Denník N

List Karolovi: Pomsta fašistickému Bruselu a iné šialenstvá

Európsku úniu máme tak pod kožou, že keď teraz začnem vetu “Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov…,“ každý ju vie nielen dokončiť, ale v duchu počuje aj ten hlas. Asi preto máme pocit, že sa jej treba pomstiť za tie nesmierne príkoria, ktorých sa na nás dopustila.

Ahoj Karol,

začnem vtipom:

Stretnú sa homosexuál, Žid, Grék, Maďar, utečenec a klimatická zmena, aby si vylosovali, kto dnes môže za pokazené životy Slovákov.

Ten vtip má pár mesiacov, ale aspoň dáva zmysel: na nikoho z vymenovaných na Slovensku nenatrafíš, neexistujú, nevideli sme ich. Neznámeho sa človek obáva najviac a ani si neuvedomí, že sa vlastne bojí svojich vlastných predstáv o tom, čo nepozná. Dá sa tomu ale aspoň rozumieť.

Čomu sa ale rozumieť nedá a podľa čoho usudzujem, že veľká časť ľudí – za mohutnej asistencie politikov – prepadla davovej psychóze a stráca súdnosť, je nové volanie. Ale sme Únii dali! Preč z nej! Akoby sme zrazu mali dôvod jej nakladať.

Vieš, to je tak: máme tu problém, v ktorom sme v zásadnom rozpore so zvyškom Únie a stojíme a nepopustíme. Podpísali sme zmluvy, v ktorých bolo jasne napísané, že rozhoduje väčšina, ale teraz, keď nás tá väčšina prehlasovala, vykrikujeme, že žiadna väčšina za nás rozhodovať nebude, lebo to teda nie je demokracia. Úplne nám uniká – a to sa podrž – že demokracia znamená vôľu väčšiny.

Sme ako pubertiaci: rozumieme len vtedy, keď nám to vyhovuje. S premiérom za kniplom sa rútime k zemi a máme samovražedný pocit kamikadzeho, ktorý vie, že narazí, ale je presvedčený, že to má zmysel. Bude síce mŕtvy, ale slávny. Ale mŕtvy. Ale slávny, No a tak.

Čím bližšie k zemi, tým sú ľudia vo väčšej extáze, úprimne ma to šokuje. Konečne to tej Únii naplno natierame. My, malé Slovensko a malí Slováci, večne zaznávaní, večne vo vleku dejín, sme v tejto historickej chvíli v sebe našli tú silu.

Takto treba na tú EÚ!, kričia zrazu tie hlasy. Takto treba na ten fašistický Brusel! Nastal čas na odplatu za tie nespočetné príkoria, ktorých sa Únia na nás dopustila. Vystúpiť! volajú dokonca niektorí a ja, Karol, sa obzerám naokolo.

Na Európsku úniu totiž narážame každý deň a každú minútu, narážame na ňu tak často, že si to už ani neuvedomujeme. Ten chodník, po ktorom kráčame, je Európska únia, autobusy, do ktorých nastupujeme, sú tiež Európska únia. Študijné programy, domovy dôchodcov, infraštruktúra, kultúra, šport, ešte aj ceny hovorov sú Európska únia. Máme ju tak pod kožou, že keď teraz začnem vetu “Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov…,“ každý ju vie nielen dokončiť, ale v duchu počuje aj ten hlas.

S týmto všetkým potrebujeme zrazu zatočiť, potrebujeme to poraziť, pomstiť sa za to nesmierne poníženie. Je to šialené. Kde sa to vzalo? Naozaj stačí tak málo na to, aby sa z dobrodinca stal zločinec? Čo je toto? Kolektívna amnézia? Kríza vedomia?

Aj v tom najzapadnutejšom kúte Slovenska sa absolútna väčšina toho, čo v ňom za posledné roky vzniklo, postavilo z európskych peňazí. Európske peniaze nie sú naše, rozumieme tomu, keď sa to takto napíše? To naozaj potrebujeme historické fotografie ulíc a námestí – stačí z posledných pätnástich rokov – aby sme uvideli rozdiel? Alebo ani ten by ich nepresvedčil? Kde sme sa to ocitli?

Každý jeden deň vidíme, čo nám Únia dáva, ale zrejme sa už máme tak dobre, že sme zabudli, komu za to vďačíme. Máme pocit, že toto sme nečakali, ale ako sme si to teda predstavovali? Zrejme nijak konkrétne, veď práve.

Sme ako priatelia do dobrého počasia, ako tí pubertiaci, ktorí pri prvej príležitosti tresnú dvermi a keď sa im mama vyhráža stopnutím vreckového, odujú sa ešte viac. Až potom im dôjde, že bez vreckového si rady nedajú.

Je to navyše nesmierne perverzná situácia. Eurofondy sú skvostným živobytím, ešteže existuje Bulharsko, inak by bola hrozná hanba, ako s nimi narábame. Núkajú nám toľko peňazí, že ich ani nedokážeme minúť, každú chvíľu niečo vraciame, lebo sme to nevyužili alebo sa to niekto pokúsil ukradnúť až príliš okato. Je to taký nesmierny prúd financií, že nie desiatky, ale priam stovky miliónov sa každý rok stopia v hlbokých vreckách a pokrok je aj napriek tomu viditeľný.

Veď to je zázrak. Celý jeden segment vládnych kamošov z toho žije a tá istá vláda má napriek tomu tú zvrátenú drzosť robiť verejného nepriateľa z niekoho, kto ju živí. Toto je na facku.

Robia to vedome. Živia to v nás, nevynechajú jedinú príležitosť podporiť strach, toto nedokázali ani homosexuáli, Maďari s Grékmi a globálnym otepľovaním spolu. Na zakrytie najväčších škandálov vyťahujú najťažší kaliber, všetko je zabudnuté, hoci sa nič nevyriešilo. Aj za rozkývanie spoločnosti im tie voľby stoja, tak zle sú na tom.

Naše, čisto naše škandály sa vynárajú a zase miznú každý deň, už sme aj príliš unavení na to, aby sme si pamätali, kto a čo ukradol pred dvoma mesiacmi, ale hlavne, že hrdo stojíme na barikáde ako posledná bašta Európy. Nadávame, že aj tie eurofondy sa len rozkradnú, ale nedochádza nám, že to nie je chyba Únie, ale naša. Váhostav. Pamätá si niekto? Milióny sa strácajú a my sa trasieme strachom z pár promile ľudí. Jedného dňa si to nechajú zarámovať a budú sa strašne, naozaj strašne smiať na tom, ako nás oklamali.

Mám priateľa, ktorý tvrdí, že Fico vyhlási predčasné voľby, veď konflikt s Úniou je taký zásadný, že naň potrebuje mandát od ľudí. Nebude čas na kampaň, načo kampaň, za mňa hovoria činy, pani redaktorka. Dá to na Syrizu, presviedča má ten priateľ. A potom bude Slovensko tej Únii predsedať. Zábavné časy.

Drž sa, Karol,

Samo

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie