postele bytíku na treťom poschodí.
„Tak poďme,“ neokúňala sa viac slečna.

A tak išli, kým Dionýzovo pivo stekalo potrubím do najbližšej kanalizácie.

Napísanie diela podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. Pripravovaný román vyjde v prvej polovici budúceho roka vo vydavateľstve Marenčin PT.

Teraz najčítanejšie

Matej Rumanovský

Tento blog je súborom mojich krátkych próz a úvah, ktoré sa točia stále okolo toho istého. Od septembra 2021 tu uverejňujem tiež moje črty zo série „Obrazy obyčajných ľudí“.