Denník N

Taliban „ante portas“ – aj pred našimi

Ideologické hodnoty Talibanu sú vo svojej podstate univerzálne a nesúvisia priamo len s radikálnym výkladom a aplikovaním islamu. Agresívna nevedomosť a nekultúrnosť a násilné presadzovanie hodnôt sťahujúcich v konečnom dôsledku celú spoločnosť do biedy a zaostalosti, môžeme vidieť aj v našich západných „kresťanských“ končinách.

Raketová ofenzíva Talibanu v Afganistane a ich nateraz naozaj viac ako presvedčivý návrat k moci prikoval k tejto stredoázijskej krajine a regiónu opäť pozornosť celého sveta. Predmetom rôznych analýz a špekulácií sa stáva nielen vývoj posledných dní, ktorý zjavne zaskočil všetky svetové mocnosti na čele s USA, ako aj samotných Afgancov, ale hlavne najbližšie zámery Talibanu a jeho politické plány riadenia krajiny. Ja osobne som veľmi skeptický k viac ako optimistickým očakávaniam mnohých západných ale aj slovenských pozorovateľov, ktorí na základe novej komunikačnej stratégie Talibanu, tvorenej navonok ústretovými vyjadreniami voči Západu a jeho mentálne-kultúrnemu nastaveniu a slovníku usudzujú, že budeme mať dočinenia síce s konzervatívnym islamistickým režimom, ale predsa modernejším, ako sme videli na konci 90. rokov minulého storočia. Zatiaľ mi to viac pripomína šikovnú komunikačnú taktiku iránskeho duchovného a vodcu prevratu v roku 1979 ajatolláha Chomejního. Ten ešte pár dní pred svojim víťazným príletom do Teheránu z parížskeho exilu, dobre vyrátanou propagandistickou rétorikou úplne oklamal naivnú západnú verejnosť, médiá ale aj politických lídrov, a svoje skutočné plány na nastolenie radikálneho islamského protizápadného režimu, až do svojho návratu domov, úspešne zakryl a zamlčal.

Už prvé konkrétnejšie informácie prichádzajúce z Talibanom obsadených provincií, zachytené aj príslušnými orgánmi OSN, nie sú vôbec povzbudivé. Či už sú to informácie o prvých verejných trestoch pre ženy, ktoré sa previnili nevhodným oblečením, či nekompromisné zákazy v pokračovaní vakcinačného programu proti covidu-19. Tým, že hneď bol obnovený pôvodný talibanský názov krajiny – Islamský emirát Afganistan – bolo povedané oveľa viac, ako všetky doterajšie anglicky komunikované „píár“ vyhlásenia hnutia.

Staré poučenia o Talibane

O existencii Talibanu som počul po prvý raz počas svojej prvej cesty do Uzbekistanu v polovici 90.rokov. Počas pobytu v prekrásnom historickom Samarkande, ktorému dominuje pre mňa jedno z najkrajších námestí na svete Registan, z čias ríše rodinného klanu bájneho a krvavého Timura, mi miestny obchodný partner a vplyvný predstaviteľ miestnej tadžickej menšiny porozprával nielen o stupňujúcich sa temných stránkach režimu vtedajšieho uzbeckého prezidenta Islama Karimova. Zmienil sa aj tajomnom radikálnom hnutí, ktoré už vtedy získavalo moc a vplyv na druhej strane hôr, v susednom Afganistane. Pre Tadžikov aj Uzbekov, ktorí inak mali vtedy aj dnes dosť komplikované medzietnické vzťahy, bol Taliban, založený hlavne na horskom národe Paštúnov, od začiatku spoločný nepriateľ a ohrozenie. Bez ohľadu na to, že všetky stredoázijské národy sú moslimského vierovyznania. Ako mi vtedy vysvetľoval môj hostiteľ, problém nespočíval v samotnom náboženstve, ale v tom, že Taliban presadzoval drakonické kultúrne a spoločenské pravidlá, ktoré odôvodňoval islamom, avšak tieto pravidlá a hodnoty boli v skutočnosti veľmi zaostalé a uvrhovali celú spoločnosť do „temného stredoveku“ – ako by sme povedali my, v Európe. Sú to nevzdelaní a primitívni pastieri z afganských hôr, ktorí vedia len dobre strieľať z kalašnikova, neovládajú žiadne písmo, nevedia čítať a aby eliminovali svoju zaostalosť, nanucujú ju všetkým naokolo, pričom sa im nedá vôbec nič veriť, dá sa zhrnúť jeho postoj k Talibanu.

To bol možno dosť zaujatý pohľad vzdelaného a bohatého Tadžika z uzbeckého Samarkandu, ktorý sa aj vďaka svojmu materskému jazyku hrdo hlásil ku koreňom siahajúcim až k Perzskej ríši. Avšak nasledujúce roky mu dali za pravdu. Odvtedy som si neraz spomenul aj na jeho varovnú prognózu, ktorú som vtedy považoval vzhľadom na zdanlivo obrovskú geografickú ale aj kultúrno – spoločenskú vzdialenosť a spomínanú zaostalosť afganských militantov za dosť prehnanú: Taliban svojou agresívnou primitívnosťou neohrozuje len nás, ale aj vás. A nebudú to len utečenci.

Taliban nemusel bojovať, lebo vládna moc sa rozsypala

Aktuálne sa roztrhlo vrece so špekuláciami, čo sa presne vlastne v Afganistane stalo, prečo Američanmi dobre vyzbrojené a vycvičené vládne vojská a celá vláda na čele s prezidentom Ashrafom Gháním doslova expresne padli. Hovorí sa, že je to výsledok tajných dohôd medzi USA a vedením Talibanu, o ktorých vraj mali minimálne dobré informácie aj Rusi, Číňania a ďalší regionálni hráči. Tomu síce na prvý pohľad odporujú ešte nedávne sebavedomé, a dnes už smiešne znejúce vyhlásenia amerického prezidenta Joe Bidena a panická evakuácia americkej ambasády a personálu z Kábulu. Avšak je možné, že Talibanci „len“ výrazne urýchlili to, čo bolo naozaj dohodnuté. A to aj vďaka úplnému morálnemu rozkladu naskrz skorumpovanej vládnucej kľuky Gháního, čomu nasvedčuje aj veľmi nahnevaný odkaz jeho ministra obrany na Twitteri. Pri pohľade na horúčkovitú evakuáciu americkej a ďalších západných ambasád, priamo do „očí bije“ ľadový pokoj Rusov, ktorí tvrdia, že nikam z Kábulu neodchádzajú. Podľa dostupných správ ostávajú fungovať aj diplomatické misie Uzbekistanu – veľvyslanectvo v Kábule ako aj generálny konzulát v severoafganskom Mazeré Sharíf, kde žije práve početná uzbecká ako aj tadžická menšina. Taškent pustil na svoje územie len veľmi malú skupinu zranených vládnych vojakov utekajúcich práve odtiaľ pred Talibanom, zvyšok z mosta „Družby“ cez hraničnú rieku Amurdarju, cez ktorý sa vrátil z Afganistanu naspäť aj posledný sovietsky tank v roku 1989, vytlačil naspäť.

Je tiež zaujímavé, že Uzbekistan aj Tadžikistan popreli správy, žeby sa dnes už bývalý afganský prezident Ghání, ktorý utiekol z Kábulu, ukrýval u nich. Je známe, že Taškent pustil na svoje územie tranzitom do Turecka dlhoročnú legendárnu hlavu uzbeckej menšiny v Afganistane, maršala Abdula Rašída Dostuma, ktorý bojoval za mladi proti sovietskym vojakom, potom sa postavil proti Talibanu, po jeho zvrhnutí istú dobu zastával vládne posty a teraz pred Talibanom musel ujsť zo „svojho“ Mazaré Sharif. Práve v tomto meste len pár dní dozadu s ním, a vodcom tadžickej menšiny Ata Mohammadom Nurom, rokoval exprezident Ghání o tom, ako obmedziť Taliban po odchode Američanov. Bol to vodca miestnych Tadžikov, ktorý podobne ako maršal Dostum, musel nakoniec utiecť, ktorý vyhlásil, že rýchly a doslova pokojný pád Mazaré Sharífu bol výsledkom sprisahaneckého spolčenia medzi miestnymi vládnymi veliteľmi a jednotkami a Talibanom, ktoré malo za cieľ aj chytenie jeho a Dostuma, čo sa však nepodarilo. Exprezident Ghání možno rovnako, ako Dostum, skončí na svojom úteku až v Turecku. Tak či tak Ankara sa asi čoskoro stane významným hráčom v celom regióne, ktorý až po Kirgizsko (a s výnimkou Tadžikistanu) je turkistického jazykového a kultúrno – historického pôvodu. Náš spojenec v NATO, turecký prezident Erdogan, nám síce nedávno robil veľké problémy v Stredomorí a predtým hral s nami „hry“ s utečencami, avšak úloha Turecka na Blízkom východe a osobitne v Strednej Ázii, či na Kaukaze, je z pohľadu našich záujmov nesporne strategicky dôležitá.

Kľúčová Stredná Ázia

Z hľadiska bezpečnostných záujmov nás všetkých bude pre ďalšie obdobie kľúčové, či Taliban naozaj dodrží svoje doterajšie sľuby a nerozšíri svoje politicko – bojové aktivity aj na susedné postsovietske krajiny Sovietskeho zväzu. Počas svojej prvej vlády v rokoch 1998 až 2001 síce tak priamo neurobil. Lenže z územia Afganistanu aj tak do Uzbekistanu či Tadžikistanu prenikali početné oddiely dobre vycvičených, vyzbrojených a hlavne ideologicky motivovaných „mudžahedínov“ naverbovaných pôvodne hlavne medzi Uzbekmi, Tadžikmi, ale aj Kirgizmi, aby šírili do týchto krajín  ideologicko – spoločenské „hodnoty“ Talibanu. To bolo sprevádzané krvavými zrážkami s ich bezpečnostnými zložkami a početnými atentátmi na ich území. V tom čase, ale aj dnes, pomáhal horúcu hranicu Tadžikistanu s Afganistanom chrániť ruský vojenský kontingent. Práve Rusi s Uzbekmi a Tadžikmi pred pár dňami zorganizovali pri afganskej hranici veľké spoločné vojenské cvičenie a Rusi tu posilnili prítomnosť svojho vojenského letectva aj o hĺbkové bombardéry, dajúc tým jasný signál Talibanu. S jeho predstaviteľmi už dlhšie majú priamy kontakt a viackrát sa s nimi stretli aj priamo v Moskve, hoci oficiálne podľa ruských platných zákonov, je Taliban zakázanou teroristickou organizáciou. Podobne sa s politickými vodcami Talibanu pred pár dňami stretli aj Číňania, ktorí majú s Afganistanom spoločnú hranicu a majú preto obavy pred možnou podporou Ujgurov.

Či sa zmenil Taliban je veľmi sporné, ale istotne sa zmenila situácia v niektorých susedných krajinách. A to pozitívne. Osobitne to platí o Uzbekistane, ktorý je vďaka svojej centrálnej polohe ale aj veľkosti a ekonomickej sile jednoznačne najdôležitejšou krajinou regiónu. Po veľmi kontroverznom až diktátorskom Karimovi nastúpil po jeho smrti na jeseň 2016 do úradu bývalý premiér Shavkat Mirziyoyev. Ten sa vysporiadal pomerne razantne s najväčšími, jemne povedané, „prešľapmi“ svojho predchodcu a jeho rodinným klanom a začal opatrnú reformu a modernizáciu krajiny. Jednou z jeho hlavných priorít bolo napravenie veľmi pokazených vzťahov s bezprostrednými susedmi, hlavne Tadžikistanom, vďaka čomu sa posilnila strategická pozícia Taškentu v tomto citlivom regióne.

O pozitívnych výsledkoch jeho vlády som mal opäť možnosť sa osobne presvedčiť na jeseň 2019 počas turistickej cesty po postsovietskych krajinách Strednej Ázie. Uzbekistan sa doslova „otvoril svetu“. Namiesto namosúrených a doslova buzerujúcich pohraničníkov a prísneho vízového režimu, ste mali otvorenú bezvízovú cestu a usmievavú pasovú a colnú kontrolu s frázou: Welcome to Uzbekistan. Aj z debát s miestnymi obyčajnými ľuďmi bolo cítiť uvoľnenie a spokojnosť s tým, ako sa krajina pod novým prezidentom vyvíja, vrátane nárastu turistov, ktorí prinášajú vítaný nový zdroj obživy. Pozitívne slová na uzbeckého prezidenta som počul aj v susednom Tadžikistane za to, ako upokojil vzťahy medzi oboma krajinami, vrátane citlivých sporov o vodu.

Tento „mierny pokrok v medziach možného“ je teraz nástupom Talibanu v susednom Afganistane bezprostredne ohrozený. Je to obrovská výzva pre autoritatívne ale svetské režimy v Taškente, Dušanbe a ďalších susedných metropolách, ako sa s touto „staronovou“ situáciu vysporiadajú. Nemyslím si, že vzhľadom na svoje bezprostredné skúsenosti budú tak naivní, ako mnohí západní pozorovatelia či lídri. Spomínané spoločné vojenské cvičenie s Rusmi, veľmi ostražitý prístup k utekajúcim vojakom a civilistom z Afganistanu, vrátane exprezidenta Gháního, či udržania svojich diplomatických misií nasvedčujú tomu, že susedia Talibanu budú raziť starý osvedčený pragmatický prístup založený na udržaní kontaktov s novým režimom v Kábule, avšak s obrovskou mierou nedôvery a snahou sa vyhnúť čo najviac tomu, aby boli vtiahnutí do neprehľadných vnútroafganských procesov. Aspoň do tej doby, kým sa viac neprejavia skutočné zámery Talibanu.

Kto predstavuje Taliban

Pretože ak niekto hovorí o zámeroch Talibanu, ba dokonca o nejakých dohodách s ním, nie je vôbec jasné, či tieto „dohody“ budú platiť aj zajtra. Hlavným dôvodom je roztrieštenosť samotného hnutia a značná autonómnosť jeho početných regionálnych a poľných veliteľov. Veď nie je jasné ani to, kto je jednoznačne hlavou samotného Talibanu. Všeobecne je len uznávané, že je to skupina šiestich najviditeľnejších a najvplyvnejších mužov. Avšak ak Američania, Rusi či Číňania posledné mesiace a dni rokovali s časťou z nich, ktorí sa označujú za politických lídrov, čo sídlili dočasne v exile v katarskej Dohe, tak nie je úplne isté, či tieto dohody uznávajú aj ďalší členovia „silnej šestky“ a ich početní poľní velitelia a klany. To môže byť aj celkom jednoduchým vysvetlením, spolu s rozkladom a sprisahaním kľúčovej časti vládnych vojsk a štátnych štruktúr, prečo Taliban tak bleskovo bez boja opäť obsadil celú krajinu, vrátane Kábulu. Jednoducho pôvodne dohodnuté harmonogramy a podmienky medzi Američanmi a vedením v Dohe nikoho tam „dole“ nezaujímali, pretože oni mali bezprostredne iné videnie situácie a iné priority. Aspoň zatiaľ však rešpektujú dohody o neútočení na americké a západné ciele v Afganistane a hlavne teraz v Kábule.

Svet rokuje predovšetkým s Mullah Abdul Ghani Baradarom a prípadne Sher Mohammad Abbas Stanikaziom zo spomínanej politickej reprezentácie v Dohe. Avšak žiadna dohoda nemá s nimi silu, pokiaľ ju nebudú rešpektovať ďalší traja silní ľudia vo vedení Talibanu, ktorí však doteraz ostávajú pre ostatný svet poväčšinou v tieni: sú to bratia  Abdul Hakim a Sirajuddin Haqqaniovci, ktorí zdedili po svojom otcovi – jednému z hlavných vojenských lídrov Talibanu – výrazný mocenský vplyv. Tretím je hlavný „ideológ“ hnutia Haibatullah Akhunzada. Tým posledným vo vedení je ešte stále dosť mladý Mullah Mohammad Yaqoob, ktorého však nemožno podceňovať už len preto, lebo je synom legendárneho zakladateľa Talibanu Mullaha Omara.

Taliban „ante portas“ – aj pred našimi

Čo bude robiť ďalej Taliban bude zaujímavé ani nie pre jeho radikálny náboženský islamizmus, ale preto, že hlavnými bodmi jeho doterajšej ideológie bolo presadzovanie hodnôt, ktoré boli v príkrom rozpore s mnohými fundamentálnymi hodnotami vzdelanej a kultúrnej spoločnosti bez ohľadu na to, aké náboženstvo vyznáva. Tento rozpor si úplne jasne uvedomíte práve na historickom námestí Registan (Redžistan) v Samarkande. Hlavné budovy tohto naskrz orientálneho islamského námestia totiž netvoria chrámy, ako sme zvyknutí aj u nás v Európe, ale nádherne vyzdobené budovy určené pôvodne na vzdelávanie a vedecký výskum. V čase európskeho stredoveku, tu v Strednej Ázii, vrátane územia dnešného Afganistanu, za islamu prekvitali veda, vzdelanie a kultúra. Dnes, v 21.storočí, v tom istom islamskom prostredí, sa stáva hlavnou hodnotou a mocou násilie založené na negramotnosti a zaostalosti.

Avšak ak si myslíme, že Taliban „ante portas“ sa týka len tohto, pre našinca stále nesmierne vzdialeného regiónu a len islamského spoločenstva, tak je na omyle.   Pretože Taliban „ante portas“ platí dnes s istou dávkou nadhľadu aj pre náš „západný kresťanský“ svet. Vidíme ho na sociálnych sieťach zaplavených všelijakými „kvázi“ vedeckými nezmyslami či úplne bláznivými konšpiráciami a výmyslami o „hadích DNA“, ktoré vedú už aj k nepochopiteľným detským obetiam. Môžeme ho vidieť aj v agresívnom dave blokujúcom bratislavské centrum kvôli tomu, že sa nechce z rôznych, prevažne úplne hlúpych a nezmyselných dôvodov dať zaočkovať, vnucujúc tento svoj obmedzený pohľad na svet aj celému okoliu.

Podstatou zla Talibanu totiž nie je jeho radikálny výklad islamizmu.  Je ním jeho agresívna nevzdelanosť a nekultúrnosť, ktorej symbolom sú dynamitom rozbité stáročné sochy Budhu, ktoré boli vytesané v skalách afganských hôr. Ak by ideológia Talibanu zachvátila povedzme aj susedný Uzbekistan, tak hlavným výsledkom nebude len nastolenie radikálneho konzervatívneho islamu, ale s veľkou pravdepodobnosťou zničenie veľkolepých budov v Samarkande na námestí Registan už len preto, lebo to nie sú mešity, ale reprezentujú vzdelanosť a kultúru.

Taliban totiž zakazuje očkovanie, alebo ničí staré kultúrne pamiatky, pretože nevie čítať a písať a tak ho vedomosti a staré kultúrne hodnoty nielenže nezaujímajú, ale má z nich kvôli neznalosti strach, nenávidí ich a pohŕda nimi. Agresívna neznalosť a nevedomosť je v mnohom symbolom našej doby a tak je „ideológia“ Talibanu vlastne dosť univerzálna. A možno preto je prirodzené, že v jednej zo strategicky významných krajín, s bohatou kultúrnou históriou, práve teraz prišlo k moci hnutie, ktoré už dlhé roky vzýva práve takéto hodnoty. A my ostatní teraz pozorne sledujme, kam sa môžeme my všetci dostať, ak takéto hodnoty naberú ďalej na sile aj v našej „kresťanskej“ západnej civilizácii.

 

 

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.