Denník N

Kňaz Peter Gombita: V živote sa snažím nezanedbať dobro

Mohol by žiť päťsto, aj sedemsto rokov. Nemusel by už ani deň. Farár a poštár Boží beháva za radostnú zvesť. Tá radosť v srdci je neuveriteľná. S bezdomovcami každý deň pocíti silu odpustenia.

Peter Gombita sa narodil v drevenom domčeku, kde prežil šťastné detstvo. Pochádza zo skromných pomerov. V rodine ho naučili o všetko sa podeliť. Absolvoval učňovku, ale na vojnu ísť nechcel. Radšej by robil desať rokov v bani. Neskôr pracoval na montážach v Ostrave, Jaslovských Bohuniciach, na vysokej peci VSŽ. Zváral a pálil, kdeže kňazstvo! V mladosti počúval obohranú kázeň od farára, ktorý rád poľoval a bol tučný.

„Jedného dňa som sa však začal báť, že stretnem Pána Boha. Čo by som mu povedal? Štyri roky som potom žil akoby na inej planéte…“ Vyleštil si topánky, začal zbierať ohorky z chodníka. Dokonca štikal lístok v električke do železiarní. Keď mu kolegovia pridržali ruky – lebo montéri musia byť rovnakí – neprederavený lístok zahodil do koša. Chcel žiť čestne, spravodlivo. „Od narodenia v sebe nosíme program pre svoj život. Potrebujeme zjednotenie s Božou vôľou.“ Aj on zatúžil byť ženatý, mať deti, postaviť dreváreň. Na slnku odtrhnúť jablko svojim ratolestiam. Cesta pochybujúceho ale viedla inam. „Nechcem byť farárom iba v kostole, ale všade tam, kde treba ľudí povzbudiť, na námestí, v kaviarňach. V útulku pre bezdomovcov OÁZA – Nádej pre nový život v Bernátovciach – sa mi plní celoživotný sen. Hoci s vyšším vekom už toľko nevládzem…“

Topánky má ešte od blata. Pred besedou kopal žumpu pre statočného muža, ktorý sám vychováva osemročnú dcérku. Mama im umrela a starajú sa o dedka. Pán farár si vysmrká nos, utrie slzu z oka. „Aké trápenie? Často pre smiešne až banálne veci. To z nepokoja a zo záťaže zla vypovedia službu žalúdok, žlčník, do poslednej bunky prestane telo fungovať. Naše duše najviac poznačíme zármutkom a nenávisťou.“ Niekedy by šiel najradšej do lesa štiepať drevo, rúbať buky, ťahať namiesto koňa. Aby zo seba dostal všetko zlé.

V roku 2016 skrsla myšlienka „zabehnúť“ za Svätým Otcom do Vatikánu. Pochybnosti sa spočiatku množili: Zvládol by 1550 kilometrov z Košíc do Talianska? Čo na to povie biskup? Nesuspenduje ho? A nebude nešťastný, ak nepobeží? Napokon úžasným, 50-dňovým maratónom, upozornil Peter Gombita na problémy chudobných a podporil myšlienku, že aj aktívnym športom sa dá pomôcť menej šťastným ľuďom. „Pri behu nerobíš kľučky. Stačí, ak si kúpiš krabičku kĺbovej výživy a máš dobrého ortopéda,“ usmeje sa kňaz, ktorý pre extrémny beh dostal požehnanie od arcibiskupa. Počas športovej kariéry nikdy nezabudol spolubežcov poprosiť, aby k štartovnému priložili po eure a prispeli tak chudobným. Čo teda odporúča maratónsky bežec a „poštár Boží“? Ako premieňať slzy na radosť?

„Liekmi sú pre mňa práca, modlitba a láska – ona zahojí dušu. Nemusíme veľa rozprávať. Ak niekto urobí chybu, milujme ho ešte viac. Jeden náš klient chodil na desať, pätnásť dní spávať pod most.  Predtým mal najkrajšiu ženu v Košiciach, teraz má vybité zuby, je unavený a opitý. Alebo Róm, ktorému sa všetci otáčajú chrbtom, aj z vlastnej rodiny. Tí ľudia sa k nám vracajú akoby z druhého sveta. Človek chce zažívať, a nie byť väzňom, ktorý sa niekde zamuroval. Nemusíme mať eurofondy, poďme robiť srdcom, zo zvyškov od podnikateľov! Bohatí sa podelia, treba k nim byť otvorení. Stanú ss zázraky… Lebo ak to moje srdce napĺňa radosťou, keď objímem bezdomovca, akú mi treba ďalšiu odmenu?“

Aj on raz vybuchol. Vyprovokovali ho. Myslí si, že mal byť viac kňaz – profesionál. Nepozná návod na všetko. „Cirkev sa ako štruktúra potrebuje obnoviť. Nemá šťavu, mnohí kňazi sú vyhorení. Ľudia musia zažiť Boha, inak je viera bez skutkov. Ďakujme odovzdane. Upleťme ponožku a pošlime ju na Sibír. Ako spoločnosť sme prišli do bodu, keď máme všetko, ale netešíme sa z ničoho. Často tiež premýšľam nad tým, či práve cez svoje zlo nehodnotím skutky druhých ľudí,“ povzdychne si prezradí o sebe, že je samotár. Kamarátov nemá ani na prsty jednej ruky. Ľudia v jeho okolí sú chudobní, chorí, postihnutí. Jedna žena mu raz povedala: „Prvýkrát nado mnou drží ruku muž a nebije ma za môj spackaný život, ale prosí o Božie milosrdenstvo pre mňa…“ Preto nikoho nesúdi. V živote sa najmä snaží nezanedbať dobro.

(Z besedy Milosrdenstvo a sila odpustenia, VKJB v Košiciach)

Teraz najčítanejšie

Tomáš Kvič

Autor v slobodnom povolaní, básnik, publicista, textár. Participoval na projektoch Nuit Blanche a EHMK 2013, viedol dobročinnú iniciatívu NEXABOW, pôsobil v redakcii KOSICE:DNES. V súčasnosti sa venuje investigatívnej činnosti, písaniu poviedok a tvorbe pre deti.