Denník N

Ako byť sám sebou

Médiá sa nám snažia nahovoriť, že sa môžeme stať kýmkoľvek. Ale tak to nie je. Môžeme sa stať „iba“ tým, kým sme vo svojom vnútri. Carl Rogers nás pozýva na cestu objavovania tejto cesty.

Carl Ransom Rogers prešiel dlhú cestu, kým sa našiel v pedagogike a v psychológií. Začínal ako praktikant na Inštitúte pre detské poradenstvo. To ešte v duchu Freuda, ktorý ho sprevádzal v prvých rokoch. Časom dospel k presvedčeniu, že klient často sám najlepšie vie, v čom je jeho problém. A tak základom je počúvať ho, klásť mu dobré otázky a byť skôr sprievodcom, než učiteľom.

Na tejto svojej ceste sa pomerne skoro dostal do konfliktu s predstavami mnohých, čo je a čo je nie psychológia a terapia. Nakoniec založil svoj vlastný inštitút. Kniha ktorú napísal, mu otvorila cestu k prednášaniu na univerzite a potvrdila že humanizmus ktorý hlásal, je tým čo aktuálne chýbalo v „ponuke“.

Jeho prístup a terapeutický smer ktorý vytvoril, začal byť vnímaný ako rogeriánsky. On sám ho označil ako prístup zameraný na človeka a terapiu zameranú na klienta. Je to vlastne humanistická psychológia, ktorá kladie dôraz na prežívanie klienta, teda jeho prežívanie samého seba.

Dochádza tu k prieniku s dielom Abraháma Maslowa – teda k seba prijatiu, k sebarealizácií, k seba akceptácií a k seba uskutočneniu. Dôraz je samozrejme na skutočnosť, nie na očakávanie, či fantázie.

Jeho cieľom sa stalo povzbudiť človeka, aby sa nebál objaviť seba a vydať o tom svedectvo. Vďaka nemu sa mnohí prestali báť byť sami sebou a tím sa oslobodili aj od mnohých zdravotných problémov.  My sa dnes pozrieme na jeho teóriu cez prizmu knihy Ako byť sám sebou

Základ terapie

Rogersa na jeho ceste viedlo niekoľko princípov.

Na prvom mieste bolo dôležité uvedomiť si, že je dôležité byť sebou. Jednoducho ľudia vycítia, či sme sami sebou. A ak sa nebojíme ukázať im svoju tvár, potom ani oni sa neboja nám ukázať nám svoju.

Ak chceme, aby sa ten druhý otvoril, potom sa musí cítiť bezpečne. Vedieť, že je v bezpečnom prostredí a môže byť sám sebou.

Tomu druhému pomáham stať sa sebou, ak akceptujem jeho inakosť. Môže mať iný názor a je to v poriadku. Čím viac sa otváram inakosti, tým viac opúšťam zabehané vzroce a tak môžem pomôcť tomu druhému nájsť riešenie na mieru.

Toto sú princípy určené skôr pre terapeutov.

Prístup k terapií

Tieto princípy sú skôr dôležité pre jedinca

Ak sa chcem meniť, potom musím prijať sám seba. Bez prijatia nie je možná zmena.

Keď nám niekto niečo povie, pomerne rýchlo k tomu zaujmeme postoj. Pre Rogersa bolo dôležité, najprv premyslieť to, čo druhí hovoria. Mnohé z toho zmenil jeho vlastný postoj a obohatilo ho to. Dôležité je stále sa učiť. A až potom sa rozhodnúť. Byť otvorený možnostiam.

Rozum je dôležitý. Ale dôležité sú aj emócie. A dôležité je nebáť sa dať im slovo. Niekedy sú emócie múdrejšie, ako myšlienky. Premýšlať komplexne. Brať ohľad na rozum aj emócie.

Len jeden jediný človek vie naozaj pochopiť a doceniť to, čo robím. A to som ja. Spätná väzba a ocenenie od druhých je fajn. Ale nakoniec stojím sám pred sebou. Sám pred sebou nič neutajím. Viem ako to bolo a ako som sa zachoval. A dokážem prijať, pochopiť, ale doceniť seba, aj keď ostatní to nechápu.

Veľký kus pravdy sa skrýva v myšlienkach. Ale aj v emóciách a v skúsenostiach. Rogers pripomína, že treba vždy keď sa dá, opierať sa o skúsenosť. Tá nám pomáha dobre sa rozhodnúť. Už to nie je teória, ale prax. Teda uplatnenie teórie v praxi.

Cesta k plnosti a k premene

Vedecký výskum Rogersa priviedol k potrebe hľadať a vnášať do všetkého systém a poriadok. To je nakoniec aj cesta k pokoju v duši. Nech náš život má zmysel a usporiadanie.

Rogers nás povzbudzuje prijímať veci o sebe ako fakty, ktoré nám nakoniec pomáhajú dorásť do krásy. Aj to negatívne a bolestivé, môže byť cestou veľkého požehnania. Ak to nepoprieme, alebo ak nerezignujeme, ale prijmeme to ako výzvu.

Rogers nebol naivný čo sa týka človeka a jeho slabosti. Ale bol presvedčený, že ak je prijatý, potom sa uberá cestou, ktorá je pozitívna. Cestou, ktorá vedie k väčšej plnosti.

To čo je pevné, vnímame ako niečo, čo je oporou. Skutočnosť je taká, že oporou je to, čo sa mení. Náš život, všetko okolo nás a aj my sami sa meníme. Oporou nám je, že to všetko sme my. Čaká nás život neustálych premien a tím oporným bodom sme my. Naša identita.

Kto som?

Rogers prichádza s tvrdením, že každý človek v terapií si v skutočnosti kladie otázku –kto som? Ako sa môžem stať sám sebou? Nie vždy si ju kladie priamo. Občas váhavo a nepriamo. Ale vždy tam je prítomná. Táto otázka najviac zodpovedá nášmu životnému cieľu. Veď je aj naším receptom na šťastie.

Musíme začať odhadzovať falošné masky a stratégie prežitia, aby sme sa dostali do podstaty – k tomu kým naozaj sme a kým sa máme stať. Objaviť naše skutočné „ja“. Ako by povedali jungiáni – reálne a ideálne „ja“.

Mnohí ľudia práve na terapií zisťujú, že celý ten čas plnili požiadavky a očakávania iných. Neboli sami sebou. Často vôbec netušia, kým by mali byť a čo vlastne chcú. Koľkých ľudí sa nikto nikdy nespýtal, po čom vlastne túžia. A mnohí celé roky plnili očakávania iných…

Človek je stvorený preto – jeho úlohou je byť sám sebou. Spoznať svoje skutočné „ja“ a vybrať sa na cestu jeho rozvoja. Nie je to ľahké. Je v tom aj kus výzvy. Ale inak by to nestálo za to. Veci ktoré za niečo stoja, sa spájajú s námahou.

Byť sám sebou, to je cesta k hlbšiemu prežívaniu. Môže sa stať, že na tejto ceste sa dozvieme aj niečo, čo nebude ľahké prijať. Nie sme dokonalí. Ale je to cesta k ľudskosti. Ak prijmem seba aj s chybami, potom prijmeme aj druhých.

Objaviť seba

Objaviť a prijať seba, to je cesta k vnútornému pokoju a k harmónií. Už nemusíme plniť požiadavky iných a ani bojovať so sebou. Dosiahneme tak vnútorný pokoj, harmóniu so sebou a môžeme svoju energiu venovať niečomu zmysluplnšiemu. Môžeme sa naplno venovať rozvoju seba.

Mnohí umelci keď pracujú so skalou, alebo s drevom hovoria, že len odkrývajú to, čo tam bolo a čakalo na oslobodenie. Akoby dielo bolo zakliate do masy dreva či kameňa. Tak je to aj s nami. Našou úlohou nie je z tej masy vysekať čo chcú iní, ale oslobodiť to čo tam je a čaká na odhalenie. V tom tkvie krása, originalita, jedinečnosť a obohatenie. Naša vnútorná krása.

Otvorenosť k sebe

Otvorenosť k sebe, to je cesta k prijímaniu rôznych informácií a emócií, ktoré dostávame z rôznych zdrojov. A následne ich posúdenie. Dať im váhu, ktorá im patrí. Vďaka tomu sa dokážeme lepšie rozhodovať. Často budeme schopní skôr zaujať postoj. A je to aj cesta k plnšiemu prežívaniu.

Nie je na tom nič zlé, nechať priestor únave, bolesti a hnevu, aby nás upozornili na to, čo je dôležité. Niekedy nás organizmus chce upozorniť, že sme prekročili hranice. A niekedy nám niečo podstatné uniká. Aj porucha fungovania mnohých orgánov (ktorá nie je funkčná) hovorí o tom, že nežijeme tak, ako by sme mali. Náš organizmus rôznymi spôsobmi sa nás snaží upozorniť na to, že niečo nie je v poriadku.

Prijať seba

Cesta k otvorenosti je tiež cestou k tomu, aby sme čoraz viac vedomie vlastnej hodnoty od iných, presúvali na seba. To že nás niekto pochváli je fajn. Ale základom je dobrý pocit sám zo seba. Len vtedy hájime svoju identitu a nebojíme sa byť sami sebou. A ak treba, stáť si za svojím.

Či sa nám to páči, alebo nie. Je to dlhodobý proces – spoznávania, prijímania, rozvoja a integrácie nových a nových informácií o sebe. Našťastie máme pred sebou celý život a nemusíme na seba vytvárať veľký tlak. Je dôležité mať cieľ a dávať si postupné ciele, ale opäť primerané našim možnostiam.

Aký je zmysel?

Každý človek by si mal položiť otázku: aký je cieľ môjho života, o čo sa usilujem a prečo žijem? Ako Rogers píše, odpovede na tieto otázky pravidelne rezonujú na sedeniach s ľuďmi a sú spojené s mnohými problémami. V mnohých krízach sa ľudia snažia znovu nabrať ten správny smer a pýtajú sa po hodnotách, ktoré by im boli oporou a ukázali, ako ďalej.

Objaviť a dať zmysel

Rogers si na podklade týchto rozhovorov kládol otázku, či existuje na to všeobecná odpoveď. Napadajú ho k tomu slová Sörena Kierkegaarda – Byť tým ja, ktorým človek naozaj je. Môže sa to javiť ako fakt, ale je to celoživotná úloha. Je s tým spojený aj kus obáv a váhania. Predsa je v tom aj kúsok tajomstva a to vždy vyvoláva obavy. Mnohí preto otázku potom – kto som, začínajú odpoveďou na to, kto nie som. Skôr či neskôr však nastúpi otázka po tom, kto naozaj som. A je v tom aj otázka, po tom negatívnom. Po našich slabinách a zlyhaniach. Už samotné tázanie, spoznávanie, pochopenie či pripustenie je súčasťou toho, že človek sa stáva sebou. Ešte môže mať problém to prijať. Ale už tuší a opatrne to uchopuje. Aj toto som ja.

Zanechať očakávania iných

Veľkou cestou oslobodenia je posunúť sa od toho, čo všetko od nás očakávajú iní. Často na nás majú nároky – akí by sme mali byť. A tak sa snažíme splniť ich očakávania a priania. Ale je to reálne? Nepoprieme tím samých seba? Niekedy je v tom kus pretvárania k lepšiemu. Ale treba aj vedieť povedať, takýto som. To som ja! Ber, alebo choď! Nesmie poprieť to podstatné len preto, že niekto má svoju predstavu. Niektoré kompromisy nie sú dobré. Musíme však vedieť rozlíšiť, za čo bojovať.

Mnohí ľudia sa na ceste objavovania ja posúvajú od rôznych inštitúcií. Cítia, že ich snahou je skôr ovládnuť a podriadiť, než prijať, pochopiť a dovoliť obohatiť. Miesto toho, aby nechali človeka aby obohatil spoločnosť a iných, doslova zabíjajú jeho potenciál a uniformitou ho pripravia to vzácne a originálne. Aj takáto môže byť cesta k objaveniu ja.

Stanoviť si priority

Je dôležité rásť a premieňať sa. Zároveň je dôležité rozhodnúť sa, ktoré kritéria sú dôležité a ktoré prijmeme pre svoj život a ktoré nie. Je to výzva aj pre vzťah – nech nás ten druhý príjme, aký sme. Neskĺznuť do podriadeného vzťahu, kde budeme plniť požiadavky a hanbiť sa byť sami sebou. Ono to ani nemá zmysel. Ak nás ten druhý pochváli za to, že sa mu podriadime, nemáme z toho radosť a naplnenie, pretože cítime, že to nie sme my.

Tak ako na začiatku spoznávania seba, aj na začiatku spoznávania svojej cesty mnohí najprv zisťujú, čo nechcú. Často nevedia, čo chcú – ešte sa to len krejuje, vidia len hrubé rysy, ale celkom isto vedia, čo nechcú. Aj to je dobrý základ. Často sú to veci, ktoré sú už zrejmé a odskúšané. Niekedy je takáto skúsenosť potrebná, aby sa vykryštalizovalo, čo naozaj chceme.

Stanoviť si ciele

Postupne sa tak kryštalizujú ciele. Stávame sa autonómnymi, dospieva k tomu, čo chceme. Určujeme si vlastné ciele a hodnoty. Preberáme zodpovednosť za seba a svoj život. Niekedy na tejto ceste urobíme chyby. To k tomu patrí. Máme právo robiť chyby a aj vďaka nim sa učíme a dozvieme niečo o sebe. Stále sme na ceste.

Byť sám sebou, to je cesta ku komplexnosti. Prestať nosiť masky a nehanbiť sa za seba. Sme to my, v celej kráse, s + a aj s -. To všetko je súčasťou nás.

Prijať seba s láskou

Keď spoznáme na sebe niečo nové, najprv je to prijaté s istou obavou a s odmietnutím. Treba to však prijať v atmosfére prijatia a akceptácie. Vďaka tomu s tím možno pracovať a ak treba, premieňať to. Bez prijatia, nie je možné s tým pracovať. Ak problém neexistuje, nemožno ho riešiť. Ak existuje, je možné ho vyriešiť. Je to jednoduché.

Prežívať sám seba – to je niečo, čoho sa netreba báť. Sme to my. A to všetko treba prijať. Nič iné nám vlastne ani neostáva. Potláčanie, či boj so sebou, to nie je cesta k premieňaniu. Aj to čo vnímame ako slabosť, či nedokonalosť sa môže časom stať našou silnou stránkou, či prednosťou – ak to začneme premieňať. Na začiatku perly je zrnko piesku, ktoré prakticky nemá hodnotu. Časom sa premení na perlu.

Dôverovať sebe

Rogers opakovane zdôrazňuje potrebu dôverovať v seba a aj v možnosti a v nápady, ktoré máme. Mnohí tvoriví duchovia, ktorí obohatili tento svet, buď podľa okolia nemali potrebné vlohy, alebo postupovali nekonvenčne. Museli veriť sebe, aby napriek okolnostiam prišli s inováciami. To krásne, často originálne a jedinečné – keď na to príde, nemôže pochopiť a podporiť niekto iný, ako sme my. Je to prakticky „cena“, ktorú treba priniesť.

Je to cesta, kde zahodíme masky, opustíme obranné stratégie, prestaneme sa báť byť sami sebou a miesto rôznych hier začneme klásť dôraz na to, aby v našom okolí boli ľudia, ktorí nás prijímajú a akceptujú. Stať sa tým, kým sa máme stať a miesto podriadenia seba rôznym očakávaniam a pravidlám, podriadiť svet okolo nás nášmu prijatiu. Akoby sme zmenili pravidlá hry, ktorú sme doteraz hrali…

.

Rogers píše o terapií, ktorá pomáha klientovi objaviť a prežívať postoje a emócie, ktoré si dovtedy nebol schopný uvedomovať a považovať za svoje vlastné. Táto otvorenosť k sebe a k svojmu svetu prežívania označuje za dobrý život. Je v tom kus slobody – dovoliť všetkému, aby sa prihlásilo k životu – žiť naplno v okamihu. Je v tom kus mindfulness…

Otvoriť sa sebe a svetu, to je cesta utvárania pretvárania „ja“. Toto „ja“ sa vynára z prežívania. Musíme byť sami sebou, aby sme toto „ja“ odhalili. Nemôžeme nechať na svet, aby toto „ja“ odhalil v nás.

Nakoniec píše o dôvere vo vlastný organizmus. Ten nám hovorí a sprostredkúva dôležité informácie. Tie hovoria niečo o nás, ale aj o svete. Môžu byť niečím, čo dotvára informácie, ktoré máme. Ale môže to aj radikálne meniť pohľad  na situáciu. Dovoľme nášmu organizmu, aby sa prejavil. Nepotláčajme informácie len preto, že nemajú pôvod v mozgu, ale pochádzajú z iného zdroja.

Dôverovať sebe, vlastnému telu, ale aj emóciám. Nebáť sa žiť v prítomnosti a brať vážne aj pocity, to je cesta k plnšiemu životu. Netreba však zabúdať, že Rogers zároveň jedným dychom hovorí aj o zrelosti. Nejde tu o človeka ktorý je zmietaný sám sebou, necháva voľný priechod všetkým procesom a nemá hodnotové ukotvenie. Ale o človeka ktorý napriek nedostatkom a chybám, je obohatením pre iných a je krásny.

Tomáš Hupka

Carl Ransom Rogers bol americkým psychológom, jedným z predstaviteľov humanizmu v psychológií a na človeka zameranej terapií. Pôsobil ako profesor psychológie a psychiatrie na univerzite vo Wisconsine. Podkladom pre dnešný článok bola jeho kniha Ako byť sám sebou

Zdroj fotografie:

www. zurichawes. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Vzťahom som sa začal venovať pred 10 rokmi, cez blogy na stránke .týždňa. Potom nasledovalo obdobie, kedy som pripravoval stretnutia pre ľudí, ktorí sa chceli pripraviť na vzťah. Sám som spolu s pani manželkou absolvoval kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. O vzťahoch som znovu začal písať cez blogy na stránke denníka N. Pridal som aj témy z oblasti životného štýlu, keďže je dôležité ako človek žije a to sa prenáša aj do jeho vzťahu.  Venujem sa témam, ktoré ma zaujímajú, ale aj témam ktorými žijú iní ľudia... Prajem Vám príjemné čítanie! Tom