Srdce ti vraví, že na týchto kameňoch môžeš stavať. S tými kameňmi si môžeš značiť cestu.

Má dokonca prvky performance a i viacgeneračnej výmeny. Príklad z praxe. Hra Kamene sa môže dokonca hrať po celom Slovensku. V každej obci, kde chceme prilákať turistov, nadšencov vlastivedy. V každej obci, kde chceme viac vysadených stromov, Riešenie klimatickej krízy. Riešenie obezity, identity, úcty k starším, múdrejším. Riešenie vnímavosti, citlivosti, tvorivosti. No, keďže je toho tak veľa, ťažko sa o tom hovorí. Zvlášt stručne a výstižne. Najlepšie rozhodnúť sa – ešte dnes – a zajtra prísť na miesto „štartu“. Vojenský cintorín v Petržalke. Miesto značené i GPS značkami. Keďže hra má v sebe i prvky geocachingu…:-) A čo v sebe ešte skrýva? No i prvky hry „maľované kamene“.

Teda predstavme si hru, kde seniori, možno tak trochu zabudnutí v zariadeniach DSS, sú vyzvaní k tomu, aby sa zapojili do hry. Aby namaľovali deťom do hry kamene. Voľne dostupné kamene, šutre, získajú osobitým nasadením, tvorivým vkladom, funkciu daru.

Deti spolu s rodičmi tieto kamene zbierajú počas pohybu na trase, ktorá ich dovedie k miestam s osobitou hodnotou, s genius loci.

Je to teda dar možno od 95 ročných, ktorí čo to prežili – i vďaka múdrosti, kultivácií, vzdelaniu, zdravému životnému štýľu, pracovitosti…

V prípade ak idem od miesta štartu, kde to celé začalo, je to silné….

Miesto, kde je miesto piety.

Spomienka na zlomové udalosti – na prvú svetovú vojnu a nasledný mier, snahu o spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti. Bod, kde symbolicky môžeme vnímať vznik demokratického ČSR.

ďalej po trase vnímame celé to pokračovanie dejov, snáh, pokus – omyl. Vnímame sídlisko, kde sú na okraji spoločnosti, miest, obcí, ubytovaní sociálne slabší, možno i sociálne vylúčení.

Ale vnímame i „normálne sídlisko“, ktoré má tiež vďaka okolnostiam vzniku, modernosti sveta, svoje „špecifiká“, kde sa ľudia „hľadajú“, kde si hľadajú cieľ i identitu…

Prídeme k miestam, kde v inom režime v inej dobe tragicky žili a umierali iní segregovaní – vylúčení – ľudia.

Paradoxne je to pri obľúbených miestach, kade vedie na pravom brehu Dunaja hrádza s krásnym výhľadom na Bratislavu. Kde je tabuľa so spomienkou, s popisom faktov, ktorá končí textom: „Nikdy nezabudneme!“

A práve to, zamyslenie, otázka, ako môžeme nezabudnúť, večne na to myslieť, keď sme pravdepodobne o tom nikdy ani nevedeli. V škole nás neučili. Príklad angažovaného učiteľa – jeho vzor a príhovor v správnom čase, osobitý prístup, nás možno minul, ma doviedlo k tejto hre s názvom Kamene.

Je dosť šokujúce, keď niekto musí žiť v dobe, keď je normálne iného – bezbranného, nespravodlivo väzneného, zneužívaného na prácu za hranicou ľudskej dôstojnosti, nevinného, …strieľať z blízkosti pišťoľou do tyla, či ešte živého zahrabávať do hromadných hrobov. Tak to vyzeralo v Petžalke v rámci totalitnej „tretej ríši“ ešte na jar v roku 1945…A v Bratislave, oproti, to nebolo o moc lepšie…

No a samozrejme, život ide ďalej, vnímame, že snaha o lepší svet, idey, sa v praxi míňali účinkom. Koľko totalitných režimov sme tu zažili za posledných sto rokov. A ako sme sa poučili? A môžeme sa teda zamyslieť a napriek všetkému možno skúsiť žiť v spravodlivejšom štáte. V štáte suverénnom, kde občan je rešpektovaný, kde si rozumie s inými, i vďaka jazyku….

A tu je práve ten bod, strom, ktorý vysadíme dodatočne na jeseň, symbol mladého národa, ktorý odoláva „počasiu“, meniacim sa podmienkam. Meniaci sa svet. Transformácia… Hľadanie poriadku, zmyslu, zamyslenie sa nad možnosťou žiť spokojne, v mieri so sebou i s inými. Bez násilia… Priateľsky… Hodnota priateľstva. Úsmev na tvári, ktorý značí, že srdce je doma.

Teda hra sa dá hrať celoročne, i v rámci prísnych protipandemických opatrení. Zajtra to je skôr promo, ukážka. Trasa je totiž označená GPS súradnicami. Miesta tzv. pracovných táborov, ktoré boli vlastne skôr koncentráky. Tu si možno i posedieť, vnímať rieku, symbol života, premeny. Môžno skúsiť vnímať, získavať zážitok. Niekto sa zastaví, vníma hlbšie, skúsi si kresliť panorámu mesta, hrad, katedrálu, mosty…ostane mu obrázok, hoc nedokonalý, ale jeho, ako spomienka na ten čas, ktorý prežil tu s priateľmi…s rodinou…možno skúsi badminton, možno niečo iné..petanque…kto vie…

Teda kto si spraví selfie na daných miestach, kto prenesie kamienok, buď doma maľovnaý, či nájdený cestou, ten môže získať od nás malú cenu. Stačí napísať na email, poslať foto… ([email protected])

Zajtra sa teda dá na tieto miesta dostať po trase rôznym spôsobom, na bicykli,  behom, pešo. indiánskym behom, portovou chôdzou, kolobežkou…nejde o čas, o rýchlosť, dá sa dokonca medzičas stopnúť, …posedieť na nábreží (Leberfinger), vnímať genius loci, rieku, Dunaj…a potom zase časomieru spustiť…mžno i očistiť brehy rieky od PET fliaš, mať i takto zo seba lepší pocit…vnímať prírodu, seba…

A teda prichádzam k tomu, čo mám v hlave pár dní. Znova som sa k tým myšlienkam dostal práve včera pri čítaní vynikajúcej knihy M. Šolochova: Tichý Don.

Ako nájsť ten pokoj, mier? Priateľstvo, prekonať odcudzenie, nedôveru, zdanie priateľstva, povrchnosť, sociálne siete…digitálnu, masovú komunikáciu, manipuláciu…?

Tam v románe sa vojak, kozák, ktorý prežil prvé hrozné zážitky počas prvej svetovej vojny, keď na koni „stínal“ hlavy, osobne…či keď vnímal následky bombardovania…odtrhnuté nohy, črevá, krik, volanie o pomoc…reálne veci vojny, následky nenávisti…neschopnosti nájsť porozumenie, priateľstvo, spoločnú reč…tam mu druhý vojak odpovedá na jeho otázky, žo ako ten spravodlivý svet nastoliť (naivne).

Odpovedá mu otázkou: A čo ti hovorí tvoje srdce?“

On mu vlastne hovorí, že nedá sa len tak presvedčiť ľud o daných príčinách vojny, kde jedni, menšina, má moc, kde majú svoje záujmy, kde bohatnú …a kde väčšina musí poslúchnuť ako im kážu…podobne, ako je naísané na hlavnom pomníku daného vojenského cintorína v Petržalke…

Tak i dnes sa môžeme pýtať, kto má aké záujmy.

Akcia Kamene je organizovaná OZ Presadíme k 102. výročiu pripojenia Petržalky k ČSR.  Dňa 14.8. prekročili vojaci ČSR Dunaj a odzbrojili posádku vojakov z Maďarska. K moci sa v Maďarsku tlačili komunisti a bola tu obava, že keď sa nevyužije príležitost (rozhodnutie o pridelení tohto územia k ČSR z Paríža z dňa 11.8.1919, že to bude neskôr vojensky problematickejšie…).

Nerobíme si samozrejme ilúzie o veľkej účasti a ani o tom, že naozaj sa „nikdy nezabudne“, keďze si myslím ,že sa nikdy ani nevedelo. Svojou troškou možno prispejeme k uvedomeniu, vnímavosti, citlivosti….k čítaniu literatúry, ktorá sa nečíta možno ľahko, ale ktorá poteší nevšednými opismi…majstrovstvom literáta… Teda teší ma poznane, ža ako vtedy tak i dens, niekoho na báze: kto je väčší pes, k účasti na „dobrodružstve“ na báze rovný – s rovným, nepresvedčím. Ale osobnosti, tie sa darí osloviť, tie reagujú inak. A je na nás, či na školstve, aby ich bolo časom viac. Aby i niekto z tých, ktorí sú dnes „sociálne vylúčení“, dostali príležitosť „rásť“, rozvíjať svoj talent, či osobnosť…

Prekvapuje, že priateľov, priateľský prístup,  možno nájsť na tých miestach, ktoré si bežne neuvedomujeme, že sú.

Miesta, kde stále žijú ľudia vo veku 80, 90, či 100 rokov. Kde niektorí majú skúsenosti i s prekonávaním ťažkých osodov, ktorí prežili napr. holokaust. Ktorí majú čo povedať, ktorí majú čo darovať…tým deťom, hoci ten symbolický maľovaný kamienok…či vajíčko počas Veľkej noci, …či sviatkov Pascha…či sviatkov jari…

Vďaka podpore grantovej schéme magistrátu hl. m. Bratislava, nadácií ZSE, Baumit, CPF, SOS/Birds Slovensko, firme Pleuran (Imunoklukán), Bučina EKO….Inmidi… a verím, že o rok sa podarí i niečo s FPU, hoc tú pieseň Dunaj – Infinity by mohli prípadne podporiť…ale to je už iná pieseň…

Teda chápem, znalý toho, ako fungujú i sociálne siete, média, keď niekto, kot dal lajk, nepríde. Chápem, že napriek zdaniu priateľstva je to len komunikačný prostriedok, že nemôžeme byť všetci priatelia, že hranice sú prirodzené…cudzí človek ostáva cudzím a keď nie je čas nájsť si čas na lepší vzťah, priateľstvo, slušnosť hoc so susedom, kdeďže sa náháňame pre peniaze, keď chytáme tú infláciu a nulové úroky  za chvost…keď skáčeme i dnes v rámci záujmov iných, keď vnímame hrozbu delty či témy kolektívnej imunity pred infekciami, ktoré ohrozuju naše telesné schránky…teda chápem, keď nebude akcia masová, s mávatkami a pokrikom: Nech žije mier… peace of mind…

Sú kamene, na ktorých možno stavať. Ktoré možno vnímať, držať v ruke, ktoré nás môžu viesť na ceste. Či v Bratislave, či v Svidníku, v Rohožníku…hocikde, kde sa ľudia zamyslia, kde hľadajú pevný bod…turizmus a riešenie klimatickej zmeny..stromy, parky, zadržiavanie vody v pôde. Lebo tie kamene, ktoré ľudia nesú, môžu byť i tzv. hlasovací žetón, kde ich nechajú najviac, tam samospráva môže nasadiť strom. TU sa potom môžu fotiť, robiť selfie, ako ten strom polejú, ak osa starajú, zodpovedne rastú – so stromom…časom im dá tieň, …posedenie s priateľmi, ktorých si časom nájdu. Am ožno deti so seniormi, kde s časom stretnú. kde si môžu maľovať, či iné robiť. Napr. spievať ľudovky…srdcovky…

Robím, len to, čo má podľa mňa zmysel, keď nemusíme robiť všetko hypoteticky, ale niečo i kategoricky (ako vravieval už I. Kant…)…

…

 

Ďalej len pár fotiek z danej trasy, ako som ich spravil minulú nedeľu, keď som si to v rámci generálny odbehol.

Trasa, zvlášť prvá polovička, nie je veľmi pekná, je to možno taká pripomienka, že na ceste to občas nie je ľahké, podmienky na sídlisku, sociálne vylúčených možno takto vnímať intenzívnejšie. Pýtať sa, že čo s tým dnes? Napr. bezdomovci, ktorí sú častokrát bez podmienok štátu s diagnózami pshycickými, mentálnymi …bez veľkej šance nájsť si prácu, sebestačnosť, nájsť právnu pomoc, nenechať sa oklamať „mocmými“ so záujmami…ktorí potom žijú v „húštinách“ na okrajoch miest. Po ktorých sa potom upratujú lavičky, parky, zeleň…na ktorých sa nadáva…občania s právami, ktoré im zaručuje Ústava SR…ktorých „nevidíme“…či iné sociálne vylúčené skupiny..možnosti, ako s zamyslieť a skúsiť spraviť spoločnosť aspoň o trochu lepšou, vyvinúť verejný tlak, mienku..je viac…viac možnosti i na kultiváciu, scitlivenie, aktivizmus, tvorivosť, vnímanie miesta, genius loci…

Ak bude dostatok bežcov, rodín (dvojica rodič a dieťa, ktorí odbehnú do priestora cieľa Ekonomická univerzita BA (odtiaľ kúsok peši n Medveďovej 21, v Ovsišti (komunitno – kultúrne centrum INFINITY ), tak táto bankovka je pre víťaza. Je na ňom, čo s ňou spraví. Či sa rozdelí s inými pretekármi. Či ju rozmení v blízkom obchode…:-)Fotky sú z danej trasy a nejaké možné ceny…nie sú uporiadané chronologicky, skôr tematicky…