Po druhom Národnom pochode za život

Najskôr k reakciám médií, najmä tých liberálnych. Žiaľ, treba konštatovať to, že sa im opäť nepodarilo urobiť krok smerom von zo svojho vlastného myšlienkového sveta. Ich kontinuálna uzavretosť pred prípadnou zmenou pohľadu na základe objektívnych skutočností predpokladala ich reakcie a spôsob, akým o Pochode budú písať. Snažili sa zdôrazniť najmä to, že Pochod nebol za niečo, ale proti niečomu. Tvrdia, že bol proti interrupciám, registrovaným partnerstvám atď. Dôvod, prečo tak médiá robili, bola snaha zmariť úsilie organizátorov, aby nadviazali dialóg zo širším spoločenským spektrom. Liberálne médiá by boli najradšej, keby kresťania naďalej ostali stredovekými tmármi, zatvorenými v kostoloch a neschopnými odôvodniť svoje presvedčenie logickými argumentmi a predovšetkým svedectvom vlastného života. Avšak, ako napísal komentátor hospodárskych novín (ktoré si za svoju objektivitu zaslúžia uznanie), najmä kresťanská mládež pôsobí ako „hrdá na svoje kresťanstvo, schopná diskutovať a hlavne neskrývať svoje názory.“ Ďalej píše: „Pochody za život sa v sekundárnom (aj sekulárnom) význame stali medzníkom v evolúcii kresťanov ako politickej sily Slovenska. Kresťania sa vymaňujú zo zajatia vidieckosti a zažívajú vlastnú emancipáciu. Ak chceme byť uštipační, mohli by sme pochody volať Christian Pridemi. No bez uštipačnosti treba povedať, že kresťania si politickú emancipáciu zaslúžia. Či sa nám to páči alebo nie, sú najvýznamnejšou komunitou na Slovensku.“ Takéto slová iste nesedia zakomplexovanej Pravde, alebo už dávno nie nezávislému SME. Tieto médiá po Pochode len potvrdili svoju absolútnu neobjektívnosť až nenávisť nielen voči kresťanom ako politickej sile, ale aj voči ich náboženskému presvedčeniu. Komentár, uverejnený v Pravde, je toho jasným znakom.  Nejde o nič iné, ako nenávistné osočovanie a urážanie presvedčenia veľkej časti Slovákov. Okrem toho, namiesto toho, aby vo svojich článkoch dali priestor organizátorom Pochodu, nechali slovo „nestrannej“ sociologičke, ktorá organizátorov skritizovala za znovuoživovanie svojej agendy. V tejto súvislosti je dobré zdôrazniť ešte jednu veľmi pozitívnu skutočnosť – tesne pred Pochodom začal svoju činnosť nový denník Postoj, ktorý chce prezentovať konzervatívne názory na spoločenské dianie. Takéto médium Slovensko naozaj potrebovalo a potrebuje, najmä po fiasku, ktoré Pravda, SME a Denník N predviedli 7. februára, keď vyšli s výzvou ignorovať referendum na titulnej strane.

Organizátorom pochodu bola vyčítaná aj údajná ignorácia problému utečencov a migrantov. Vraj sa Pochod zameriava na spoločensky neaktuálne témy. K tomu treba povedať dve veci. Najprv to, že Pochod bol plánovaný presne rok. Slovenskí biskupi jeho konanie ohlásili v septembri 2014 na svojom zasadnutí v Marianke. Vtedy samozrejme nikto nemohol tušiť to, že Európu zasiahne taká masívna utečenecká vlna. Druhou vecou, oveľa dôležitejšou je to, že organizátori Pochodu utečeneckú krízu v skutočnosti neodignorovali. Spoločenstvo Ladislava Hanusa zorganizovalo v rámci mimoriadneho vydania svojho každoročného podujatia Bratislavské hanusove dni diskusiu o utečencoch, ktorej sa zúčastnili novinári Andrej Bán a Jozef Majchrák. K téme utečencov sa obšírne vyjadrili aj Ján Figeľ, Igor Matovič a Daniel Lipšic v rámci toho istého podujatia. Okem toho počas Pochodu približne o 16:00 vystúpil na pódiu utečenec z Iránu. Takže ak niekto tvrdí, že Pochod za život ignoroval aktuálnu utečeneckú krízu, buď je neinformovaný alebo zámerene klame.

Viackrát som sa dotkol liberálov a liberálnych médií. Jeden z dôvodov, prečo oni nesúhlasia s myšlienkou Pochodu za život je to, že na rozdiel od pro-life hnutia, oni na úroveň práva dieťaťa na život dávajú právo ženy na súkromie. Cieľom je dosiahnuť istý balans medzi týmito dvomi právami. V diskusiách mi však zo strany liberálne orientovaných právnikov, sociológov či novinárov, chýba definícia toho, kedy ľudský život začína. Otázkou tiež je to, kto má právo definovať to, kedy život začína. Má ho sociológia, právo alebo filozofia? Domnievam sa, že toto právo prislúcha vede, ktorá sa zaoberá ľudským telom, teda biológii a medicíne. Tieto sa podľa blogu Mateja Mihálika, ktorý použil viaceré relevantné odborné zdroje, zhodujú, že ľudský život začína počatím. Domnievam sa preto, že právo a politika sú v tomto ohľade povinné rešpektovať skutočnosti, ktoré nám veda odhaľuje. Ak nie, idú nielen proti vede, ale proti ľudskej prirodzenosti.

Na záver sa chcem dotknúť ešte jednej veci. Pochody za život, či tento bratislavský, alebo pred dvoma rokmi košický, vytvorili (a potvrdili mi to viacerí účastníci) osobitnú atmosféru, založenú na ohľaduplnosti, vzájomnom pochopení sa, najmä však spoločne zdieľanej radosti. Ak k tomu prirátame skutočnosť, že na pochodoch za život sa zúčastňujú prakticky všetky generácie (tínedžeri, mladí, rodiny s deťmi, stredná generácia a v neposlednom rade starí ľudia), vytvárajú pochody za život jedinečnú, na slovenské pomery ťažko opakovateľnú atmosféru. Za seba môžem povedať, že také pozitívne dojmy som si neodnášal ani zo svetových dní mládeže v Madride či Riu de Janeiro (možno práve vďaka tomu, že na pochodoch za život sú všetky generácie).

Úplne nakoniec je dobré ešte povedať, že Pochod za život je podujatie, ktoré si určite zasluhuje prívlastok národný. Veď hodnota rodiny, úcta k životu, úcta k starým a slabým ľuďom, zodpovedná výchova detí,  je to, k čomu sa každý európsky národ, ktorý má (či sa to niekomu páči alebo nie) kresťanské korene, môže hrdo hlásiť.