Denník N

Nie totalita, ale sloboda nám robí problém

Pre bloggerskú aktivitu som sa rozhodla minulý rok  z jedného dôvodu – vidiac neuveriteľný nárast totalitných tendencií, potláčania individuálnych práv a kádrovania naprieč celou spoločnosťou.

Vrátane samosprávnych organizácií, ktoré by mali byť výkladnými skriňami demokracie pri riadení vlastných záležitostí, a z tohto pohľadu by mali mávať štandardami slobody z najvyššie položených a,  pre občiansku spoločnosť, najviac viditeľných miest.

Súčasne tu bola chabá (naoko) nádej, ktorú so sebou niesli výsledky posledných volieb. Ale podstatou nádeje je, že jej silou je len to, že existuje, a súčasne je charakteristická tým, že v jej existenciu skôr dúfame, ako by sme ju reálne videli.

Po roku  môžem spokojne parafrázovať z dialógu dvoch, už zosnulých, humoristov : „Som optimista, verím, že to nevyjde a vyšlo mi to, nevyšlo to.“

Za stratu individuálnej slobody sme vždy vďačili jednotlivcom, vizionárom, ktorí nás tvrdohlavo zachraňovali a sľubovali nám lepšie zajtrajšky. Také, aké nastanú podľa ich predstáv o lepšom zajtrajšku, a ak  budeme žiť podľa nôt a predstáv svojich záchrancov.  Za zachraňovanie si, prirodzene,  zaslúžia tie najlepšie životné podmienky, aby nás mohli nerušene zachraňovať.

To, že by ste napríklad nechceli byť „zachránení“, neprichádza do úvahy. V takom prípade sa stávate nebezpečným, protispoločenským živlom, ktorý kazí úsilie vizionára, medzitým s podporou médií vyhlásené za úsilie spoločné, naše.

Pre Slovensko je typickou ešte aj ďalšia črta, vizionári k nám prinášajú myšlienky zo zahraničia. V „dobrej“ viere, že nám pomôžu a že nie sú len užitočnými „idiotmi“ zahraničných mocností, ktoré nás takto ľahko ovládnu.

Pekným príkladom z našich dejín je obdobie nástupu komunistickej strany k moci v roku 1948 a osudov jej vlastných členov. V súčasnosti už nikto nezakrýva, že vo vnútornej aj zahraničnej politike sa riadili pokynmi zo Sovietskeho zväzu, hoci si ako členovia Kominterny a neskôr Kominformy ( medzinárodnej organizácie združujúcej komunistické strany, ktorá viedla k medzinárodnému boju za zvrhnutie a rozklad buržoáznej spoločnosti a v konečnej fáze k úplnému zrušeniu štátu a vytvoreniu celosvetového sovietskeho zväzu) možno nahovárali, že sú súčasťou celosvetového bratstva. A kým to milosrdný čas neumožnil, propaganda mocne zakrývala pred občanmi, ktorí dianie sledovali v priamom prenose, o čo skutočne ide. Teraz to už vieme, alebo sme vedeli, ale nie nadlho, lebo opäť sa začínajú prepisovať dejiny.

Myšlienky celosvetových bratstiev sú veľmi atraktívne, niekto by ich mohol definovať ako večnú snahu ľudstva obnoviť stratený raj bez boha. Násobné neúspechy ľudstvo neodrádzajú a asi budeme mať všetci tú pochybnú česť zúčastniť sa ďalšieho celosvetového experimentu raja, v ktorom väčšina dostane chlieb a hry a novodobé pracovné ( a iné rekondičné) tábory už budú povinne vybavené wifinou, aby sme  boli pravidelne zásobovaní tými správnymi informáciami.

Komunistická strana pri svojom predieraní sa k moci maskovala svoje totalitné praktiky účinným prstom vztýčeným k buržoáznej opozícii, kapitalistom, vykorisťovateľom, ktorí sú zdrojom neslobody a útlaku. Keďže pri poukazovaní na mnohé spoločenské neduhy, triedne rozdiely, sociálne rozdiely, chudobu, nerovnomerné rozdelenie majetku, mala nepochybne pravdu, nebolo také jednoduché odhaliť skryté nebezpečenstvo a nášľapné míny nastavené tým, ktorí sa na zamínovanom poli pohybovali najviac.

Sami komunisti vytvorili molocha, ktorí popri opozícii  zoťal hlavy im samým a požral tých, ktorí ho stvorili. A nepožral ich len tak zo zlovôle vnútornej politiky, ale z vôle neslobodných „domácich“ politikov, ktorí slúžili len ako bábky v bábkovom divadle veľmocenskej politiky cudzích mocností.

Podobne ako niektorí dnes, omámení pocitom mesiášstva, lebo len v nich videli aj v zahraničí záblesk génia, zapredali vlastných príbuzných, priateľov, vlastný národ a otrocky slúžili cudzím záujmom.

História Slovenska nám prináša príklad aj v tom, čo sa stalo, keď sme precitli, a uvedomili si, že nechceme byť politickou bábkou v cudzích rukách. To, ako takýto pokus o emancipáciu dopadol, mapujú udalosti roku 1968 a následné obdobie nazývané ako normalizácia.

Normalizácia, odvodené nie primárne od slova norma. Primárne od slova normálny. Za normálneho sa považoval ten, kto pochopil, že snaha o vlastnú politiku v roku 1968, nebola „normálna“. Ostatní nenormálni riskovali, že sa stanú občanmi druhej až tretej kategórie, a mnohí sa nimi naozaj stali.

Je faktom, že boli vybudované nielen priemyselné továrne (mnohé  boli prvotne ukradnuté pôvodným majiteľom), ale aj nemocnice, školy, škôlky, nájomné byty, sieť potravín, výborné spojenia hromadnou dopravou prakticky medzi všetkými obcami, že kolektivizácia a vytvorenie poľnohospodárskych družstiev pomohlo efektívnejšiemu rozvoju poľnohospodárstva. Faktom je, že takmer v každom okresnom meste bola mliekareň, pekáreň, mäsokombinát, konzerváreň, a na každej dedine fungujúce poľnohospodárske družstvá. Čerstvé výrobky bez potreby ich konzervovať na dlhú trvanlivosť boli k dispozícii každý deň. Faktom tiež je, že keď sa minuli, obchody zívali prázdnotou, a aby ste si ich vedeli kúpiť pred tým, než sa minú, museli ste stáť v dlhých radoch. Nezabíjali ste čas v hypermarketoch, lebo  pri jednoduchom nákupe čaju ste mali na výber čierny alebo ovocný, a nemuseli ste dlho študovať rozmanitú ponuku. Čas ste však zabili státím v rade.

Nie vždy a nie nevyhnutne. Ak ste boli príslušníci najvyšších poschodí straníckych štruktúr, v rade ste nestáli. Nikde. A dostali ste nadštandardné služby, všade. A ani zákony pre vás neplatili tak, ako pre ostatných. Všetko sa dalo „vybaviť“, ak ste boli na tej správnej strane a mysleli ste si tie správne veci, čítali správne knihy a počúvali správnu hudbu. Ak ste boli NORMÁLNI.

Čo sa už nedozvieme je, či by sme nemali lepšie nemocnice, lepšie školy a výkonnejšie poľnohospodárstvo a priemysel, keby tu nevládli komunisti.

Ale je načase začať oprašovať niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného do roku 1989. Čitateľov určite zaujme, ako predchádzajúci režim ponímal právo jednotlivca vlastniť majetok:

Zo zákona číslo 40/1964 Zb. vo vyhlásenom znení :

„Veci, ktoré sú určené pre osobnú potrebu občanov, prevádzajú sa zo socialistického spoločenského vlastníctva do ich osobného vlastníctva alebo sa im prenechávajú do osobného užívania.“ ( § 123)

“ Zdrojom osobného vlastníctva je predovšetkým práca občana v prospech spoločnosti.“ ( § 125)

„V osobnom vlastníctve sú predovšetkým príjmy a úspory z práce a zo sociálneho zabezpečenia. V osobnom vlastníctve sú ďalej najmä veci domácej a osobnej potreby, rodinné domčeky a rekreačné chaty.( § 127)

 Rodinný domček je obytný dom, v ktorom aspoň dve tretiny podlahovej plochy všetkých miestností pripadajú na byty. Rodinný domček môže mať najviac päť obytných miestností nepočítajúc do toho kuchyne. Väčší počet obytných miestností môže mať, ak úhrn ich podlahovej plochy neprevyšuje 120 m2; z obytných kuchýň sa do tohto úhrnu započítavajú len plochy, o ktoré výmera kuchyne prevyšuje 12 m2.“ ( § 128)

Potom, čoho som svedkom vo verejnom živote, a aj v praxi advokáta, za ostatné obdobie novodobej kvázi demokracie, ktorú sme si nastolili len tým, že sme z ústavy vypustili povestný článok 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany (kde sme mimochodom bezškrupulózne zasiahli do jej materiálneho jadra, ktorého nejasné kontúry v súčasne platnej ústave teraz húževnato bráni ústavný súd) som presvedčená o tom, že slovenskému občanovi návrat totality v akejkoľvek forme vadiť nebude. Možno si to ani nevšimne. 

To, čo nám naozaj náramne  vadí, je sloboda. Sloboda myslenia, rozhodovania. Desíme sa jej, pretože si od nás vyžaduje mať vlastný názor a mať odvahu ho prejaviť. Desíme sa aj tých, ktorí ju majú, a preto sme radi, keď ich vyženieme. Nielen z verejného života, ale aj za hranice „nášho“ štátu. Nech si so svojou slobodou žijú a prosperujú v cudzine. My sa doma radšej necháme slobodne riadiť múdrosťami z cudziny.

Nevadia nám nižšie platy, horšie sociálne postavenie, podradné potraviny, „dovoz“ odpadkov z cudziny. Sme dojatí, keď nás cudzinci, ktorí tu nedopatrením strávia krátky čas na služobnej ceste alebo dovolenke, pochvália, akí sme prívetiví a pohostinní národ. Áno, voči tým, ktorí nie sú Slováci a nežijú na Slovensku, to možno platí.

Ale pre tých domácich tu máme napríklad „prívetivú“ tvár slovenského úradníka, ktorý s chuťou šikanuje vlastných spoluobčanov. A prívetivú tvár vlády, ktorá už aktuálne ignoruje úplne všetko. Prívetivú tvár parlamentu, ktorý asi chce dať všetkým pocit, že nevadí, ak sú  nevychovaní, nevzdelaní a nemorálni, môžu sa stať ústavnými činiteľmi.

Toto je sloboda v ponímaní slovenského občana.

Preto si asi aj ústavný súd pomyslel, že takýto občan nemá právo vstupovať do riadenia vecí verejných priamou demokraciou. Načo nám je referendum.

Stačí „vrátiť“ článok 4 z niekdajšej ústavy ( vyhlásená v zbierke pod  číslom 100/1960 Zb.)  do materiálneho jadra ústavy, najlepšie v skrátenom legislatívnom konaní !

„Vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..