BLOG
Andrej Skolkay
Andrej Skolkay
678

250 výročie práva na prístup k informáciam

Pri príležitosti 250 výročia prijatia prvého zákona o prístupe k informáciam sa diskutovalo na túto tému na konferencii OBSE vo Viedni 12. decembra 2016. Prijatie tohto ústavného zákona švédskym parlamentom (vrátane Fínska, ktoré bolo súčasťou Švédska) už v roku 1776 bolo, ako povedali prítomní experti, viac-menej dôsledkom náhody, a nie výsledkom konkrétnej politiky alebo filozofie či ideológie. Ďalšou nevyriešenou záhadou je, prečo sa tento vzor nerozšíril ďalej. Trvalo takmer storočie, kým ďalší štát, Wisconsin, prijal v roku 1845 podobný zákon, a tretím štátom v poradí bola Kolumbia v roku 1888.
Tento príspevok sa časopis OŽ rozhodol neuverejniť, pričom ma o tomto rozhodnutí neinformoval, a až neskôr to "odôvodnil", že išlo o nevyžiadaný príspevok. Preto ten časový posun. Sami posúďte, či tieto informácie sú nedôležité pre žurnalistov, študentov žurnalistiky a výskumníkov zaoberajúcich sa žurnalistikou.

Podľa The Right to Information Rating, Rakúsko má najhoršiu legislatívu v prístupe k informáciam na celom svete, kým Mexiko má najlepšiu legislatívu (nasledujú Srbsko a Slovinsko, Slovensko bolo 87 spomedzi 110 zaradených krajín). Zaujímavé bolo aj zistenie, že veľké medzinárodné organizácie, napr. UNESCO, ale ani OBSE, nemajú ešte vlastné interné smernice ohľadom prístupu k informáciam. UNESCO pritom v roku 2015 prijalo deklaráciu, ktorou vyhlásilo 28 september za každoročný deň “International Day for Universal Access to Information” (IDUAI).

Ani na úrovni Rady Európy ešte nevstúpila v platnosť prijatá celoeurópska smernica – chýba ešte jedna ratifikácia.

Treba však povedať, že Indovia tvrdia, že prvý zákon takéhoto typu prijal už ich kráľ Ašoka pred 2000 rokmi.

Dunja Mijatovič, predstaviteľka OBSE pre slobodu médií, uviedla konferenciu zhrnutím výskumov, ktoré potvrdzujú, že vlády uvádzajú ako dôvody obmedzenia prístupu k informáciam bezpečnostné dôvody, ale v skutočnosti im ide o skrývanie informácií a o obmedzenie žurnalistov informovať. Asi najlepší príklad tohto prístupu ukázal Maté Szabó z Maďarskej únie občianskych slobôd (ktorá iniciovala známy prípad TASZ v. Maďarsko diskutovaný nižšie). Podľa Szabóa, v prípade Századvég, úrady spracovali požadované dokumenty po trojročnom spore tak, aby boli čo najmenej dostupné pre analýzu: veľkosť písma 36, jeden veľký súbor, ktorý bežné počítače ani nevedeli spracovať, a bez možnosti vyhľadávania v texte (spolu 77 000 strán).

Johanna Suurpää z fínskeho ministerstva spravodlivosti poznamenala, že tradícia otvorenosti fínskej štátnej správy pretrváva až dodnes. Možno s tým súvisí aj vysoká miera slobody médií vo Fínsku ako aj nízka miera korupcie a relatívne vysoká miera dôvery vo vládu.

John Hirschfeldt, expert na ústavné právo a bývalý sudca, poznamenal, že slobodný prístup k informáciam pôvodne nesúvisel s právom slobodne sa písomne prejavovať. Napriek tomu, súvisiaci tlak pôsobil nepriamo aj v tejto oblasti. Napríklad v 1840-tych rokov vznikol veľký súdny spor ohľadom sankcie za nedodržanie zákona o prístupe k informáciam, ktorý vyriešil až najvyšší súd. Hirschfeldt zosumarizoval aj aktuálny právny pohľad na túto tému z hľadiska rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Na rozdiel od predchádzajúcej judikatúry, ktorá neumožňovala použitie článku 10 na presadenie práva na prístup k informáciam, v súčasnosti ESĽP už umožňuje „za určitých okolností“ vymáhať toto právo prostredníctvom Európskeho dohovoru o základných ľudských právach a slobodách. Tieto okolnosti sú relatívne široké - napríklad ak o informácie žiada MVO vo verejnom záujme, alebo aj bloger – v takom prípade by museli byť veľmi vážna a jasné dôvody na odmietnutie takejto žiadosti. Miestami môže dochádzať aj k uprednostneniu verejného záujmu pred individuálnym záujmom na ochranu osobných údajov ako to je v prípade archívnych záznamov bývalých agentov tajných služieb totalitných režimov. Z novších trendov je vhodné poznamenať, že medzi sprístupniteľné údaje už patria aj služobné emaily, SMSky alebo dokonca nahrávky služobných telefonátov. Poznamenal tiež, že transparentnosť ako koncept nenahradzuje právo na prístup k informáciam.

David Goldberg, aktivista výskumník, poukázal na neprávom zabudnutú postavu a dielo Petra Forsskåla (na obrázku), ktorý napísal len osemstranovú, ale veľmi zaujímavú a svojho času aj vo Švédsku zakázanú esej Thoughts on Civil Liberty (1759). Jej preklad je online k dispozícii vo viacerých jazykoch, a Goldberg ponúkol možnosť jej prekladu do iných jazykov.

Dirk Voorhoof, bývalý profesor so skúsenosťami z Belgicka a Dánska, vymenoval niekoľko kľúčových rozsudkov ESĽP v tejto oblasti. Asi prvý rozsudok, ktorý nepriamo indikoval budúci trend, bol známy rozsudok Sunday Times v. UK (1979). Išlo o vetu, že demokracia znamená transparentnosť a dobre informovanú verejnosť (ale to ešte vtedy nebolo interpretované ako právo vyhľadávať informácie). Naozaj, ešte v roku 2005 ESĽP tvrdil, že článok 10 Dohovoru sa nevzťahuje na prístup k informáciam (a teda nemôže byť použitý s výnimkou ochrany osobných údajov a spravodlivého súdneho procesu). Až v prípade TASZ v. Maďarsko (2009) ESĽP vyjasnil, že odmietnutie úradov poskytnúť informácie potrebné pre verejnú debatu je porušením článku 10 Dohovoru. Podobne ESĽP rozhodol v ďalších, asi nie len zhodou okolností najmä v maďarských pripadoch (Kenedi v. Maďarsko, 2009, MHB v. Maďarsko, 2016). Niektoré členské štáty namietajú, že ESĽP musí vydať v tejto veci rozhodnutie Veľkej komory, aby potvrdil zmenu právnej paradigmy.

Konferencia ale priniesla aj praktické ukážky z rôznych krajín, konkrétne deväť tímov z rôznych členských štátov dostalo za úlohu zistiť, ako rýchlo a v akej kvalite im zodpovedia úrady identické otázky. Experiment naznačil, že napríklad Albáncom sa podarilo získať požadované informácie, ale dlho to trvalo a termíny neboli dodržané. Komplikovanejšie to bolo v Kosove, kde napríklad úrady prevažne ignorovali žiadosti napísané v druhom úradnom jazyku - v srbčine. V Srbsku odpovede získali všetky, ale mierne po termíne. Arménsko sa zdá byť vzorom v prísnosti zákona (5-dňová lehota, povinnosť aj pre súkromné organizácie), ako aj sa vyznačuje vysokou mierou kompletných odpovedí a v určenom termíne (viac ako ¾ odpovedí).

Andrej Školkay a Vladimír Bačišin

Reprofoto: https://alchetron.com/Peter-Forssk%C3%A5l

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Venujem sa výskumu médií

Blogy

|