Povedzte, aká dlhá sukňa je dostatočne dlhá?

Otvorím skriňu a premýšľam, čo si obliecť na cestu vlakom. Keď si uvedomím, prečo si vyberám dlhú sukňu namiesto krátkej, nahnevám sa sama na seba. Napriek tomu si ju obliekam. Výstrih je kompromisom medzi podvedomím a vedomím, lebo uvariť sa nemienim.

O chvíľu už sedím vo vlaku, otváram knihu, no začítať sa už nestihnem. Opilecké reči mladého muža preberú celý ospalý vagón. Najprv začne hulákať neurčité nadávky, ktoré nemajú adresáta. Jeho kamaráti sa smejú, ľudia začínajú nervózne pozerať okolo seba, všetci radšej stíchnu.

Onedlho vidím mladé dievča, ktoré sa trasie a hľadá voľné miesto čo najďalej od skupinky hrdinov. Počujem nadávky, perverzné slová komentujúce jej krátke nohavice a opätky. Dievča si sadne vedľa pána, ktorý sa jej okamžite pýta, či je v poriadku. To ma milo prekvapí a poteší. Napriek tomu si podvedome naprávam sukňu a výstrih ťahám vyššie. Och, to podvedomie vštepené spoločnosťou.

Hrdinovia naďalej vykrikujú, sprievodca sa zasmeje. Dievčaťu sa stále trasú kolená. Vo mne to začína vrieť. Keby sa to stalo mne, asi zamrznem a trasiem sa ešte viac. Chápem to dievča. Veľmi dobre ho chápem. Ja mám sukňu dlhú. Už som sa naučila. Hnevám sa na seba, hnevám sa na sprievodcu, hnevám sa na spoločnosť, ktorá sa pýta na outfit obete. Najprv hodnotíme, čo mala obeť na sebe a ak zostane čas, zafrfleme na nevychovaného chalana. Nie je to nechutné?

Krátko pred tým, ako dievča vystúpilo, posťažovalo sa mi: „Prvýkrát som si dala opätky a hneď toto…,“ a mne je to tak ľúto. Je mi ľúto, že oľutovalo svoj nádherný outfit. Dievča bolo krásne, malo pekný outfit… aj tie opätky. Malo by to vedieť.

Ale to je vlastne úplne jedno. Je celkom nepodstatné, čo malo oblečené, aký make-up malo, ako a kde sedelo. Je nepodstatné, či sa páčilo mne, či sa páčilo alebo nepáčilo iným.
Podstatné je to okolo. Obrovský a nepochopiteľný tlak spoločnosti na to, čo mala žena oblečené. A nulový tlak na to, ako sa správajú agresori a násilníci.

Dievča nemalo ľutovať, že si vzalo opätky. Malo cítiť hrdosť, bezpečie a voľnosť. Objavovať svoju krásu s hrdosťou. Nie ju ukrývať, lebo okolie si uzurpuje právo na jej telo, na jej osobu.

Alebo je to inak? Naučí ju spoločnosť, aká dĺžka sukne je správna a vhodná, ak nechce byť nazývaná kurvou? Budeme si voliť oblečenie s pomyslením na to, čo je vonku? Budeme si naprávať sukne či šaty vždy, keď sa na nás niekto pozrie? Budeme sa cítiť previnilo, ak si dáme príliš hlboký výstrih alebo príliš krátku sukňu?

Dokedy?

Kým spoločnosť neprestane hodnotiť výzor tých, na ktorých je pokrikované, popiskované alebo mnoho iných, traumatizujúcich vecí.

Prestaňme svojou nečinnosťou a hodnotením obetí vytvárať priestor primitívom, agresorom a hlupákom. Vytvárajme bezpečný priestor pre každého slušného človeka – bez ohľadu na pohlavie, gender, outfit, make-up, vek.

To, čo sa dialo vo vlaku, nemalo nič s tým, čo malo dievča na sebe. Ale s tým, čo (ne)mali hrdinovia vštepené v sebe. Úctu, rešpekt a najmä hranice druhého človeka. Pre takých nie je žiadna sukňa dosť dlhá.

Nedovoľme, aby si ženy vyberali oblečenie, ktoré nie je príliš. Príliš dlhé, príliš krátke, príliš vyzývavé, príliš… Aké ešte? Kto povie, čo je príliš? Nech si žena vyberie. Nech sa nebojí.