Otec z lešenia pozoroval streľbu z tankov na Šafárikovom námestí

Tri generácie Kollárovcov vyštudovali Univerzitu Komenského

Otec bol druhým najmladším dieťaťom zo šiestich detí. Jeho rodičia boli známi bratislavskí lekári. Otcov otec, teda môj starý otec MUDr. Jozef Kazimír Kollár bol internistom a od roku 1940 primárom kliniky v Prievoze. Tu počas 2. svetovej vojny ukrýval niekoľko desiatok židovských spoluobčanov. S prof. Dérerom a prof. Bárdošom tvorili trojicu azda najznámejších internistov a súčasne dobrých kamarátov, ktorí sa pravidelne navštevovali. Všetci traja sa zoznámili počas štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Práve tu stretol môj starý otec aj svoju lásku MUDr. Fridu Kollárovú – moju starú mamu, ktorá sa neskôr stala zakladateľkou alergiológie a imunológie na Slovensku.

Starý otec a stará mama počas štúdií bývali v krásnej budove, na internáte Univerzity Komenského vedľa zámočku grófa Lanfranconiho. Neskôr to bola Vojenská škola Jana Žižku z Trocnova a dnes je to budova Fakulty telesnej výchovy a športu UK. Starý otec a stará mama si padli do oka a chodili na prechádzky naproti internátu na kopec Machnáč. Na tomto kopci vtedy nestáli žiadne stavby, boli tam iba vinice. Po skončení štúdií, v medzivojnovom období, sa moji starí rodičia rozhodli postaviť si dom práve na mieste, kde sa vo viniciach stretávali. Stavba domu trvala dva roky a bola dokončená v roku 1936. Na fotografii vidieť, ako to kedysi vyzeralo. Dnes je kopec Machnáč úplne zastavaný a patrí k širšiemu centru mesta. V 30. rokoch minulého storočia to bola periféria Bratislavy, kam už nejazdila ani električka.

V čase, keď sa môj otec narodil, kládol sa dôraz na to, aby prvorodené dieťa dostalo maximum vzdelania a pozornosti. Otec mal smolu, že bol druhý najmladší a jeho rodičia v čase, keď sa narodil, mali už vyšší vek. Otec sa teda musel životom prebíjať celkom sám. A hoci vychodil učilište bez maturity, túžil po štúdiu na Univerzite Komenského. Maturitu si dorobil popri práci v Slovnafte, kde mával aj nočné služby. Bolo to fyzicky azda najťažšie obdobie jeho života, často vôbec nespal. Po maturite ho prijali na sociológiu na Univerzite Komenského. Tu stretol moju mamu – takisto študentku sociológie, a to bol začiatok jeho vedeckej kariéry, ktorú vykonával až do smrti na Filozofickom ústave Slovenskej akadémie vied, v úzkej spolupráci s Filozofickou fakultou UK.

Otec pochádzal z rodiny športovcov. Môj starý otec až do svojej smrti dochádzal do práce v Prievoze a domov 22 km na bicykli. Mnoho pamätníkov si naňho spomína ako na primára na bicykli. Bicyklovali všetci v rodine a pritom, v tom čase to vôbec nebolo bežné. Trúfam si povedať, že bicykel ako športové náčinie priniesol do Bratislavy môj starý otec. Dovtedy to bol dopravný prostriedok druhej najchudobnejšej skupiny obyvateľstva. Tí najchudobnejší chodili peši, trochu majetnejší používali na prepravu bicykel, bohatší mali motorky, ešte bohatší mali motorky so „sajdkou“ a páni mali auto. Avšak kvôli nočným smenám jazdil otec do Slovnaftu v roku 1968 na motorke „čezete“ ČZ 125.

Ráno, streda, 21. 8. 1968

Otec bol práve v Slovnafte, dokončil kontrolu meracích zariadení na úplnom vrchole destilačnej kolóny. Po návrate do riadiacej miestnosti mu zazvonil telefón.

Telefonuje mu jeho mama, ktorá je práve v Tatrách. Pod jej patronátom totiž v tom čase vznikali na Štrbskom Plese liečebné domy pre astmatikov Hviezdoslav a Helios. V Tatrách preto trávila z roka aj šesť mesiacov. Moja stará mama oznamuje otcovi, že došlo k invázii ruských vojsk do Československa (vtedy sa ešte nevedelo o tom, že je to akcia vojsk aj iných socialistických štátov, okrem Rumunska). A hovorí mu, aby išiel na motorke domov a aby vzal peniaze, ktoré sú doma a nakúpil potraviny. Hovorí aj o tom, že doprava skolabovala, vlaky a autobusy nejazdia. Dohodnú sa preto, že otec sa stretne s bratom Antonom, a pôjdu pre ňu do Tatier rodinným autom.

Otcovi sa podarilo telefonicky spojiť so svojim bratom, ktorý doma spal a dohodli sa, že pôjde kúpiť potraviny do mesta, na Obchodnú. V tom čase ešte autá jazdili cez tunel, kde dnes môžu jazdiť iba električky. Brat vchádza do tunela a ledva stihne ubrzdiť, pozerá sa do hlavne tanku. Rusi zacúvali s tankom priamo do tunela a v tme tam čakali. Anton vycúva a ide po nábreží, ale na Šafárikovo námestie sa nedostane, je tam dav ľudí už od skorého rána. Zaparkuje na Gondovej a ide sa pozrieť, čo sa deje. Zapadne do davu a vidí, že na Starom moste, vtedy jedinom moste cez Dunaj, stojí kolóna tankov. Pridáva sa k davu a tiež hádže dlažobné kocky na tanky.

Môj otec v tom čase motorkou tiež prichádza na Šafárikovo námestie. Odstavuje motorku vedľa budovy Univerzity Komenského a vmiesi sa do davu. Všimne si, že na budove univerzity je lešenie, keďže práve prebieha oprava fasády. Rozhodol sa vojsť do budovy, ktorá je otvorená, a vyjsť na najvyššie poschodie. Cez okno vylezie na lešenie, aby lepšie videl, čo sa deje. S výškami nemá problém.

Otec stojí na lešení a má vynikajúci výhľad na celé Šafárikovo námestie. Vidí, ako tanky pomaly postupujú po Starom moste do mesta a ako dav skanduje Dubček, Dubček. Prvý za mostom smerom do mesta, klesá vojenský nákladiak, ktorý za sebou ťahá ako príves poľnú kuchyňu. Za týmto nákladiakom s prívesom už idú tanky. Tank je vyššie ako nákladiak a aj vyššie ako dav ľudí. Zrazu si otec všimne, že dav ľudí odpojil poľnú kuchyňu od nákladiaka a vopchal ju pod pásy tanku, ktorý ju začal deformovať. Celá kolóna vojenských vozidiel sa zastavila. V tej chvíli otec zbadá, ako na prvom tanku za mostom začalo blikať modré svetlo. Je mu jasné, že vojak, ktorý obsluhuje guľomet na veži tanku, začal strieľať ponad hlavy ľudí, asi pre výstrahu. To bola streľba, ktorá zasiahla Danku Košanovú, ktorá stála na schodoch univerzity, bola teda vyššie ako ostatní ľudia a priamo v smere paľby guľometu.

Otec neváha a okamžite skočí z lešenia do otvoreného okna budovy a schová sa za radiátor. Keď streľba ustane, beží dole, sadne na motorku a chce ísť domov. Vtom ho zastaví človek, ktorý ho prosí, aby ho odviezol na hranicu s Rakúskom, že mu zaplatí. Otec ho posadí za seba a odvezie ho tam. Ten pán hovorí, že už sa nevráti, že hranice určite zavrú a dá mu všetky koruny, ktoré mal pri sebe, že už ich nebude potrebovať.

Otec sa vráti domov, berie všetky peniaze a ide nakupovať. Aké sklamanie, keď zistí, že obchody sú buď zatvorené, alebo úplne vyrabované. Žiadne jedlo ani pitie. Posledná nádej je krčma u Báňu, dnes na jej mieste stojí reštaurácia Machnáč. Vojde dnu a pýta sa krčmárky, aké potraviny sa dajú kúpiť. Má iba dve veľké štangle salámy. Tie otec kúpi a ide späť domov. S bratom nalepí cez celé zadné okno auta plagát Alexandra Dubčeka, natankujú benzín do auta aj do bandasiek a idú do Tatier po svoju mamu.

Cesta do Tatier

Aj keď otec s bratom vyrazili okolo obeda, o desiatej večer boli iba v Kraľovanoch, tesne pred odbočkou na Dolný Kubín. Prejsť 250 km z Bratislavy im trvalo 10 hodín. Nielen preto, že vtedy neboli diaľnice, na cestách neboli žiadne autá. Avšak zastavovali ich ruské hliadky so samopalmi. Každú chvíľu kontrola. V protismere na cestách stáli kolóny tankov v smere na Bratislavu. Otec videl, že obyvatelia strhli úplne všetky návestné tabule, aby zmiatli okupantov. Nielen názvy miest a obcí a smerové tabule, ale aj názvy ulíc a kilometrovníky. Navigácia bola veľmi ťažká, nejestvovalo GPS a nemali kompas.

Na jednom z múrov popri ceste bola veľká kresba obesenej sliepky a nápis: „Radšej som si život vzala, než bych Rusom vajce dala!“ Keď sa zotmelo, svietil iba ich Renault 8 v úprave Gordini, ktorý používali na Rallye. Hnali sa teda vysokou rýchlosťou popri nekonečných kolónach tmavých tankov, aby prešli čím ďalej, než ich zastaví ďalšia kontrola.

Otec videl, že na každom tanku svieti iba maličké slabé biele svetielko. Keď už boli blízko pri jednom z tankov, zrazu otec zbadal, ako sa začalo iskriť spod ľavého oceľového pásu toho tanku. Znamenalo to iba jedno, vojakom zrejme prekážalo, že ich oslepuje proti nim rýchlo sa pohybujúce auto, a tak sa rozhodli zlikvidovať ho. Tank sa začal vysúvať do ich jazdného pruhu s jasným úmyslom zošrotovať auto. Pásové vozidlo môže totiž zmeniť smer jedine tak, že jeden pás zastaví a druhý sa posúva. Trenie zastaveného oceľového pásu o vozovku spôsobí iskrenie.

Nebol čas brzdiť, jedine sa vyhnúť. Otec s bratom prerazili plot a ostali stáť v záhrade rodinného domčeka. Klopali majiteľovi domu na dvere, že mu škodu na plote zaplatia. On vyšiel von, ale veľmi sa bál, nič od nich nechcel, len aby išli preč. Potom k nim prišli vojaci a prikázali im, aby zhasli svetlá a šli ďalej potme, ak chcú prežiť. Tankistom ich svetlá prekážajú.

Otec s bratom sa im snažili vysvetliť, že idú po svoju mamu. Ruský vojak im strhol plagát Dubčeka zo zadného okna a zahlásil do vysielačky ostatným vojakom, že jedno osobné auto nech nechajú prejsť. Paradoxom bolo, že keď otec s bratom po tejto nebezpečnej a dlhej ceste dorazili na Štrbské Pleso do liečebného domu Hviezdoslav (dnes je v ňom hotel Kempinski), vrchná sestra im povedala, že ich mamu pred niekoľkými hodinami vzal so sebou pacient, ktorý sa vracal do Bratislavy autom. Mama im to nemala možnosť oznámiť. Nasadli teda do auta a na obed ďalšieho dňa dorazili domov.

Následne emigrovala otcova sestra, lekárka, do Nemecka. Ďalší otcov brat, biochemik, ktorý bol v tom čase na stáži v Nemecku a pracoval na výskume lieku proti rakovine, sa už tiež z Nemecka nevrátil. Tieto emigrácie následne skomplikovali život celej rodine. Ľudia, ktorým emigrovali príbuzní, boli totiž často šikanovaní Štátnou bezpečnosťou (ŠtB) a naša rodina nebola výnimkou.

Popis týchto udalostí poznám z rozprávania otca a jeho brata, keďže som sa narodil podstatne neskôr. Viem, že napriek problémom, ktoré sú, život, ktorý vediem v demokracii v porovnaní so životom rodičov v totalite, je omnoho lepší. Totalita im doslova ukradla mladosť. Vzdelanie som získal tam, kde všetci moji predkovia, na Univerzite Komenského. V aule na Šafárikovom námestí som absolvoval tri svoje promócie. Môj život bude s Univerzitou Komenského spriahnutý už navždy.

Dal by som všetko za to, počuť ešte raz tieto zážitky priamo z otcových úst. Bol rodeným rozprávačom. Verím, že by bol rád, keby vedel, že jeho príbeh z tých dramatických dní bude žiť ďalej.

Karol Kollár, absolvent učiteľstva psychológie a pedagogiky na Univerzite Komenského v Bratislave