Denník N

Štát riadený politickou vôľou

Alebo vetrom odviate

Politická vôľa. Všemocná mantra, zaklínadlo a kúzlo, ktoré si ktovie prečo obľúbili tie osoby, ktorým sa vďaka nášmu nešťastnému volebnému systému, ktorý vyžaduje všetko možné okrem vedomostí a schopností riadiť štát, pošťastilo dostať ku kormidlu riadenia štátu.

Ako vyzerá štát riadený politickou vôľou, vie každý, kto sa čo len krátku dobu zdržiaval na území krajiny, nazývanej Slovenská republika.

Jeden by si myslel, že riadenie štátu si vyžaduje stabilitu, systematické plánovanie a rozumné zlepšovanie tam, kde je zlepšenie žiadúce. Nie však naši politici. Tí si myslia, že riadenie štátu je šialená jazda na  horskej dráhe, ktorá trvá minimálne štyri roky, a ktorej účelom je odtrhnúť si cestou čo najviac pre seba. Celý čas kšeftovať, handlovať a chytráčiť s politickými bodmi, sympatiami voličov a inými nezmyslami. A hromadiť majetok.

Snaha rozumne spravovať a riadiť štát sa z tohto priestoru vytráca. Chod štátu ostáva na pleciach pešiakov. Úradníkov, odborníkov, ktorí každý na svojom mieste, musia  plniť   každodenné úlohy. Lebo denne  za nimi prichádzajú občania a potrebujú reálne, a možno triviálne veci, ktoré sú však nevyhnutné pre ich každodenný život. A pre chod štátu a fungovanie horskej dráhy pre politikov.

Vo vláde, v parlamente, v politikoch už niet partnerov na odbornú debatu. Niet ochoty zlepšiť čokoľvek, aj keď by sa malo jednať o malú zmenu zákona, ktorá uľahčí prácu a život stovkám ľudí.

Ak sa predsa len niekto podujme presadiť takúto všeobecne prospešnú zmenu, narazí na kupecký cech politikov, ktorí tam nie sú ako zástupcovia občanov, a preto nemajú potrebu zaoberať sa tým, či navrhovaná zmena je alebo nie je osožná pre celok. Podporia ju, ak za to niečo dostanú. Niečo za niečo. Blaho občana pre nich nie je „niečo“. To je nič. Takže akékoľvek dobré zmeny odznejú v tónoch obohratej platne “ Nie je politická vôľa“. No a čo, že školstvo, zdravotníctvo a iné sektory sú na kolenách a potrebujú pomoc.

Pred voľbami sa toho nasľubuje, a ak sa nejaký naivný „snílek“ prebojuje do opozície a predloží naozaj osožný a kvalitný návrh na zmenu, vytasí sa iná platňa. Túto ako pravdu vytesanú do kameňa vyhráva väčšina „mienkotvorných“ ( alebo demagogických) médií – za návrh opozície sa nehlasuje. Takže občan, máš smolu. Akokoľvek súrna a potrebná by bola náprava – nie je politická vôľa a s opozíciou sa nehlasuje. Nič sa nezlepší, poraď si sám.

Súčasná vláda, popri  politickej vôli, preferuje aj ďalší trik, názory a pripomienky odborníkov, tých, čo sa budú musieť v praxi reálne vysporiadať s prijatými opatreniami  a podľa nich konať, žiť a pracovať, sa jednoducho ignorujú. Z princípu, ako hlasy tých, ktorí odmietajú akúkoľvek zmenu, a ktorých treba lámať cez koleno politickou vôľou.

Ako vždy, uvediem pekný príklad z novodobej histórie Slovenska. Za ministrovania JUDr. Lucie Žitňanskej sa zdvihla tsunami politickej vôle na „oslobodenie“ chudákov občanov spod ťarchy nekonečných dlhov a exekučných konaní.

Osobný bankrot sa vynoril na horizonte riešení, po úpornom „brainstormingu“ ( slovenský ekvivalent “ premýšľanie“ radšej nepoužijem, lebo výsledok tohto konkrétneho procesu mi nezapadá pod zmysel tohto slova, ako ho obvykle ponímame), ako zázračný liek.

Zadĺžený človek, ktorý bol vytlačený do čiernej alebo šedej ekonomiky, aby sa vyhýbal splácaniu dlhov, a mal z čoho žiť, sa konečne oslobodí. Požičia si od štátu 500,-€, cez centrum právnej pomoci, kde platíme tímy právnikov, podá na už aj tak preťažené konkurzné súdy návrh na oddĺženie a vyhlásenie konkurzu. Súd musí v krátkej lehote rozhodnúť a vydá uznesenie, že dlžník je oddĺžený. Zjednodušene uvediem- zanikli mu takmer všetky dlžoby a môže začať od znova. Nikto mu nebude zrážať z dôchodku, z platu. Jeho jedinou úlohou je opäť sa nezadĺžiť a využiť šancu, ktorú mu dal štát. Ekonomika sa rozhýbe.

Krásne. Kto má čas a chuť môže si vyhľadať dôvodovú správu k zavedeniu osobných bankrotov ( k zákonu číslo 377/2016 Z. z., ktorý novelizoval zákon číslo 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii). Pozrite si aj PR články a rozhovory k tomuto bombastickému inštitútu.

Okrem iných, bola prelomovou  zmenou tá, že dlžník už nemusel čakať, kým ho súd oddĺži a  počas stanovenej skúšobnej doby skladať na kopu peniaze, ktorými sa aspoň čiastočne zaplatia jeho dlžoby veriteľom. Nie, žiadna skúšobná doba. Ak dlžník má majetok, ktorý môže správca predať, ten predá a ten sa rozdelí veriteľom a koniec. Ak dlžník nič nemá, nič splácať nemusí, okrem pôžičky 500,-€ štátu. ( Že štát vyvlastnil mnohých veriteľov, aj súkromné osoby ? K tomu sa vrátim v inom blogu.)

Netreba osobitne zdôrazňovať, že medzi skupiny, ktoré by takúto pomoc od štátu potrebovali najviac, patria  dôchodcovia. Mnohí sa obrovsky zadĺžili, keď si od altruistických „nebankoviek“ požičali malú sumu peňazí, na mimoriadny výdavok, ktorý zo svojich „švajčiarskych dôchodkov“  nevedia zaplatiť (napríklad pohreb rodinného príslušníka), ktorá však na úrokoch (riadnych, mimoriadnych, osobitných a ultraosobitných) narástla na neuveriteľnú čiastku.

Čo sa však stalo. Politická vôľa  odmietla rozumné návrhy k novele zákona. A tak sa stalo, že rozhodnutie o oddĺžení síce znamená, že  dlžník je zbavený všetkých dlhov, ale exekučné konanie vedené voči dlžníkovi sa zo zákona týmto momentom nezastavuje, ako to bolo predtým. O zastavení musí rozhodnúť exekučný súd. Áno, ten exekučný súd, ktorý sa roky utápa pod ťarchou nevybavených vecí. A tak sa stalo niečo, čo politická vôľa odignorovala a ignoruje doposiaľ. Súdy nestíhajú zastavovať konania a tak exekútori ďalej strhávajú v spolupráci so Sociálnou poisťovňou dôchodcom z dôchodkov sumy na uhradenie dlžôb, ktorých ich už súdy zbavili.

To, že z právneho hľadiska nemožno vymáhať dlh, ktorý zanikol, mnohých právnikov nevyrušuje. Exekútori čakajú na rozhodnutie o zastavení exekúcie a dovtedy predsa nemôžu prestať konať, musia zrážať sumy, pre ktoré už nejestvuje právny základ. Sociálna poisťovňa nemôže robiť nič, musí poslúchať exekútorov, ktorí nezrušili exekučný príkaz. Možno by sa javilo, že do rozhodnutia o zastavení exekúcie, by stačilo zrušiť exekučný príkaz, keďže dlh nie je možné vymáhať. Ale nie.

A oddĺžení dlžníci sa čudujú. Sťažujú sa v Sociálnej poisťovni, tá pokrčí plecami, „my za nič nemôžeme, choďte za exekútorom“. Exekútor povie, my musíme počkať, kým súd zastaví exekúciu. Súd povie, ste oddĺžení, nemôžu vám zrážať, exekúcia bude zastavená, len čo prídete na rad. Vedeli ste, že na rad môžete prísť aj o tri roky ? Dlžníci si myslia, že boli podvedení. Zase niekomu sadli na lep. Ale veď bola silná politická vôľa !

Dlžníci volajú správcovi. Tak ako opakovane volajú aj mne. Čo mám robiť ? Tak sa snažím pomôcť. Napíšem. Sociálnej poisťovni, exekútorskej komore a aj ministerstvu, kde upozorním, že exekútori a sociálna poisťovňa už o tom vedia. Veď predsa z ministerstva  zafúkal vietor politickej vôle. Ale zdá sa, že neodfúkol len dobre mienené pripomienky k zákonu ( napríklad, že exekučné konania by boli zastavené zo zákona bez potreby vydať osobitné rozhodnutie už povolením oddĺženia), ale odvial aj politickú vôľu skutočne pomôcť občanom.

Dnešné ministerstvo mi lakonicky odpovie “ To je sťažnosť na postup exekútorov, tak sme ju postúpili  exekútorskej komore.“ A  zhasla fajka. Nevadí, že exekútorská komora to už má odo mňa.  Napíše mi, že je všetko v poriadku a exekútori postupujú v súlade so zákonom.

Zdá sa, že platy úradníkov sú určené na to, aby športovo vykopli každú vec na cudzie ihrisko a mali čistý stôl a dostatok energie na realizovanie aktuálnej politickej vôle.

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..