Denník N

Zhromažďovacie právo – všetkým alebo len tým, čo si myslia to, čo ja ?

Turbulentné časy,  v ktorých sa zdanlivo ocitáme, otvárajú možnosť vážne sa zamyslieť nad skutočným obsahom niektorých ľudských a občianskych práv, ktoré zatiaľ rezonovali pre väčšinu občanov vo verejnom priestore len ako často omieľané bezobsažné  frázy.

Ako zatvorené mušle, do ktorých kopeme v piesku a neuvedomujeme si, že po otvorení v nich môžeme nájsť skutočnú perlu.

Po otázkach referenda sa dostáva na pretras právo zhromažďovania.

Mnohých občanov znalých problematiky pobúrili otázky novinárov, „robotníkov“ slobody slova a plurality médií, ktoré smerovali k tomu, prečo polícia zhromažďovacie právo občanov protestujúcich proti vakcinácii neobmedzila. Lebo protesty niektorých občanov vyrušovali a obmedzovali.

Isteže, veľké zhromaždenia a koncerty celkom logicky „vyrušujú“ z bežného pohodlia tých, ktorí sa ich nezúčastňujú. Myslíte, že protesty nesúce sa pod sloganom “ Za slušné Slovensko“ alebo po prevalení kauzy „Gorila“ alebo pred komplexom Bonaparte, nevyrušovali tých, ktorí sa ich nezúčastňovali a s názormi protestujúcich sa nestotožňovali ?

Bolo to iné v tom, že s tými názormi bol povinný sa každý slušný človek stotožniť, a s týmito nie ? Potom nám však demokratická forma vlády nevyhovuje. A nevyhovuje ani médiám, ktoré vysielajú k občanom takéto posolstvo.

Ak ste človekom, ktorý preferuje, že si myslí to, čo sa od neho očakáva, že bude robiť presne to, čo sa od neho očakáva a nemáte problém svoje postoje a názory meniť podľa očakávaní, mohli by ste byť v pohode. Lenže, aj tento prístup má svoj háčik.

Ak tí, ktorí chcú presadiť, aby sme si všetci mysleli to, čo je podľa nich správne, už dosiahnu svoj cieľ, možno začnú, verní svojim hodnotám, prehodnocovať, čo ste si mysleli v minulosti. A pri prístupe, že si myslíte to, čo je aktuálne vhodné, sa môžete dostať do ťažkostí, že  budete postihovaní aj za to, čo ste si mysleli v minulosti. Prirodzene môžete sa obhajovať tým, že ste si vlastne nikdy nič nemysleli a chceli ste len prežiť a mať pokoj a podľa toho ste jednali.

Ale ak sa niekomu znepáčite, alebo naopak sa niekomu zapáči vaše pracovné miesto, vaša žena alebo muž, váš majetok alebo čokoľvek iné, tento argument založený na bezostyšnom oportunizme vám úspech neprinesie. Tí čo úporne lámali váš charakter vás prví odkopnú ako bezcharakterného človeka.

Je to smutná realita, ktorú môžeme odpozorovať zo správania ľudí dnes a poučiť sa o nej aj z minulosti.

Tvrdý  režim, ktorý potreboval lámať naše charaktery a vnucovať nám to správne myslenie sme tu už mali, a teda by sme nemali mať núdzu o veľa poučných skúseností. A predsa, opäť sa pod bičom mediálnej propagandy ženieme do rovnakej pasce.

Väčšina novín a novinárov, šéfredaktorov sa urazí do krvi, ak sa opovážite čo  len naznačiť, že nie sú nezávislé.

Lenže potom by ich správanie nemalo vyzerať tak, že perom a slovom vyslovene  bojujú tvrdý boj za víťazstvo niektorej z politických strán, názorových prúdov a hodnôt. Niekedy sa zdá, že nahrádzajú alebo suplujú  prácu nie celkom schopných politikov, alebo hasia, čo títo pokazili.

Mimochodom takto  pracovali komunistické médiá od počiatku svojej existencie, napriek tomu je medzi nimi a tými súčasnými priepastný rozdiel.

Rozdiel v tom, že komunistické to robili otvorene a hrdo sa hlásili k svojej misii. Nemyslím, že by to bola hanba, a že by bolo väčšou hanbou aj v súčasnosti priznať „farbu“ a hrať otvorene a (ne) čestne za vlastný tím.  Problémom však je, že potom by páni novinári nemohli s hrdosťou obliekať aj tričko nezávislých žurnalistov, ktorých ktosi, kdesi, vyhlásil za tých ozajstných hrdinov, a preto nimi všetci, nech už hrajú za ktorýkoľvek mančaft, túžia byť.

Úplná nezávislosť je však mýtus a nejestvovala by ani vtedy, ak by neboli noviny, vydavatelia a novinári odkázaní na financie, ktoré zabezpečia ich chod. Pretože každý a jeden máme svoj životný príbeh, svoje zázemie, vzdelanie, priority, hodnoty, ciele a túžby. A  cez ne, ako cez neviditeľný filter informujeme a interpretujeme udalosti.

Je vecou voľby čitateľa, či čítanie novín vníma ako skalný futbalový fanúšik účasť na zápasoch, kde hrá jeho tím, alebo preferuje názorovú pluralitu a nebojí sa premýšľať, diskutovať a napríklad aj korigovať prijaté názory.

Ak radi čítame o tom, čo nám je blízke a také názory, ktoré zdieľame sami, budeme siahať len po takých médiách, ktoré s nimi synchronizujú. A myšlienky opačného tábora nás rozčuľujú natoľko, že sa im vyhýbame. Odhadujem, že väčšina populácie je na tom asi takto. A v tomto fakte tkvie najväčší omyl angažovaného žurnalistu, bojovníka slovom a perom. Ak totiž brojí, vykrikuje  len medzi vlastnými a seberovnými, tasenie šablí vo vlastnom tábore, nie je snahou  argumentačne presvedčiť, veď sú na jednom brehu, ale je výzvou na boj, na mobilizáciu vlastných proti tým druhým.

Tých, ktorí nie sú vyložene na opačnom brehu, takáto militantná žurnalistika presvedčí len o jednom, aby sa od nej odvrátili.

A keď aj opačný tábor tasí meče, sme svedkami toho, že ostrý výpad jednej strany, strieda ešte ostrejšia odveta. V zápale boja sa veľa nerozmýšľa, a pred emóciami zákonite ustupuje kvalita a hĺbka myšlienok. Niektorí komentátori boli v minulosti toho názoru, že krvavému konfliktu v Rwande, predchádzala zúrivá mediálna prestrelka a roznecovanie vášní.

V tomto bode zanechávam úvahy o žurnalistickej soldateske čitateľom a premostím k tomu, že hoci niektorí novinári, redaktori,  verejne kladú svojím respondentom, či už sú to politici alebo iné verejne exponované osoby, otázky, ktoré evokujú dojem, že novinár nie je veľmi sčítaný a vzdelaný človek a o problematike, na ktorú sa pýta, toho veľa nevie, nemusí to tak byť.

„Hlúpe“ otázky, ktoré rušia politikov totiž môžu byť kladené preto, lebo takéto „hlúpe“ otázky si dáva veľa bežných občanov a radi by na ne počuli odpovede, a kladú ich „ústami“ novinárov.

Aj  keď takéto otázky môžu byť otravné a rozčuľujúce, majúc na zreteli občana, je možno lepšie ich trpezlivo a čo najlepšie zodpovedať. Ak politik alebo iný respondent označí redaktora, alebo jeho otázku za hlúpu, a občan by sa pýtal rovnako, občan pochopí, že politik si o ňom myslí, že je hlúpy. Ak je naopak správanie novinára tak hlúpe a trápne, že ani občan by také otázky nekládol, môže politik spokojne nechať na občana, nech si to vyhodnotí sám. Ak to neurobí môže sa stať, že útok politika na novinára, povedie občana k nekritickej snahe chrániť ohrozeného, aj keď na to nebude racionálny dôvod.

Asi by  malo byť snahou novinárov, v závislosti od ich sebaúcty, aby pri svojej novinárskej práci a účinkovaní nevyznievali ako mimoriadne nevzdelaní a obmedzení ľudia, pretože dojem aký zanechávajú mimoriadne vplýva aj na váhu, akú čitateľ alebo divák prikladá  ich mediálnym výstupom.

Tu by som rada zdôraznila, že  právny poriadok Slovenskej republiky, ale ani v mnohých iných krajinách, nevymedzuje, kto je a môže byť novinárom, a na výkon tejto profesie nevyžaduje dosiahnutie vzdelania v „žurnalistike“. Toho  dôkazom sú  na Slovensku účinkujúci novinári, napríklad s technickým alebo  iným vzdelaním. Novinár patrí medzi slobodné povolania.

V poslednom období naberá celosvetovo na veľkom význame takzvaná občianska žurnalistika, ktorú verejnosť vyhľadáva pre to, lebo má záujem o prísun spoľahlivých, objektívnych, nezávislých informácií. Akceptuje sprostredkovanie videnia sveta očami človeka, pozorovateľa. Verejnosť teda nebazíruje na klasickom novinárskom vzdelaní toho, kto jej informácie sprostredkúva.  Skôr túži po nezávislom informátorovi. Finančné a politické pozadie mnohých  médií, ale aj spôsob ich písania, tento rozmer nezávislosti u čitateľov spochybňuje a niekedy až neguje, preto napríklad veľké médiá čelia významnému poklesu popularity. Klystír v žiadnej podobe až taký populárny nie je, hoci mnohí ho považujú za prospešný.

Ale vráťme sa v skratke k slobode  zhromažďovania, ktorú občanom Slovenska okrem Ústavy garantuje aj článok 11 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, spoločne so slobodou združovania.

Právo na slobodu zhromažďovania podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v sebe zahŕňa právo zvoliť si čas, miesto a spôsob, akým bude toto právo realizované, ako sa napríklad uvádza v prípade Sáska proti Maďarsku, v § 21 odôvodnenia rozsudku.

Samotná voľba miesta zhromaždenia môže byť jedným z výrazov, akým sa chce sloboda zhromažďovania a s ňou spojená sloboda prejavu realizovať. V slobode zhromažďovania je zahrnutá aj sloboda spoločne s ďalšími osobami verejne prejaviť svoj názor, postoj k nejakým otázkam, preto symbolika miesta, kde sa osoby stretnú, môže byť jej súčasťou.

K obmedzeniu vo výbere miesta a uskutočnenia pokojného zhromaždenia zo strany štátu môže dôjsť jedine z vážnych bezpečnostných dôvodov, ochrany dôstojného priebehu súdneho pojednávania  alebo iného dôležitého verejného záujmu.

Výkon práva pokojne sa zhromažďovať požíva väčšiu ochranu a má teda prednosť, pred  snahou štátu o vynucovanie dodržania formálnych náležitostí stanovených zákonom pred jeho realizáciou, napríklad vo forme jeho oznámenia úradom a schválenia z ich strany, teda pred snahou o dodržanie poriadku. Snaha štátu o obmedzenie alebo  zamedzenie výkonu tohto práva, je porušovaním tohto práva a teda aj dohovoru, preto bazírovanie na formalitách nemôže byť akceptované, ak je zásterkou na zmarenie výkonu práva sa zhromažďovať.

Záverom si pripomeňme, že viac sa o človeku dozvieme z toho, ako koná, než ako hovorí.

Zaujímavé je, že proti slobode zhromažďovania vystupujú aj koaliční politici, ktorí kým neboli pri moci, mali pre ňu oveľa väčšie pochopenie a sami v jej realizácii, ako aj realizácii slobody prejavu, radi zachádzali až za hranice dobrého vkusu.

V súčasnosti proti týmto slobodám už vystupujú, a to nielen verbálne. Prijímajú „náhubkové“ zákony, a polícia s rozviazanými rukami vznáša obvinenia tým, ktorí  napríklad realizujú  slobodu prejavu.

Myslíte, že sa tieto osoby, títo politici a právnici ,natoľko zmenili alebo natoľko  zmenili názor ?

Alebo  sme sa  len nechali oklamať ich, v minulosti šikovne maskovaným, pravým, nedemokratickým hodnotovým nastavením.

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..