Denník N

Čistý nedeľný daždivý pesimizmus

Uvedomuje si vôbec niekto, že ak verejne kompromitujeme, zosmiešňujeme a odhaľujeme všetkých a všetko, zostane nám tu len prázdnota a slučka, ktorou môžeme dať bodku za správami ?

Rozvrátený štát, pachuť zhnusenia a beznádej.

Dobrý život je dobrý pocit, pocit dôvery a bezpečia.

Máte ho, keď sa odhaľuje, že minister školstva, ktorý má ísť príkladom vo vzdelávaní, získal svoj titul podvodom. Môžete aj vy. Ako  nabral taký človek odvahu postaviť sa do čela rezortu, ktorý by mal byť pre nás  tým najdôležitejším,  lebo pracuje na našej budúcnosti, a venuje sa výchove toho najcennejšieho čo máme,  našich detí ?

Tak ako nabral titul, ako nič.

Bez vzdelaných občanov Slovensko nečaká žiadna budúcnosť. Načo nám bude. Staneme sa vazalmi múdrejších. Keď sa Slovenská časť Uhorska, tzv. Felvidék (horná zem) pričlenila k novovzniknutému štátnemu útvaru Československu, bolo na Slovensku žalostne málo inteligencie. Chýbali ľudia schopní obsadiť miesta na štátnych úradoch, miesta županov, miesta sudcov, miesta, ktoré si vyžadovali vzdelanie a schopnosti.

Ale chýbal aj dostatok učiteľov.

Vypomohli českí bratia. Mnohé úrady obsadili českí úradníci, do škôl prišli vyučovať českí profesori.

Z tých čias sa zachovalo vtipné  “ píšeš ako český žandár“.  Pre nevzdelaného a málo vzdelaného  má vzdelanie len malú cenu. A písanie a čítanie je  márnením času. Ak premýšľať tak len o tom, čo uspokojí brucho.

Budeme schopní sa poučiť z toho, čo sa deje na Slovensku teraz? Chápeme už, prečo potrebujeme, aby sa dôležitým a vážnym veciam, ako je napríklad riadenie štátu venovali nielen vzdelaní, ale aj múdri ľudia ? Nemyslím.

Problémom dedičstva nevzdelanosti je, že hlúpy človek si nedokáže uvedomiť svoje limity. Hlúposť bráni aj v pochopení toho, že ste hlúpy.

Ale aj hlúpy má pocity. Dobre nastavené pravidlá riadenia vecí verejných, medzi ktoré patrí vysoká dôveryhodnosť, a tým aj silná autorita, inštitúcií ako sú súdy, polícia, vláda, prezident a parlament, môžu pomôcť aj hlúpemu a všetkým okolo neho, aby sme žili dobre. Ale aj autorita učiteľa, lekára a rodiča, či starého rodiča.

Ale kto nám ich príde nastaviť ?

Akú autoritu má mať  v našich očiach polícia, ktorej čelní predstavitelia boli najprv posadení do väzby, ale nikto nie je odsúdený.  Potom sa dozvedáme veci, z ktorých vyplýva minimálne to, že v polícii sa nedá veriť nikomu. Akú autoritu má takáto polícia ? Dlhoročné spory o zákonnosti podriadenia policajnej inšpekcie, komu vlastne?, vrcholia zatknutím jej šéfa a zákrokmi šéfa polície z dovolenky, voči tejto „nezávislej“ zložke, lebo ministra vyplašili správy z médií.  Ešte dobre, že polícia má rozviazané ruky. Alebo šnúrky na topánkach, o ktoré sa potkýna, aby jej mohli ujsť tí podozriví, ktorí by rozhodne mali.

Ako sa má cítiť bežný človek, bežný policajt, ktorý ide do služby a mal by vystupovať pred občanom a opierať sa o autoritu a vážnosť, ktorú mu prepožičiava uniforma. Prečo si má o ňom občan myslieť niečo iné, než že je skorumpovaný úradník, ktorý ho buzeruje.

Akú autoritu má prokuratúra, keď  čelný predstaviteľ jej výkladnej skrine, nazývanej honosne “ špeciálna “ je vzatý trápne a dehonestujúco do väzby, potom ako médiá informovali, že v dozorovaných veciach mal zaujímavé skóre, ktoré by viacej svedčilo advokátovi.

Potom sa dozvedáme, že jeho kolegovia nastoľujú na ňom spravodlivosť spôsobom, ktorý s právom nemá veľa spoločného. A niekdajší páni odkrývajú pred očami zdeseného občana, aké nedôstojné podmienky musí znášať väzobne stíhaný obvinený človek,  hoci kým nemali toľko šťastia, aby ich zakúsili osobne, súcitom neprekypovali.

Ale ani súčasné panstvo zatiaľ sediace na Olympe, sa v empatii nepretrhne. Stále vidí veľkú prekážku v tom, aby ktosi dovolil človeku vo väzbe v 40 stupňových horúčavách častejšie sa osprchovať alebo mu častejšie pustil teplú vodu. Hoci niektoré zákony vie prijať do troch dní.

Našim „múdrym“ asi pomôže len vlastná skúsenosť, veď raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť.

Jedného špeciála na špeciály potom nahradí ďalší, super špeciálny, pre ktorého nie je problém urobiť akúkoľvek výnimku z akéhoľkovek pravidla, pretože je predurčený a niet lepšieho. Ústami nemenovaného poslanca, škoda bolo unúvať sa podozrivo prebiehajúcimi  previerkami jeho osoby, keď ho všetci poznáme a vieme, čoho je schopný.

Škoda len, že túto aureolu výnimočnosti v krátkom čase ruší postoj vyššie postaveného, generálneho prokurátora. Z vyjadrenia špeciálneho necítiť, že by bol generálny alebo iní jeho kolegovia prokurátori, pre neho  autoritou. Naopak, už sa nezmení, nemôže mlčať, lepšie je verejnosť obrať aj o posledné zvyšky ilúzií o autorite kohokoľvek.

Generálny považuje (zatiaľ len)  vyjadrenia špeciálneho za problematické a hovorí o jeho disciplinárnom stíhaní. A médiá možno čoskoro vystrašia (alebo potešia)  ministra kačicou o zatýkaní generálneho.

Uvedomujú si  títo ľudia, pri hrách, ktoré rozohrávajú, čo je v stávke?

Nie to, že oni sami stratili  akúkoľvek autoritu. Ale to, že prokuratúra a štát spoločne s nimi. Možno by bolo lepšie mlčať.

A čo súdy? Ministerka jedným kútikom úst hovorí o potrebe  zvýšiť dôveryhodnosť justície, sama však so sudcami zaobchádza, ako s nedôveryhodnou skupinou, ktorú treba rozbiť a podrobiť silou politickej vôle. Rozsadiť ich, ako zlých žiakov, aby sa pretrhli korupčné väzby. Na princípe kolektívnej viny, lebo všetci sú skorumpovaní. Okrem sudcov špecializovaného súdu ?

Noví sudcovia sú vyberaní vo výberových konaniach, kde sa nepreveruje najmä odbornosť, ale svetonázor a vítaná je spriaznenosť so súčasnou politickou elitou. Ak chcete prejsť, zabudnite na právo sudcu na nezverejnenie jeho tváre. Zverejní sa nielen váš zovňajšok, ale aj to, čo si myslíte. Výberové konania sú verejné. Nevadí, že v druhých dverách súdy rozhodujú žaloby sudcov podávané na tých, ktorí zverejnili ich tvár. A nevadí, že ju sami zverejňujú na sociálnych sieťach. Takto sa buduje autorita a dôveryhodnosť. Keď ľavá ruka nevie, čo robí pravá.

Ústavný súd vtiahla prezidentka do nechutného politického zápasu. Zápasu, ktorý bol zbytočný, a ktorý zavinila totálna neschopnosť súčasnej vlády a jej členov normálne vládnuť. Potom, ako politici dopustili, aby bol ústavný súd nehanebne dlho neobsadený a paralyzovaný, v čase keď sa mal rozbehnúť a budovať si autoritu a ukázať, čo v ňom je, ho všetci hodili do mútnych politických vôd. Najprv mu ministerka spravodlivosti odňala významné kompetencie, lebo sa im v minulosti podľa nej spreneveril. Zločin a trest.

Potom zaútočila prezidentka, krokom hodným štátnika.

Keď si súd osvojil právnopolitický elaborát pani prezidentky, sama mu vďačne podrazila nohy, keď poľutovala  státisíce občanov, ktorým právny názor jej tímu poradcov, znemožnil verejne prejaviť svoj názor na účinkovanie súčasnej vlády v referende.

Potom prišla múdra vláda, ktorá si referendum tiež vôbec neželala, dokonca, ktorej najväčší  koaličný partner mal v programovom vyhlásení, že skrátenie volebného obdobia referendom zakáže,  zaútočí na prezidentku, zneváži ju pred verejnosťou, a zneváži aj ústavný súd, ktorému zostal v rukách čierny peter. Za dobrotu na žobrotu, ako sa vraví.

O vážnosti a autorite vlády sa uvažovať nedá. Ale treba jej uznať jedno prvenstvo, žiadna doterajšia vláda neútočila na svojich občanov tak, ako to robí táto. Jeden by si myslel, že nás nenávidia. Bravó. Parlament je miesto, ktorému sa slušný človek, ktorý vidí účinkovanie jeho členov vyhne a seriózny rodič zakáže deťom sledovať živé vysielania z neho, aby sa nedopustil ohrozovania mravnej výchovy mládeže.

Policajti kontrolovali obvodných lekárov, či sú v ambulanciách a vyslali signál, že sa im nedá veriť. Zdravotníci nemajú nárok na zvýšenie platu a odmeny za odkrútené hrôzy počas pandémie, načo ? Núdzový stav ich donúti makať aj bez nároku na voľno, dovolenku a o výpovedi môžu len snívať.

Frustrovaní rodičia vylievajú na seba kýble špinavostí  na súdoch a pred vlastnými deťmi. Ako majú byť autoritou v očiach detí ? Keď otec nadáva na matku a matka na otca. Deti sú unášané. Ako  a prečo by sa mali postarať o takýchto rodičov v ich starobe ? Prispievať im na dôchodky. Varíme kašu  medzigeneračnej nenávisti a pasírujeme ju cez paragrafy. Paragrafy obíjané deťom o hlavu, namiesto rodičovskej lásky.

Keď vyrastú, ubijú nás paragrafmi naše deti.

Zákony sú  nekvalitné a menia sa častejšie, ako spodné prádlo.

Už sa ani neuvažuje  o ich dodržiavaní, každý si ide svoje. V priamom prenose sa robí z ich prijímania fraška a zásady legislatívneho procesu sú na úrovni, v pondelok premiéra niečo napadne, oznámi to na FB a v stredu máme zákon. Pripomienky odbornej verejnosti sú len na to, aby sa mala čím zabávať a neotravovala, ale nezaujímajú nikoho.

Potrebujete zákony na mieru ? Aj tie ústavné? Nie je problém, naša vláda vám ich dodá na počkanie.

Slovenský úradník vždy  bezpečne nájde niečo, za čo vás potrestá a nepomôže vám ani to, že by ste, na rozdiel od neho, zákony poznali. A ani to, že na rozdiel od neho, plat istý nemáte.

A médiá sa pretekajú vo vylievaní kýblov špiny. Samozrejme všetky sú stopercentne nezávislé.

Ostalo nám tu vo verejnom živote ešte niečo dôveryhodné ?

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..