Denník N

Keď všetko stratíte, rozdávajte lásku

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Už dlho som chcela napísať blog, kde by som vysvetlila, čím som si za uplynulý rok prechádzala, ako ma koronakríza ovplyvnila. Zakaždým som si v hlave napísala niekoľko viet, no keď som si sadla za počítač, nedokázala som otvoriť textový dokument. Mala som blok. Dlho som preto uvažovala ako všetko uchopiť, ako vám sprostredkovať moje prežívanie. Postupne som zistila, že musím začať úplne v úvode.

Píše Klára Kusá, zakladateľka nášho občianskeho združenia

Všetko sa začalo meniť tesne pred vypuknutím koronakrízy. Sedela som na lavičke v parku, zúfalo som hľadala kontakty na nových odborníkov. Moja psychoterapia bola po rokoch ukončená a mňa pohltilo zúfalstvo. Pomedzi to som čítala noviny. Na jednu pasáž si dodnes pamätám. Písalo sa v nej o rôznych scenároch, akými sa táto pandémia môže uberať.

Najhoršia predikcia hovorila o akomsi predčasnom konci sveta. Ak ste videli Soderberghovu Nákazu, viete o čom hovorím. Moje myšlienky po prečítaní? Predstavila som si ako pomáham zomierajúcim ľuďom, nafotím neopakovateľné zábery a v závere zomriem. Potešila som sa, že to tu nebudem musieť ťahať do osemdesiatky. Vzápätí som si uvedomila bizarnosť situácie. To, čo sme ešte pred mesiacom považovali za hardcore sci-fi, sa stalo realitou.

Viacero ľudí v mojom okolí sa pod vplyvom situácie začalo správať inak, u niektorých sa (znovu)objavovali psychické problémy. Mnohí sa na mňa obracali s problémami a ja som nemala silu ani odbornosť ich riešiť. Navyše, moja existencia bola absolútnym chaosom.

Po náhlom ukončení terapie som sa nevedela vyrovnať s ničím, najmä sama so sebou. Znamenalo to totiž priznať si, že som zase niečo pokašlala. Opäť som bola drzá a proste „príliš“. Opäť som provokovala, pretože ja tie hranice jednoducho milujem prekračovať. Hnevalo ma, že sa mi v živote opakuje scenár, kedy ľudí okolo seba dostávam do stavu totálneho vyčerpania. Možno som v rovnici nebola jedinou premennou, ale to nemôžem vedieť.

A tak sa stalo, že som si do zošita poznačila nadpis „suicide note“. Nasledovalo niekoľko viet o mojom živote. Odfotila som svoju uplakanú tvár a kontemplovala samovraždu. Vedela som však, že sa týmto myšlienkam nemôžem poddať. A tak som sa šla prejsť.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Nejak som to zo seba dostala. Nezabila som sa. Nechcela som to urobiť. Nechcela som nikomu ublížiť. Vedela som, že som silnejšia ako moja porucha. Nasledujúce dni a týždne som navštevovala zbúranú budovu, ktorá mi paradoxne dávala silu existovať. Každý deň som odfotila asi 200 fotiek, prišla som domov, sadla som si za počítač a prezrela som si fotografie. Ustála som to. Vyšlo z toho niekoľko kvalitných fotiek a čosi som sa aj naučila. Postupne som sa otriasla a pokračovala som v práci na svojej knižke.

V októbri to so mnou vzdal ďalší terapeut. Už som neplakala, už som sa iba smiala. Začala som si uvedomovať, že môj príbeh musí byť extrémny, pretože odborníci nevedia ako so mnou naložiť a jednoducho si ma prehadzujú. Na jednej strane ma to vyburcovalo k pokusu o samostatnosť, na strane druhej som sa samej sebe snažila za každú cenu dokázať, že som zdravá.

V tomto období som sa rozhodla vzdať to so svojou knihou aj s celým aktivizmom. Vymazala som všetky svoje videá a blogy. Po niekoľkých týždňoch bola moja digitálna stopa takmer nulová. Mala som pocit, že naše občianske združenie sa rozpadá. Nezvládala som to, hľadala som za seba náhradu.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Potrebovala som nájsť osobu, ktorá bude natoľko šikovná, aby utiahla ťažké témy psychického zdravia. Chcela som, aby mala dostatok času na organizačnú prípravu. Bolo nutné, aby bola psychicky stabilná. Vedela som, že tieto požiadavky sú vysoké a nájsť vhodného kandidáta sa mi behom niekoľkých týždňov nepodarí. Zvažovala som preto zlúčenie s inými organizáciami. Neuspela som.

Dodnes si myslím, že to, že dnes fungujeme a neustále rastieme je zázrak. Inak povedané, riskla som to a Ivka Čellárová prevzala túto úlohu. Vie to robiť a robí to dobre. Nevzdala to ani na začiatku, keď videla v akom príšernom stave je naša administratíva, ktorú som nevedela a asi ani nikdy nebudem vedieť dobre robiť. Za to ti, Ivka, nesmierne ďakujem. Si profesionálka.

Mnohé z mojich videí a blogov sa mi nakoniec podarilo opätovne nahrať na web. Mnohé nie a verím, že to má svoj dôvod. Fungovali sme a aj fungujeme ďalej, i keď v pandémii je to náročné a častokrát zaťažujúce. Ale chceme to robiť. A pokým je téma psychického zdravia aktuálna, tak to robiť budeme.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

O mojom odchode z vedenia Psychiatria nie je na hlavu som napísala krátky blog. Nevládala som dať okoliu viac. Bola som vyčerpaná. Dodnes ma hnevá, že som tento svoj odchod neodkomunikovala lepšie. Mnohí píšete na náš e-mail či na sociálne siete s domnienkou, že píšete mne. Nie je to tak. Po mojom odchode som sa rozhodla, že budem robiť len to, čo robiť viem a prestanem samú seba presviedčať o opaku. Zaučila som našich dobrovoľníkov a dobrovoľníčky v písaní rozhovorov. Robím jazykové korektúry, natáčam videá, tvorím streamy na Instagrame.

Po prestávke som sa rozhodla, že musím dopísať knihu, ktorá mi leží rozrobená na stole. Tento boj bol jedným z najväčších. Priznám sa, postupne som nadobudla presvedčenie, že jej dopísania sa nedožijem.

Keď mi vytlačené knihy prišli v balíku do garáže mojich rodičov, so skrehnutými prstami som v rýchlosti napísala organizačný e-mail. Po odoslaní som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Pozrela som si opätovne adresáta e-mailu. Opätovne som si prezrela e-mail. Zamyslela som sa. Kde sa podeli tie roky, kedy som po sebe napísané skontrolovala, vždy dbala na pravopis a písala s diakritikou? Viac som sa nad tým nezamýšľala, musela som fičať ďalej.

Až nedávno som si uvedomila, čo sa stalo. Textový dokument sa stal mojím strašiakom a vety, ktoré sa mi vynárali automaticky počas dňa ku mne neprichádzali. Radšej som sa vyjadrila obrazom. Unikala som.

Nasledujúce obdobie bolo ťažké. Asi na tri mesiace som sa v čase najväčšej karantény ocitla sama v štvorizbovom byte. Na jednej strane som si hovorila, že musím byť vďačná. Na strane druhej mi bolo ťažko. Nad tým, že som vydala nejakú knihu som mávla rukou. Vedela som, že nie je dobre napísaná, hanbila som sa za ňu. Nahnevalo ma, keď som si po sebe našla faktografickú chybu. Snažila som sa utešiť tým, že v tak ťažkom zdravotnom stave, v akom som knihu začínala písať, som to lepšie dať nemohla.

Samotu mám rada, no po dlhšom období na mňa začínala doliehať. Podvedome som preto skĺzla k prehnanej práci (čítaj ku škole a k dobrovoľníctvu). Robila som do 10tej večer, oddych som nemala žiadny. Takmer som prestala počúvať novú hudbu. Prestala som písať, lebo som nemala z čoho čerpať. Nečítala som žiadne knihy. Desilo ma, keď som si uvedomila, že dôvodom je strach. Nechcela som vedieť viac o tomto svete. Mala som dojem, že po toľkej psychologickej literatúre vidím do ľudí, že ich viem ľahko prečítať, poprepájať si fakty s vlastnými interpretáciami a vyhodnocovať situácie. Bolo mi z toho na vracanie. Chcela som zostať sprostá.

Keď som sa po otvorení domácich klietok dostala do kníhkupectva, medzi masívnymi 200-stranovými knihami som na poličke našla útlu knihu s mojím menom. Bolo to absurdné.

Naplnil ma pocit vlastnej hlúposti. Uvedomila som si, že svoj život nemôžem žiť pre svoj osobný zisk, ani pre druhých. Uvedomila som si, že jediné, čo v živote môžem robiť je rozdávať lásku, stáť si za svojimi morálnymi hodnotami a vždy mať pri sebe humor ako účinný obranný mechanizmus. Jedine tak nastavím zrkadlo sebe aj druhým.

Text a fotografia: Klára Kusá – IG

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na Facebooku a Instagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte. Ďakujeme!

Teraz najčítanejšie