Denník N

Štátna skúška z rodičovstva

Máte na starosti dve deti? Takže teba kondičku, organizačný talent a silnú vôľu. Odmena totiž stojí zato.

Štátna skúška z rodičovstva

Odkedy sa počet našich deti zdvojnásobil (na aktuálny stav 2 ks), život opäť začal byť o niečo zaujímavejší. Bežné veci ako najesť sa v kľude a vyspať sa súvisle viac ako 3h sa stali nečakanými radosťami, ktoré sa stávali niekedy aj viac krát do týždňa. Bežný harmonogram domácnosti ako kedy sa varí, upratuje, hrá a spí sa viac menej rozsypal a prešlo sa do módu, že nejako to zvládneme, veď zvládli aj iní. Škoda, že máme v sebe zakoreneného toľko perfekcionizmu, veľmi sme si to neuľahčili. A v záchvate udržiavania vecí v optimálnom stave sme niekedy robili zbytočne veľa a brali to veľmi vážne. Chceli mať všetko pod kontrolou a všetko urobené aj na úkor vlastných potrieb. Nečudo, že prišiel deň, kedy sa počet rodičov neplánovane a dočasne znížil na polovicu. Druhý si musel konečne po rokoch vybrať dovolenku z materskej dovolenky. A ten prvý si prešiel štátnou skúškou z rodičovstva. V komisii sedela aj Doc. Náhoda, ktorá mi nič neuľahčila a staršia dcéra nebola v škôlke, ale doma. Chorá. Športovou terminológiou povedané, deti hrali presilovku.

Najskôr k teórii. Dieťa je generátor podnetov, spotrebiteľ pozornosti a fragmentátor časového fondu. Vysvetlím postupne. Jeho hlavnou náplňou práce je udržiavať vás v strehu. Áno, aj dieťa si potrebuje oddýchnuť a je schopné zorganizovať si zaujímavú činnosť s hračkami a ani o tom neviete. Ale väčšinou nezaháľa a neustále produkuje otázky na ktoré potrebuje zodpovedať. Neustále vás informuje o všetkom čo robí a keď nereagujete rýchlo, zavesí sa do vás a snaží sa stiahnuť na zem. Prípadne začne robiť niečo, do čoho musíte zasiahnuť, inak si ublíži. Alebo chytí náhlu radosť zo života a začne blbnúť. Alebo naopak – smútok zo života a zlá nálada prináša plačlivé počasie, prípadne zúrivý vzdor. A toto všetko je v poriadku a preto máme naše deti radi, lebo sa pri nich nenudíme a niečo sa naučíme. Ale dieťa má väčšinou viac energie ako vy a preto musíte zvoliť aktívnu stratégiu – teda zadáte dieťaťu činnosť, alebo pasívnu – len korigujete jeho nápady. Áno, aktívna je lepšia. Vyžaduje viac energie a plánovania, ale dieťaťu dáte viac, ako keď mu len zakazujete a prikazujete. Blbé je, ak sa vaše nápady dieťaťu veľmi nepáčia a po minúte má nápady svoje a tie sa vám nie vždy budú páčiť. Ak sa snažíte počas dňa niečo kontinuálne robiť s tým, že sa na to potrebujete sústrediť viac ako 15 minút v kuse, máte problém. A tak nachádzate v sebe netušené schopnosti robenia veci na 10 krát a popri tom improvizujete s výchovou dieťaťa a opatrným stavaním mantinelov.

K tomuto sa pridá malé bábätko, kde potrebujete úplne iné schopnosti. V prvom rade nekonečnú dávku intuície, aby ste rozpoznali odtiene plaču a skúsili vytušiť, či je zle, alebo sa pokračovateľ rodu len nudí a potrebuje rozptýliť. V druhom rade presný harmonodiagram, ktorý vám v hlave na počkanie dáva odpovede na otázku, kedy papal, odkedy má plienku a kedy má ísť spať. A v treťom rade nadlimitnú zásobu božskej trpezlivosti, pretože to, že všetko urobíte správe a načas ešte nemusí znamenať, že pekne zaspí a bude mier. Aby nedošlo k omylu, že všetko je len strašná drina a pot a slzy, to určite nie. Deti sa vedia odmeniť najkrajším spôsobom a nikdy vás úplne nezničia, veď aj zajtra je deň. A chvíľky usmiateho mieru a džavotania sú na nezaplatenie. Ale že rodičovstvo je päťboj (kŕmiť, čistiť, tíšiť, tešiť, hrať sa, chrániť, uspávať…. ok asi viac-boj), olympijská disciplína a vyžaduje nasadenie, to je bez debaty.

Prejdime k praktickej skúške. Keď bola dcéra bábätko, dokázal som sa o ňu postarať aj sám (samozrejme pomohlo keď som mal všetko nachystané 😊 ), čiže tieto zručnosti som mohol použiť aj u druhorodeného. Áno, aj vplyvom mojej lenivosti som sa v poslednom čase staral skôr o väčšie dieťa a bábätko bolo v starostlivosti maminy. Už viem že je to blbosť a deti si treba pekne prehadzovať, nech má aj rodič zmenu. Nuž tak som si musel všetko pekne oprášiť. Aspoň som ocenil, ako mala manželka všetko nachystané, zorganizované a kúpené do zásoby. Už aspoň viem kde čo je, učiť som sa musel rýchlo, príprava nebola totiž žiadna. Mal som ale aspoň čiastočnú výpomoc, za pár dní prišla babka a kým prišla, staršie dieťa si cez deň odbehlo na pár hodín k susedom a tak sa stav na ihrisku dočasne vyrovnal – rodič : deti – 1:1. Výpomoc ale neznamená, že som si mohol vyložiť nohy. Ok, jednu občas.

Všetko zlé je na niečo dobré, to je krédo môjho života. Napriek krízovej situácii sme si mohli užiť s mojou mamou chvíle s vnúčatami, ktoré v poslednom vídala len málo (lebo súčasná situácia…). Ďalšie krédo môjho života je, že žiadna kríza nesmie zostať nevyužitá. A preto som sa rozhodol, že syn nebude celý deň vyspávať v pohyblivom kočíku (báli sme sa že inak nezaspí), ale pekne v postieľke. A nemôže chodiť spávať každé necelé dve hodiny, pretože to proste nebudem stíhať. A čuduj sa svete, fungovalo to. Získaný čas som samozrejme bezozvyšku musel investovať do iných činností, ktorých bolo neúrekom. Deň s dvomi deťmi, to je šport.

Ale ako sa blíži večer, to už je záver maratónu. Chce to zobrať všetky sily, dobre si ich rozložiť, zachovať rozvahu a dobre všetko premyslieť. Pretože ak to vyjde, cieľ a sladká odmena je na dosah. A čo má vyjsť? No zvládnuť už unavené a rozbesnené deti, nakŕmiť, okúpať, prečítať rozprávku a uspať. Vyhnúť sa nástrahám ako je vymýšľanie aktivít, návaly vzdoru, plačlivosti, prípadne nekonečných otázok a dôvodov, prečo treba vyjsť z postielky. Ovládať sa a na dieťa sa nehnevať, hoci som unavený až by som už neviem čo… Zvolil som stratégiu, že najskôr uložíme staršiu a vysvetlím jej, že bude pekne ležať a čakať na spánok, zatiaľ čo uložíme bračeka. Pretože ak by som to urobil naopak, hrozilo by, že pri čítaní rozprávky by malému prípadne vypadol dudel, ja by som musel odbehnúť aby som ho zachránil a veľká sestra by z toho mala šou a zábavu, čo by príchod spánku významne oddialilo. Nie nie, večer už treba kľud, stabilitu, sociálne istoty a pevnú vôľu. A spev, zistil som, že keď brúkam tak junior to berie pozitívne a upokojí sa. Založili sme si tradíciu… spievam Modré oči choďte spať… slová viem len po „že na vojnu verbujú“, ale to nevadí, dáme aj päť krát dokola.

Keď sa mi podarilo prvý večer osamote zvládnuť, mal som skutočne pocit ako olympijský víťaz. Aj únava bola taká. Prvá myšlienka bola, že dieťa si skutočne zaslúži dvoch rodičov. A kto tvrdí, že dve mamy sú horšie ako jedna mama… nemal ešte na starosti dve deti. A odmena? Sladké ticho a voľný čas. Ako nastáva noc, k športovému pocitu sa pridáva silná spiritualita. Viera, že budú dobre spať. Že nebudem na striedačku vstávať k jednému a potom druhému, že sa nebudú budiť navzájom, že nebudem musieť veľkej sestre vysvetľovať, že nemôžem jej sedieť pri posteli a že to zvládne, že sme predsa hneď vedľa v izbe. Že junior si nechá kakanie na ráno a tak podobne. Zvládli sme a som na nás hrdý. Štátna škúška dopadla dobre, niečo sme sa naučili a posilnilo nás to. Nemôžete sa zosypať, ničomu to nepomôže. A zosypať sa vlastne ani nemáte kedy :)

Moje ďalšie krédo je (prevzaté od dobrého suseda), že všetko je ako má byť. Pred touto krízovou situáciou sme si nevážili, ako nám je dobre. Občas sme sa hádali o sprostostiach a presadzovali svoj pohľad ako lepší. Keď sme boli opäť štyria, bol to ako sviatok a pre nás veľké memento, že to nie je samozrejmosť a spoločný čas si musíme vážiť. Áno, únava sa dostaví aj pri vyrovnanom stave 2:2 (deti : rodičia), ale už nikdy nezabudnem na to, že s dvomi rodičmi je to vlastne len taký ľahký šport, dobrý na kondičku, ale aj plný radosti. Vždy keď si líham do postele a všetci sú na blízku, viem že sem patrím. Tým nemyslím, že som taký unavený že patrím do postele (to tiež), ale keby sme tam neboli všetci, nie je to ono. Takže, skontrolovať rezervné dudle pri vankúši, hodiny, pomodliť sa a spať kým sa dá. S pocitom, že všetko je ako má byť.

 

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).