Rutinéri trestného práva

Každý, kto bol obeťou trestného činu, či už úmyselného alebo nedbanlivostného, má presnú predstavu o tom, čo od trestného procesu očakáva, aby mal pocit zadosťučinenia, spravodlivosti.

V skratke, že páchateľ nevyšiel bez trestu, a že škoda mu bola nahradená.

Pokiaľ štát prevzal na seba úlohu „trestať“, teda vyvodzovať zodpovednosť za skutky, ktoré sú v spoločnosti všeobecne nežiadúce, a smelo poviem, že  v jadre kopírujú biblické desatoro, potom musí garantovať trestnému súdnictvu také postavenie, ktorým sa tento cieľ bude dať dosiahnuť.

V začiatkoch svojej advokátskej dráhy, ako advokátska koncipientka, som pracovala u  advokátov, ktorí sa ťažiskovo venovali trestnému právu. Jeden z mojich školiteľov, dnes už žiaľ nebohý, pred advokátskou praxou dlhé roky pracoval ako vyšetrovateľ.

Veľmi veľa agendy tvorila tzv. „drobná“ trestná činnosť, ktorú život prinášal na dennej báze. Krádeže, výtržníctva, porušovania domovej slobody, opilstvo, ale aj ublíženia na zdraví, vrátane tých spôsobených dopravnými nehodami. Aby sa veci vybavovali v zákonných lehotách, ktoré sú, najmä vo väzobných veciach, krátke, musí existovať zaužívaná rutina, postup, ktorý pomáha „udržiavať“ stroj v činnosti bez závad.

V rámci nej je  aj rutina skúseného sudcu, „vysúdeného“, ako sa vyjadril jeden starší kolega, ktorý sudca štandardne hodnotil dôkazy, podobné podobne a ukladal relatívne predvídateľné tresty. Prirodzene, život vždy priniesol prípad, ktorý sa vymykal z rutiny bežných prípadov a vyžiadal si iný prístup. Advokáti potvrdia, že tu je najťažšia úloha pre advokáta často tá, aby sa prebil cez hradbu rutiny, vyzdvihol a upútal pozornosť sudcu na to, že je prípad jeho klienta iný a zabojoval za výsledok.

Frustrácia obhajcu veľakrát spočíva v tom, že prípad jeho klienta bol posúdený tak, že keď už bola podaná obžaloba, niečo na tom bude, a súd musí odsúdiť. Za jedným oslobodeným prípadom je veľa „krvi“ a potu obhajcu ( chápem vašu poznámku pri tomto bode, že v určitých prípadoch  aj veľa všimného, v týchto však odborná  práca obhajcu až tak nevyniká).

Lenže, vec je potrebné vidieť aj z iného uhlu pohľadu. Ak by sa dostávali pred súd veci, ktoré by končili prevažne oslobodzujúcimi rozsudkami, museli by sme dospieť k záveru, že v našom štáte niečo nie je v poriadku (nie, že by sme v ostatných dňoch k takýmto záverom neprichádzali denno-denne). V právnom štáte očakávam, že ak sa prípad dostane na súd, nie je to len tak, bez dôkazov.

Súčasne očakávam, že súdy nerezignujú na svoju úlohu, nie sú predĺženou rukou prokuratúry, nepomáhajú jej pri dokazovaní a konečnom „usvedčení“ páchateľa, ktoré úsilie sa niekedy hodí označiť sloganom „spoločne proti obhajobe“.

Obvinený jednotlivec stojí proti mašinérii štátu osamelý. Maximálne so svojím obhajcom, ak nejakého má, a ak má takého, ktorý za neho naozaj bojuje. Štát má k dispozícii platených policajtov- kriminálku, vyšetrovateľov, tí spolupracujú so znalcami, inými odborníkmi, majú rôznu techniku, potom je tu monokratická prokuratúra. O jej usporiadaní, ktoré vychádza z modelu sovietskeho Ruska a je roky kritizované (ale to je tak všetko) je možné s trochou  nadsadenia povedať, že nad prípadom nemá dozor len jeden prokurátor, ktorému prípad patrí, ale všetci jeho nadriadení s konečným slovom Generálneho prokurátora.

Potom tu máme základné zásady trestného procesu, z ktorých vyplýva, že táto mašinéria zostavená a platená aj z daní samotného obvineného, ak je občanom SR,  a má okrem iného garantovať aj jeho právo na spravodlivý proces, by mala pracovať aj v jeho záujme, pretože jednou zo základných zásad trestného procesu je tá, že orgány činné v trestnom konaní objasňujú s rovnakou starostlivosťou všetky okolnosti potrebné pre objasnenie trestného činu, teda aj tie, ktoré svedčia v prospech obvineného, nielen v jeho neprospech.

Táto zásada vo svetle bohato medializovanej praxe „špeciálu“  nielen súdu, ale aj „jeho“ prokuratúry, vyznieva „schizofrenicky“ už zo svojho princípu. Polícia a prokurátori napínajú svaly pred médiami a odkazujú, ako podozrivé a obvinené osoby usvedčia a posadia do väzenia. Ale veď ich úlohou je usvedčiť páchateľa, teda toho, o kom boli starostlivo zadovážené a vyhodnotené dôkazy, že trestnú činnosť spáchal.

Pre tých, ktorí sa pohybujú v oblasti trestného práva je notoricky známe, že ani priznanie sa k spáchaniu trestného činu by nemalo stačiť k uznaniu viny, ak toto priznanie nie je podporené ďalšími dôkazmi ( napríklad rodič sa prizná k skutku, aby chránil dieťa).

Teda ich úlohou nie je posadiť do väzenia toho, kto je obvinený, a o kom už verejná mienka a médiá vyniesli ortieľ, že je vinný. Rímske právo je považované za základ kontinentálneho právneho systému, a teda aj nášho. Rímsky právnik Diocletian v jednej z troch právnych zbierok justiniánskej kodifikácie z roku 534, Codex Iustinianus, uvádza “ Vanae voces populi non sunt audiandae – povrchné hlasy ľudu netreba vyslyšať“, teda, že sudca nemá súdiť podľa nálad verejnosti.

Výrok poslanca národnej rady, ktorý sa popri mandáte poslanca, hlási ku kvalifikácii advokáta, v zmysle, že súdy by mali súdiť tak, aby vyhoveli očakávaniam verejnosti, vyvoláva prinajmenšom rozpačité pocity.

Odsúdená má byť osoba, o ktorej je nepochybné, že skutok spáchala a nepochybným sa to stane tak, že je usvedčená dôkazmi vykonanými v súlade so zákonom. Teda nie ten, o kom „vieme“, že by mal byť „už dávno v base“, a teda k tomu je treba „dodať“ dôkazy. Každý z nás má asi celý zoznam osôb, o ktorých vie, že by mali byť dávno v base, lebo to a tamto, ale na (ne)šťastie, tresty by nám nemali byť ukladané podľa želaní a osobných preferencií  verejnosti.

Možno štát posilňuje svoju snahu objasňovať vec aj v prospech obvineného tým, že necháva sledovať jeho obhajcov jednotkou „operatívcov“, s pekným úmyslom dohliadať nad kvalitnou prácou advokáta. Veď všetci vieme, že keď človek nemá nad sebou dozor, ľahko sa demoralizuje a zlenivie. Sledovaný advokát asi vnesie viac kvality a posilní spravodlivosť trestného procesu.

Vyvrcholením spravodlivého procesu by mal byť spravodlivý trest, lebo proces ako celok, by mal byť spravodlivý, férový, ako hovorí Európsky súd pre ľudské práva. Lenže rutinérovi trestného práva nejde do hlavy, ako môže byť osobe, ktorá je dlhé mesiace väzobne stíhaná, napokon uložený podmienečný trest, ako sa to deje v prípade rozhodovania špecialistov.

A to na základe „dohody“  s prokurátorom, ktorá je s obvineným uzatvorená napriek tomu, že existovali väzobné dôvody spočívajúce v snahe takejto osoby mariť vyšetrovanie ovplyvňovaním svedkov, alebo v snahe pokračovať v trestnej činnosti, čo samo osebe nasvedčuje všetkému možnému, len nie tomu, že sú u takejto osoby splnené podmienky na „dohodu“.

Inštitút dohody o vine a treste tu nie je na to, aby mohol človek páchať trestnú činnosť a trestnoprávnu zodpovednosť za ňu následne zmiernil, alebo úplne eliminoval uzatvorením dohody. Táto dohoda so štátom nemá znamenať, že sa zaručuje beztrestnosť páchateľom. Načo potom máme trestný zákon, veď ten určuje, ktorý skutok máme považovať za trestný čin.  Má zľudovieť benefit automatického zníženia trestu, ak sa dohodnem s prokurátorom? Takže hurá do ďalšej trestnej činnosti, veď keď mi na to prídu, dohodnem sa a dostanem zanedbateľný trest.

Podmienkou dohody má byť účinná ľútosť a aktívna snaha páchateľa odčiniť následok. Účinnú ľútosť by sme si nemali vykladať tak, ako jeden môj klient, ktorý v záverečnej reči, mimochodom veľmi úprimne, sudcovi povedal, že veľmi ľutuje, že ho chytili. Odčinenie následku si podobne asi nepredstavujeme len ako „natretie“ ďalších osôb, o ktorých obvinený „vie“, že páchali trestnú činnosť, oficiálne vydávané za pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti. Má naša nová rutina vyzerať tak, že namiesto páchateľa „chyteného“ pri čine, odsúdime toho, koho on označí, ako toho, kto páchal ešte horšiu trestnú činnosť, lenže ho pri nej nikto neprichytil ? Takže toho, o kom máme dôkazy vymeníme za toho, o kom nám tento už usvedčený povie, že aj on robil dačo zlé.

Za rutinu sme u väzobne stíhanej osoby považovali uloženie nepodmienečného trestu minimálne v dĺžke trvania väzby, respektíve v takej dĺžke, aby boli splnené podmienky na podmienečné prepustenie po vykonaní polovice trestu po započítaní doby, ktorú si už odsúdený „odsedel“ vo väzbe, ak mal súd za to, že trest je postačujúci a nevidí dôvod na to aby bol páchateľ ďalej vo väzení.

Ale to čoho sme svedkami pri ukladaní trestov a uzatváraní dohôd s osobami, ktoré poškodili trestnou činnosťou štát a teda nás všetkých, ak máme veriť odsudzujúcemu rozsudku, mi proste nejde do hlavy.

Neuložiť väzobne stíhanej osobe nepodmienečný trest, uzavrieť s ňou dohodu, hoci je v kolúznej väzbe, evokuje dojem, že „sedieť“ vôbec nemala, ináč by dostala trest nepodmienečný, a uzavretie dohody v tomto kontexte vedie k záveru, že sedela len preto, aby bola donútená sa priznať.

A toto všetko, spoločne s prístupom médií a sústavným porušovaním neverejnosti prípravného konania, vedie k záveru, že neplatia ani ďalšie zásady trestného konania ako je prezumpcia neviny a absolútny zákaz nútiť obvineného k priznaniu sa, napríklad aj tým, že ho držím vo väzbe.

Ako celok to určite nevyvoláva dojem spravodlivého procesu a javí sa, že protagonistom na tom ani nezáleží.

Čo si súčasná vláda predstavuje pod  obnovením dôvery občanov v justíciu, asi zhutnil výrok poslanca národnej rady – súdy budú rozhodovať tak, ako si verejnosť (zrejme aktuálna politická špička a mainstream) želá.