Bludné kruhy chudoby

Pravidlá prežitia

O generačnej chudobe hovoríme vtedy, keď naši rodičia a starí rodičia, teda dve generácie pred nami, žili v chudobe.  Ročne sa do tohto prostredia  narodí viac ako 7 000 detí, a len veľmi málo z nich sa z neho aj dostane.

,,Rodičia nevedia, ako vychovať svoje deti tak, aby uspeli v strednej triede, keďže oni sami vyrastali v sociálne znevýhodnenom prostredí. Učia ich teda tomu, čo vedia − ako prežiť a ,,uspieť” v chudobe. A to sa opakuje naprieč generáciami,”  hovorí Pavel Hrica, riaditeľ organizácie Cesta von, ktorá pomáha ľuďom uviaznutým v chudobe postaviť sa na nohy.

V prostredí generačnej chudoby sa neplánuje do budúcna, dôležité je prežiť dnešný deň − mať kde spať, mať čo piť a jesť, byť oblečený a neumrznúť cez noc. Tomu sa učia aj deti: ,,Malé deti vedia častokrát pred nástupom do školy narúbať drevo alebo uvariť polievku,” opisuje situáciu Hrica, ,, toto sú ale návyky chudoby, a nie návyky do budúcnosti, kedy tieto deti prídu školy a školský systém počíta s tým, že sa s nimi rodičia v detstve hrali a čítali im knižky.”

Spať posediačky

,,Predstavte si rodinu, ktorá je v ťažkej životnej situácii, rodičia sú bez stredoškolského či dokonca bez ukončeného základného vzdelania,  nedokážu sa zamestnať, a sú tak odkázaní na finančnú pomoc od štátu, “ opisujú Erika Polgáriová a Eleonóra Liptáková, rodiny, ktoré navštevujú ich rodičovské centrum v Dobšinej, ,, mnohočlenné domácnosti neraz obývajú chatrčky bez tečúcej vody či elektriny a bez splachovacej toalety. Členovia rodiny väčšinou nemajú vlastnú posteľ,  deti spia v posteli s rodičmi a staršími súrodencami a bábätká spávajú v kočíku.  Mali sme dokonca aj prípad, kedy deti spali v skrini na policiach alebo posediačky pri stole.”

Polgáriová a Liptáková založili v roku 2013 rodičovské centrum Detstvo deťom, v rámci ktorého sa snažia mladé matky z chudoby naučiť rodičovským zručnostiam, aby sa ich deti mohli správne rozvíjať.

Detstvo deťom aj Cesta von sa zameriavajú hlavne na malé deti do troch rokov. Prečo? Tento vek je v živote dieťaťa najdôležitejší − počas prvých tisíc dní života sa vytvára viac ako 80% nervových prepojení. Náš mozog je vtedy veľmi plastický − pripomína špongiu, ktorá nasáva všetky podnety z okolia. Postupom času ale tvrdne a už sa oveľa ťažšie učí veci, ktoré sa v ranom veku zanedbali. Preto má podpora rozvoja detí v tomto veku pre spoločnosť najvyššiu návratnosť. Skorý rozvoj dieťaťa násobne zvyšuje jeho potenciál pre neskorší úspech v štúdiu a zamestnateľnosť v dospelosti.

170 vs 7000

Pravá ruka − ľavá noha, ľavá ruka − pravá noha. Štvornožkovanie. Pre rozvoj mozgu je dôležitejšie ako chodenie, pretože pri ňom dieťa používa krížový mechanizmus, ktorý podporuje súlad medzi pravou a ľavou hemisférou. Prepojením hemisfér sa podporuje sústredenosť dieťaťa a ich spolupráca je v budúcnosti veľmi dôležitá pri čítaní a písaní. Matky v osadách ale väčšinou držia dieťa inštinktívne v rukách. Nepoložia ho na zem, lebo je špinavá alebo studená.

Organizácia Cesta von realizuje pomoc ľuďom v generačnej chudobe pomocou projektu Omama. Omamy sú ženy pochádzajúce priamo z osady, ktoré pravidelne navštevujú rodiny z tohto prostredia a ukazujú rodičom, ako sa majú hrať s deťmi.  Deti napríklad hrajú kartičkové hry, vkladajú guličky do dierok v krabičke, spoznávajú a pomenúvajú farby a tvary, spievajú pesničky, sú im čítané knihy alebo lozia, štvornožkujú a objavujú okolitý svet. Znie to neuveriteľne, ale práve takéto rôzne hry, ktoré my považujeme za prirodzené, nám pomohli uspieť v škole. Napríklad kartičkovými hrami si deti rozvíjajú pozornosť a pohotovosť, vkladaním guličiek do dierok rozvíjajú jemnú motoriku, ktorá je neskôr dôležitá na to, aby dieťa udržalo pero alebo zvládalo logické operácie, cez spievanie si trénujú pamäť a čítanie rozprávok je pre ne často prvý styk so slovenčinou. Avšak úlohou Omám nie je naučiť deti, ale ich rodičov, aby sa s nimi hrali.

Bohužiaľ, projekt má zatiaľ dosah iba na 170 detí, čo je oproti 7 000 deťom, ktoré sa do chudoby každý rok narodia, veľmi malé číslo. Ostatné deti sú väčšinou nechané napospas chudobe a od narodenia sa pohybujú v prostredí, ktoré nedostatočne stimuluje ich rozvoj.

Tiger na ulici

Stres. Zažíva ho každý z nás. Pomáha nám prežiť. Keď pociťujeme stres, náš mozog produkuje hormóny adrenalín a kortizol, aby sme boli silnejší, rýchlejší, ostražitejší a vedeli sa lepšie sústrediť. Je dokázané, že keď sme v strese, podávame lepšie výsledky.

Problém ale nastáva, keď stres pociťujeme dlhodobo. Hlavne pokiaľ ide o malé deti, ktoré ešte nemajú dostatočne vyvinuté niektoré časti mozgu, aby mohli upokojiť vystresovaný organizmus. Mladý mozog rastie, vyvíja sa a absorbuje všetko, čomu je vystavený. Deti žijúce v chudobe bývajú mnoho ráz vystavené domácemu násiliu, hádkam, rodičom závislým od drog či alkoholu alebo strachu, či budú mať zajtra čo jesť a kde spať. Tieto traumy, pokiaľ sú dlhodobé, udržiavajú dieťa v neustálom pocite nebezpečenstva a majú na jeho mozog devastačné účinky: ,,Je to, akoby ste stretli na ulici tigra. V tej chvíli nemyslíte na to, aké máte domáce úlohy alebo ako prosperovať. Myslíte na to, ako utiecť. Váš mozog sa úplne zmobilizuje, vypne dlhodobé rozvojové ciele a rieši iba otázku prežitia. Tento stav je prirodzený. Veľkým problémom je, keď deti zažívajú stres nadštandardne často. Na porovnanie, je to ako keby vídavali toho tigra na ulici každý deň. Vypnú dlhodobé rozmýšľanie a zapínajú snahu o prežitie − čo budem jesť, ako si spravím teplo, aby som nezmrzol, ako budem riešiť to, že sú rodičia nešťastní a podobne.. Ich mozog je neustále zaneprázdnený tým, ako prežiť a nie je schopný sa rozvíjať,” opisuje situáciu Pavel Hrica.

Toxický stres v mladom veku ničí významné nervové spojenia v mozgu a zabraňuje vzniku nových, pre neskorší život dôležitých nervových spojení. Jeho dôsledky sa  ukážu  najviac v škole, keďže má veľmi negatívny vplyv na učenie sa, pamäť, sústredenie a spoluprácu s inými ľuďmi.

Te phireha andre škola, sa sikľoha. 

Rozumiete? Ani oni nie. Podnadpis je napísaný v rómčine a znamená: ,,Keď budeš chodiť do školy, všetko sa naučíš”. Bohužiaľ, pre deti z generačnej chudoby to neplatí. 80%  detí žijúcich v chudobe sú Rómovia a ich materinským jazykom je zväčša rómčina.

,,Keď prídu do školy, zažijú kultúrny šok. Pre väčšinu z nich je to prvýkrát, kedy sa stretnú s nerómskym prostredím. V školách sú autoritami gadžovia. Na Slovensku máme len minimum vysokoškolsky vzdelaných Rómov, čo znamená, že nemáme ani rómskych učiteľov (oficiálne sa k rómskej národnosti hlási len desať učiteľov na základných školách), a navyše zamestnávame len veľmi málo rómskych školských asistentov,” píše sa v knihe od Juraja Čokynu A okraje máš kde?.

Na Slovensku nemáme ani jednu učebnicu slovenčiny ako cudzieho jazyka. Náš školský systém neprihliada na to, že niektorí žiaci sa so slovenčinou stretnú prvýkrát až na škole a jazykový kód strednej triedy je im cudzí. Rómčina a slovenčina sú veľmi odlišné jazyky a mnoho slovenských slov sa v rómčine nevyskytuje. Takže ak sa aj dieťa naučí čítať a písať, textu častokrát nerozumie. A keďže sa na našich školách učia žiaci práve tým, že čítajú s porozumením, rómske deti začnú rýchlo zaostávať.

Beh na dlhé trate

Pripraviť sa. Pozor. Štart!

Dieťa vyrastajúce v generačnej chudobe vyštartuje o dva roky neskôr ako bežné dieťa (taký je totižto podľa výskumov jeho mentálny sklz, keď nastupuje do školy).

Pri behu zistí, že má deravé topánky (teda nesprávne vyvinutý mozog, čo mu znemožňuje koncentrovať sa, naučiť sa čítať alebo písať).

Po chvíli príde na to, že nepozná terén (v našom prípade vyučovací jazyk).

Narozdiel od svojho súpera, nemal kde trénovať (deti z osád nemajú vlastnú izbu, v domácnostiach sa poriadne nesvieti (ak vôbec) a nemá im kto pomáhať s úlohami, takže učenie je prakticky nemožné).

Potkne sa a spadne (inak povedané, prepadne. Ak žiak prepadne minimálne dvakrát (čo sa stáva veľmi často), nedokončí základnú školu, pretože dosiahne 16 rokov a povinnú školskú dochádzku).

Jeho súper sa od neho čoraz viac vzdiaľuje.

Po ďalšom páde to dieťa vzdá.

Zastaví sa a odíde z bežeckej dráhy (v segregovaných osadách má až 44,2% ľudí neukončené základné vzdelanie).

Skončí na konci (spoločenskej) tabuľky.

Po odchode zo základnej školy žiaci väčšinou na strednú školu nenastúpia. Neoplatí sa im to: ,,Ak sa na strednú školu dostanú, sú to dvojročné odbory, kde môžu získať maximálne výučný list a potom robiť pomocné práce. Lenže: v ich okolí práce nazvyš nie je a tak či tak, sú Rómovia a častou praxou je rasová diskriminácia. Ak by sa im aj podarilo zamestnať, ich plat by s danou kvalifikáciou nebol zásadne vyšší ako príjem z úradu práce, “ píše v knihe A okraje máš kde? Juraj Čokyna.

Dievčatá sa zvyčajne vo veľmi mladom veku stavajú matkami a porodia dieťa do rovnakého prostredia, v akom vyrastali ony samy. Kruh sa uzatvára.

Ak by deťom vyrastajúcim v generačnej chudobe niekto včas pomohol, je možné, že by sa z tohto prostredia vymanili. Na to sú ale potrebné naozaj hĺbkové a dlhodobé systémové zmeny.

Dovtedy budú nastupovať na dráhu ďalší bežci. Pripraviť sa. Pozor. Štart!

*článok bol uverejnený v celoslovenskom študentskom časopise HMOTA s témou detstvo