Denník N

Robí prácu obhajcu Lipšic alebo Žilinka?

V súvislosti so spochybnením vierohodnosti svedkov v kauze dozorovanej Úradom špeciálnej prokuratúry, generálny prokurátor Maroš Žilinka obvinil špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, že sa chová nie ako prokurátor, ale ako obhajca. Uviedol o ňom totiž, že „špekulatívne polemizoval s jednotlivými dôkazmi neprípustným spôsobom, vlastným pre obhajobu“ a že „zabudol, že už nie je advokátom, ale prokurátorom“. Toto sú veľmi závažné obvinenia na adresu špeciálneho prokurátora, ktorého poslaním je bojovať s najzávažnejšou kriminalitou.

Ako generálny prokurátor, tak aj špeciálny prokurátor boli nedávno zvolení Národnou radou, a tak je namieste o takejto situácii otvoriť riadnu debatu. Ozývajú sa totiž viaceré hlasy v tom zmysle, že zažívame „vojnu policajtov“ a že „nevieme, na koho strane je pravda“.

Predovšetkým je treba povedať, že uvedená prestrelka nesvedčí o tom, že Maroš Žilinka zvláda svoju rolu tak, ako to sľuboval, keď sa uchádzal o jeho terajší post.  A dokonca je možné aj vidieť, že jeho priority a výsledky vo funkcii sú zásadne iné, ako tie, o ktorých hovoril pri svojom vypočutí. Je totiž isté, že keby na vypočutí povedal, že plánuje zrušiť obvinenie vo veci „únos Vietnamca“ alebo že bude priaznivcom skúmania dôveryhodnosti svedkov vo veciach, ktoré má pod dozorom Úrad špeciálnej prokuratúry, mám pochybnosť, či by ho poslanci v takom hojnom počte volili.

Teraz je ale rozhodujúcou témou nezávislosť Úradu špeciálnej prokuratúry. Vysvetlím.

Úrad špeciálnej prokuratúry bol vytvorený s jasným cieľom stíhať najmä korupciu na najvyšších miestach. Za tým účelom bola prokurátorom na tomto úrade zákonom vytvorená ochrana pred zasahovaním do ich činnosti. Na rozdiel od iných generálnemu prokurátorovi podriadených zložiek, kde nadriadený prokurátor má celú škálu nástrojov ako zamedziť aktivite jemu podriadeného prokurátora, vo veciach, ktoré spadajú do právomoci ÚŠP, zákon hovorí, že generálny prokurátor nie je oprávnený
a) uložiť špeciálnemu prokurátorovi ani prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pokyn, aby sa nezačalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného,
b) vykonať úkony za špeciálneho prokurátora alebo prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry alebo rozhodnúť, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.

Cieľ takejto zákonnej úpravy je nám všetkým, predpokladám, jasný: Zabrániť tomu, aby generálny prokurátor mohol takpovediac „chrániť svojich ľudí“ aj proti prokurátorovi, ktorý si na Úrade špeciálnej prokuratúry riadne plní svoje povinnosti.

To by sme ale nesmeli mať za sebou desaťročia vlády bezprávia, aby sa to, čo sa doteraz riešilo Kováčikovským 61:0, nedalo „vyriešiť“ aj teraz, v dobe nádeje, že nový špeciálny prokurátor riadne koná a plní si svoje povinnosti. Niečo sa muselo vymyslieť, a teda sa aj vymyslelo.

Z povahy vecí, ktoré rieši Úrad špeciálnej prokuratúry a ktoré teraz najviac zaujímajú našu spoločnosť, plynie, že sú zložité na dokazovanie a je tiež neraz potrebné využiť zákonný inštitút spolupracujúceho obvineného. Napriek tomu, že tí, čo sa majú čoho obávať, ho znevažujú (napr. predseda strany Smer SD často hovorí, odiózne, o „udavačoch“), tento nástroj trestného práva nebol vymyslený na Slovensku, ale v krajinách, kde s organizovaným zločinom a najťažšou kriminalitou zaznamenali podstatne väčšie úspechy ako u nás. U nás je tiež v zákone dávno, len za panovania Kováčika na ÚŠP to nikomu nevadilo, samozrejme.

No a teraz k podstate veci. Ak generálny prokurátor nesmie zasahovať do do toho, čo sa stíha na ÚŠP, ako ináč by sa dalo dosiahnuť to, že sa zmarí jeho činnosť?

Jedna možnosť je, podobne ako to robia advokáti – obhajcovia trestne stíhaného, spochybniť vierohodnosť svedkov. Toto je nepochybne častý (i keď diskutabilný) spôsob, akým sa obhajcovia príležitostne usilujú o zlepšenie postavenia svojich klientov pred súdom. Je potom vecou súdu, ako sa s takto postavenou obranou obžalovaného vysporiada. Či prevážia argumenty obhajcu o nedôveryhodnosti svedka, alebo prokurátora o tom, že také tvrdenie nemá reálny základ. A, samozrejme, tam, kde obhajca preukáže svedkovu krivú výpoveď, svedok sa musí pripraviť na to, že ho trestné stíhanie neminie.

Ak ale zasiahne iný prokurátor do trestného stíhania vedeného Úradom špeciálnej prokuratúry tak, že začne trestné stíhanie pre krivú výpoveď svedka ešte skôr, ako sa vec dostane na súd, ÚŠP bude ťažko úspešne súdu argumentovať, že taký svedok dôveryhodný je. A tak účel, o ktorý normálne usiluje obhajca, bol dosiahnutý. Litera zákona (ako je uvedené vyššie) bola dodržaná. Ale bol dodržaný aj duch zákona?

Generálny prokurátor verejne obvinil špeciálneho prokurátora z niečoho, čo by dokonca mohol byť aj disciplinárny priestupok. Odhliadnuc od otázky, čo si máme myslieť o takejto forme vykonávania oprávnení generálneho prokurátora voči svojmu podriadenému (najmä keď vieme, že keď ide o ozajstnú nekalú činnosť disciplinárne či inak stíhaných prokurátorov, prokuratúra mlčí ako hrob), pýtame sa, kto tu viac koná ako obhajca?

Daniel Lipšic, ktorý kultivovane a opierajúc sa o fundovanú a logickú argumentáciu bráni zákonom predpokladanú nezávislosť pre spoločnosť kritického vyšetrovania vedeného úradom, na čele ktorého stojí?

Alebo je to generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý sa zastáva krokov, u ktorých vidíme jediný logický účel: Zabrániť úspešnému trestnému stíhaniu, ktoré môže viesť aj k niektorým z tých, ktorí ho na jeho terajší post dostali?

Najlepší obhajca pre obvineného je ten, ktorý zabezpečí, že sa jeho vec ani nedostane pred súd. A ak sa dostane, že dôkazy budú natoľko spochybnené, že obžaloba nebude mať reálnu nádej na úspech. Takto sa o to snažia obhajcovia všade.

A u nás aj niektorí prokurátori.

 

Teraz najčítanejšie