Denník N

Ficov politický výpredaj

Dajte ľuďom to, čo chcú kúpiť. Povedzte im to, čo chcú počuť. A tvárte sa, že to všetko robíte pre ich dobro. Takto nejako prebieha klasický i politický výpredaj. Berte všetko, čo je momentálne v akcii! A politici sa podľa toho správajú. Ešte vypuklejšie v otázke utečencov a imigrantov.

Výpredaj v obchodoch je veľkým lákadlom pre mnohých ľudí. Nezáleží ani tak na kvalite, ako na nízkej cene. Alebo rozumej – nízkej výpovednej hodnote, v tomto prípade. Fico predáva svoj politický produkt a „nákupní maniaci“ v podobe na pol ucha počúvajúcich voličov, budú už onedlho nakupovať. Zima a voľby sa blížia.

Napínanie svalov

Slovenský premiér sa v podobe nakrátko ostrihaného Jánošíka postavil ako jediný proti európskej presile. Pred vlastným národom sa vydáva za hrdinu, ktorý sa ničoho nebojí, v pohodičke spraví sto klikov, potom si zabehá so psom a pomedzi to ešte zaklikuje na jednej ruke. To určite chlapom medzi prvým a štvrtým poldeci borovičky v krčme zainponuje. Ľuďom, ktorí rozhodujú o budúcnosti Európy a osudoch ďalších tisícov ľudí hľadajúcich pokojný život v bezpečí, to však isto stačiť nebude.

Najskôr bol jedným z mála, ktorý hlasne odmietal kvóty pre utečencov, dnes už zostal sám, v postoji, že rozhodnutie EÚ nebude akceptovať. Ostatní pochopili, že trucovať sa neoplatí a pravidlá, ktoré si všetci, vrátane Slovenska, predtým odsúhlasili, sa jednoducho majú dodržiavať. Ak si z nich každý urobí trhací kalendár, tak potom EÚ stráca zmysel. Robert Fico sa navyše ako jediný premiér rozhodol Úniu aj žalovať. Napol svaly a kričí. Úplne sám. Okrem toho, že tento krik vyznieva vzhľadom na našu „malosť“ smiešne, je hrozbou, že si ho Únia naozaj všimne. A doplatíme na to všetci. Nielen platením súdnych trov a pokút, ktoré bude musieť naša krajina (z našich daní) zaplatiť, nielen hanbou za nášho premiéra či ministra vnútra a stratou dôveryhodnosti, ale v budúcnosti ešte horšie. Ako, to sa ešte len ukáže, ale bez povšimnutia to určite nezostane. Predseda slovenskej vlády sa zakrýva obhajobou národných záujmov, to je však len obalom tovaru, ktorý ponúka vo svojom politickom výpredaji. Veď čo, účel svätí prostriedky. Však idú voľby. To je alfa a omega všetkého, to je úplne to najdôležitejšie, čo dnes manažment vládnej strany vidí. Svoj záujem. Nie záujem krajiny.

Rana do budúcnosti

Projekt Európskej únie je postavený na viacerých pilieroch a jedným z nich je solidarita. Keď ide o to – peniaze brať – tak sme na jej čele a nastavujeme ruku. Keď však máme niečo dať a solidárne pomôcť krajinám, ktoré utečeneckou krízou trpia najviac, tak už je problém. A ten tkvie aj v tom, že Slovensko na rokovaniach ministrov alebo premiérov nenavrhlo relevantnú alternatívu voči tej, ktorú predostrela Európska komisia. Navyše, Fico na rokovaniach lídrov krajín EÚ mlčal. Počuť ho je zato najmä doma. Lebo práve tu potrebuje hlasy voličov. Na okraj – kritikou správania nášho premiéra nechcem povedať, že všetko čo Únia navrhuje je dobré a treba to bezvýhradne a bez slov akceptovať. Ak však neprídeme s lepším riešením, ktoré zaujme a bude prijaté, potom je potrebné akceptovať platné pravidlá rozhodovacích procesov. Každému pozorovateľovi diania v Európe je jasné, že EÚ na mnohé problémy reaguje pomaly a ťažkopádne, do niektorých záležitostí zasahuje úplne zbytočne, že v jej čele nestoja tí najbrilantnejší politici sveta, že má množstvo nedostatkov, chabú spoločnú zahraničnú politiku či neexistujúcu spoločnú vojenskú obrannú politiku. To však neznamená, že nie sme jej súčasťou, že si môžeme robiť čo chceme a že nenastal čas podeliť sa s našou vlastnou prosperitou s tými, ktorí sú na našu solidaritu odkázaní.

 Migranti v akcii

Lenže: opäť treba mať na pamäti, že idú voľby. A sme späť pri politickom výpredaji. Slovenský premiér dnes predáva presne to, na čo slovenskí zákazníci, teda voliči, najlepšie počujú. Svoj odpor voči utečencom. Však migranti sú predsa „ v akcii“. No nekúp to. Nikde nepočuť riešenia, všade odznievajú len jeho slová o tom, ako sa nepoddáme diktátu Bruselu, ako niekoho zažalujeme, ako budeme bojovať aj sami ako prst až do poslednej kvapky krvi, ako posilníme hranice postavením akejsi mobilnej bariéry, ako tu cudzie nechceme. Však presne to chce časť slovenského národa počuť. Nuž, naozaj „nečakane“ to napokon potvrdil aj prieskum, ktorý mu napovedal, že utečenci sú našim problémom číslo jeden. Čo z toho, že ich tu máme len 20 a drvivá väčšina Slovákov nikdy živého utečenca ani nevidela. Čo z toho, že je tu dosť veľká nezamestnanosť, nefungujúce zdravotníctvo, skorumpované súdnictvo a politici, ktorí sa stále nehanbia kradnúť. To nie sú pre ľudí až také zásadné problémy. Tými sú pre našincov utečenci. Zvláštne… Ale nie prekvapivé.

Kde končí civilizácia

A na záver jeden príbeh z nedávnych dní. Akýsi čínsky turista sa prednedávnom rozhodol prenocovať v Trnave. Určitá skupina „inteligentov“ si ho pomýlila s utečencom a chceli ho zbiť. Keď sa začal brániť bojovým umením, trnavskí chlapci si privolali posily. Turista sa po skončení konfliktu vyjadril, že nabudúce, keď navštívi podobnú necivilizovanú krajinu, musí si lepšie zistiť, kde sa dá bezpečne prespať. Hanba. Potom sa ani nečudujem, že na čele akejsi necivilizovanej krajiny stoja takíto podobne necivilizovaní politici. A na civilizovaných sa len občas hrajú. Najmä vtedy, keď natŕčajú ruku. Práve takíto politici môžu za to, ako sa verejnosť na súčasnú krízu pozerá. Práve takíto politici ovplyvňujú verejnú mienku, strašia ľudí a klamú, aby na tejto situácii mohli politicky zarobiť. A potom samozrejme zarobiť aj doslovne.

(Na obrázku ukážka kampane Hnutia proti xenofóbii pod názvom I am an Immigrant. Ukazuje imigrantov, ktorí sa v Anglicku etablovali, zaradili sa do spoločnosti a vytvárajú pre ňu hodnoty. Áno, aj také existuje.)

Teraz najčítanejšie

Peter Matula

Vyštudoval politológiu a sociológiu. Neskôr absolvoval viacero krátkodobých vzdelávacích pobytov v USA, Francúzsku či Nemecku. Pracoval ako politický analytik, hovorca, novinár, konzultant v oblasti komunikácie, PR a nových médií. Dnes pôsobí v samospráve. Je členom Progresívneho Slovenska.