Denník N

Nina z blogu Život s bipolárkou: Zopár ľudí mi povedalo, že 99% psychických porúch je dôsledok hriechu alebo posadnutosti diablom.

Pred 5 rokmi jej diagnostikovali bipolárnu afektívnu poruchu. Sama popisuje, že jej život je ako na hojdačke. Striedajú sa obdobia mánie a depresie. Napriek tomu sa rozhodla písať o tejto chorobe blog, aby pomohla ostatným.
Prečítajte si článok s 24 ročnou Ninou z blogu Môj život s bipolárkou.

Dobrý deň, mohli by ste sa nám v krátkosti predstaviť?

Moje meno je Nina. Mám 24 rokov. Venujem sa grafike a pracujem v kaviarni. Zároveň sa venujem aj občianskemu združeniu Psychiatria nie je na hlavu. Liečim sa na bipolárnu poruchu, snažím sa o tom rozprávať a píšem blog Môj život s bipolárkou.

Vedeli by ste nám vysvetliť, čo je bipolárna porucha ?

Je to psychické ochorenie, kedy sa  striedajú epizódy mánie a depresie, plus sú aj obdobia zmiešané, kedy je prítomná aj mánia aj depresia. Striedajú sa v rôznych obdobiach, nie je to pravidelné. Nedá sa určiť koľko bude trvať epizóda, čiže je to celkom nepredvídateľné. Také lietanie z extrému do extrému. U mňa prevládajú najmä depresívne epizódy. Zo začiatku som mala dlhé epizódy depresie, mánie aj hypománie (miernejše formy mánie). Trvali aj niekoľko mesiacov, postupom času sa to ale menilo a teraz mávam najmä zmiešané obdobia, mánie a depresie, ktoré  trvajú kratšie a nie sú také silné ako bývali. Trvá to 2 týždne a potom mám aj pol roka pokoj. Podarilo sa mi to stabilizovať. Nenarúša mi to život ako predtým.

Ako u vás vyzerá mánická epizóda?

Mánia u mňa začala tak, že som bola hyperaktívnejšia. Zo začiatku som si myslela, že je to normálne a len som sa dostala z depresie do normálneho stavu. Prvým varovným príznakom bolo, že som prestala spávať. V noci som sa cítila úplne živo. Potom som si z toho spravila takú súťaž. Do diára som si napísala, že som nespala 3 noci a mala som v sebe potrebu to prekonať. Myslela som si, že spánok nepotrebujem. Mala som rôzne nápady, ktoré sa pravidelne menili a nemali ani hlavu ani pätu. Nebola som schopná kontrolovať svoje emócie ani konanie. Bolo to akoby som bola v inej realite. Po takýchto obdobiach prišli obdobia depresie, stále som spala aj 16 hodín denne. Nedokázala som rozoznať, čo je realita, či obdobie depresie alebo mánie.

Čo bolo impulzom vyhľadať pomoc?

Počas jednotlivých období najmä v depresii som mala problém so samovražednými myšlienkami.  Mala som problém aj so sebapoškodzovaním a rôzne myšlienky, že ma tento život nebaví a nevládzem. Vedela som, že si chcem pomôcť, no nevedela som ako. Mala som šťastie, že som pri sebe mala kamaráta, ktorý má rovnakú diagnózu ako ja a upozorňoval ma na to, že moje správanie nie je v poriadku a mala by som ísť za odborníkom. Najprv som chodila k psychoterapeutke a od nej som šla psychiatričke. Mala som  strach najmä z toho, že dostanem nejakú nálepku, čo je často spojené s rôznymi predsudkami. Nevedela som akí ľudia chodia k psychiatrovi.

Keď hovoríte o predsudkoch, stretla ste sa vy osobne so stigmou spojenou s diagnózou?

Bežne sa stretávam s tým, že ľudia nemajú informácie,  netušia aké sú psychiatrické diagnózy a ako sa prejavujú. Mnohí si to nechajú vysvetliť a porozumejú tomu. No predtým ako som sa začala liečiť som sa stretla s názorom, že sa máme od ľudí so psychickými ťažkosťami držať ďalej.  V náboženskej komunite som sa dokonca stretla s niektorými názormi, že je to hriech. Zopár ľudí mi povedalo, že 99% psychických porúch je dôsledok hriechu alebo posadnutosti diablom. Tieto vyjadrenia boli pre mňa asi najhoršie, pretože som nechápala, čím som si to zaslúžila. Dávala som si otázku, čo je so mnou zle? Pomohlo mi až to, že som sa o tej diagnóze dozvedela viac a pochopila, že to čo hovoria nie je pravda.

Ovplyvnila diagnóza nejakým spôsobom vaše vzťahy?

Keď som sa začala liečiť nevedelo o mojej diagnóze veľa ľudí len moja mamina, sestra a zopár kamarátov. Potom som o 2 mesiace skončila v nemocnici. A tak sa o tom  dozvedelo viac ľudí. Nestretla som sa so zlou reakciou od blízkych, mala som a stále mám od nich veľkú podporu.

Čo vám pomáha vysporiadať sa a fungovať s touto diagnózou?

Veľmi mi pomohli lieky, ktoré mi predpísala psychiatrička.  Tie mi tak sadli, že  stav sa mi začal postupne zlepšovať. Zároveň som si prešla zložitým obdobím, po ktorom som si povedala, že chcem spraviť všetko pre to, aby som sa mala dobre. Vedela som, že veľa záleží aj od toho ako sa k tomu celému postavím. Ja som si našla svoju cestu. Začala som si kontrolovať spánok, chodím spať aj keď sa mi nechce. Obmedzila som aktivity aj kontakty s ľuďmi, ktoré mi prinášali úzkosť. Zdajú sa to malé kroky, no dokopy mi veľmi pomohli.

Čo bolo hlavným dôvodom založenia si blogu ?

Pred 3 rokmi som bola na púti z Porta do Santiaga de Compostela, kde som mala veľkú príležitosť rozmýšľať nad sebou a nad tým čo by som chcela robiť. Uvedomila som si, že ma veľmi baví písať. Veľa ľudí nevie o bipolárnej poruche ani celkovo o psychických poruchách alebo majú nejakú znalosť ale skôr v negatívnom svetle. Tak som si povedala, že by som mohla moje veci z denníka zdieľať aj verejne. Začalo to na Instagrame krátkymi popismi o bipolárnej poruche a keď som videla, že to ľudí zaujíma a mala som podporu, povedala som si, že si založím blog.

Ozývajú sa vám aj ľudia, ktorí majú rovnaké alebo iné psychické ochorenie?

Áno, som aj v podpornej skupine ľudí s bipolárnou poruchou na Facebooku kde som spoznala nových ľudí z tejto oblasti. Začali sme si písať a zdieľať svoje starosti aj radosti. Dostávala som správy od známych a cudzích, ktorí ma podporovali v mojom písaní. Po založení blogu mi začali ľudia písať, že trpia podobnou situáciou. Dojíma ma to, pretože ja som o tom na začiatku s nikým nehovorila okrem dvoch blízkych priateľov. Je pre ľudí povzbudzujúce keď vedia, že v tom nie sú sami. Nechcem byť niekto kto dáva rady do života ale skôr  ide o to, že nie každý má odvahu o tom povedať. Môže sa cítiť sám a ja tomu rozumiem pretože som sa tiež tak cítila. Veľa ľudí trpí rôznymi ochoreniami a preto je vzájomná podpora dôležitá.

Vidíte niekde nejaké medzery v rámci duševného zdravia, psychiatrie, osvety? Čo by sa malo zmeniť aby bolo ľuďom, ktorí majú duševné ochorenia lepšie?

Niektorí ľudia majú negatívne skúsenosti aj s psychologickou a psychiatrickou pomocou ale je to o ľuďoch, každý sme iný. Ja sama som nemala vyslovene negatívnu skúsenosť ale trvalo mi určitý čas nájsť si terapeuta, ktorý mi sadol. Niektorých ľudí, ktorí majú negatívnu skúsenosť to odradí pretože majú dojem, že celý systém je zlý, ale tak by to nemalo byť. Treba skúšať ďalej. Čo sa týka psychiatrických nemocníc ja som sa tam cítila dobre. Je však potrebné sa pozrieť na to v akom stave sú tie nemocnice. Nie je v poriadku ak má ísť človek liečiť svoju dušu do prostredia, ktoré je hnusné a otrasné. Ja mám prevažne pozitívne skúsenosti. Čo som vnímala ako veľmi pozitívne, bolo ak mal človek na výber rôzne druhy terapií a taktiež pestrý program – aj prírodu, pohyb, aktivity aj skupinové sedenia a každodenný režim. Žiadne sedenie a čakanie kým ma odtiaľ pustia.

Čo vás teraz udržuje v dobrej forme?

Aktuálne bývam sama. Počas pandémie som mala možnosť si konečne vydýchnuť. Neprekážalo mi byť sama ale zároveň mi chýbali blízki priatelia. Moje tri mačky sú mojou terapiou. Zvieratá som mala vždy rada a cítim sa pri nich úplne inak. Je to forma terapie a podpory. Hrám na ukulele a spievam si pre seba – pomáha mi teda aj hudba a kontakt s najbližšími. Taktiež mi pomáha pracovný režim a možnosť stále chodiť do práce.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorým diagnostikovali psychické ochorenie?

Že sa nemajú vzdávať a báť sa pokračovať aj keď to niekedy nevyzerá, že by sa to zlepšovalo. Niekedy to trvá dlhšie, niekedy  aj pár rokov kým sa človek dostane do stavu, že sa cíti lepšie a že to zvláda. Netreba sa vzdávať hneď na začiatku. Často sa ľudia sklamú, že sa začnú liečiť a stále je to na nič, no chce to čas. Hoci je to klišé, psychické zdravie naozaj potrebuje čas na to aby  sa dostalo do pohody. Nevzdávať sa!

Teraz najčítanejšie

Alexandra Goľová a Karolína Šujanská

Sme absolventky psychológie Univerzity Komenského. Čím viac sa venujeme témam duševného zdravia, tým viac si uvedomujeme aké komplexné a zložité otázky sú s tým spojené. Jedným z problémov, ktorý sa spája s témami psychického zdravia je ich stigmatizácia. Rozhodli sme sa preto, robiť rozhovory s ľuďmi, ktorí sa venujú témam spojenými s psychickým zdravím.