Denník N

Redakčný výlet do Varšavy

Foto – vtipnydarcek.sk/Facebook. Poznámka autora: Pri tričkách spomínaných v poviedke nejde ani o tričká značky vtipnydarcek.sk, ani o tričká od Kompótu, Dedolesa či inej zavedenej slovenskej značky (tričká týchto značiek autor poviedky, práve naopak, odporúča), ale ide o literárny výmysel. Autor ani nemá vedomosť o tom, že by ktorýkoľvek slovenský producent predával svoje tričká v Poľsku.
Foto – vtipnydarcek.sk/Facebook. Poznámka autora: Pri tričkách spomínaných v poviedke nejde ani o tričká značky vtipnydarcek.sk, ani o tričká od Kompótu, Dedolesa či inej zavedenej slovenskej značky (tričká týchto značiek autor poviedky, práve naopak, odporúča), ale ide o literárny výmysel. Autor ani nemá vedomosť o tom, že by ktorýkoľvek slovenský producent predával svoje tričká v Poľsku.

Poviedka zo žurnalistického prostredia.

Trvalo to vyše roka, ale nakoniec sa redakcia renomovaného slovenského týždenníka Svet a my dočkala. Dohodnutý výmenný pobyt s redakciou podobne renomovaného poľského týždenníka Przegląd tygodniowy minulý rok pribrzdil vírus: poľskí novinári síce ešte stihli na jeseň 2019 absolvovať pobyt v Bratislave a napísať z nej veľa pútavých reportáží pre svoj domovský časopis, ale o pol roka neskôr (taký bol pôvodný termín) už pre známe okolnosti nemohli to isté zopakovať ich slovenskí kolegovia vo Varšave. Až v tomto lete sa to konečne podarilo!

Na spätnej ceste z Varšavy zastavil zájazdový autobus naplnený osadenstvom slovenskej redakcie v Krakove, pretože – akokoľvek to znie neuveriteľne – niektorí redaktori a redaktorky toto starobylé mesto dovtedy ešte nikdy nenavštívili. Prečo si nespestriť pracovnú cestu jednodňovým „poznávacím pobytom“ v pôvabnej metropole na Visle?

Po absolvovaní spoločnej prehliadky mesta – ktorej zlatým klincom bol impozantný zámok Wawel – dostali redaktori „rozchod“: posledné tri podvečerné hodiny strávené v Krakove pred odjazdom autobusu do Bratislavy bude „voľný program“.

Redaktor Rudo to uvítal: aspoň sa bude môcť sám potárať ulicami mesta (ktoré už poznal z predošlých návštev). Niežeby mu kolegovia a kolegyne z redakcie boli nesympatickí, ale po štyroch dňoch (ba aj poloviciach nocí) strávených v ich nepretržitej spoločnosti (z nezanedbateľnej – večernej a nočnej – časti vo varšavských putikách) mu z nich už trochu brnela hlava. Veď kolegov z redakcie si doma v Bratislave ešte užije viac ako dosť.

Páľava v tento letný deň bola obrovská a všetko iné, len nie ideálna na ponevieranie sa vydláždenými historickými uličkami Krakova, no Rudo sa premohol a neoľutoval. Prechádzka rezkou chôdzou ho osviežila ako vždy. Keď už sa blížil odjazd autobusu do Bratislavy, zamieril späť na ozrutné centrálne námestie, kde bol pristavený.

Keď dorazil na námestie, zistil, že má predsa len ešte polhodinku čas, a tak svoje kroky nasmeroval do jednej z drobných kaviarničiek roztrúsených vôkol námestia.

Otvoril dvere do kaviarničky, v ktorej veľa hostí nebolo, a zbadal, že pri jednom zo stolíkov už sedí jeho šéfredaktor a redaktorka Ruženka.

Keby v kaviarničke sedel len sám šéfredaktor, Rudo by sa s pocitom zhrozenia zvrtol na päte už vo dverách a okamžite by z kaviarničky vycúval späť na námestie – ale bola tam aj Ruženka! Takúto príležitosť interakcie s ňou, hoci pokazenej prítomnosťou šéfredaktora, si nesmie nechať ujsť.

Šéfredaktor bol zavalitý chlap, neženatý, s bruchom prevísajúcim cez opasok nohavíc, s prešedivenou šticou neupravených vlasov, nedbanlivo oblečený – väčšinou len v obyčajnom tričku. Občas, keď sa šéfredaktor natiahol alebo urobil prudší pohyb, vyliezol mu z trička holý pupok.

Ruženka bola Rudova tajná redakčná láska. Pravdaže, už dávno zadaná inému kolegovi redaktorovi – dávno pred Rudovým príchodom do redakcie. Ktovie, či vôbec tuší, čo pre Ruda znamená…? V pretvárke a kamufláži nikdy nebol majster sveta.

Keď šéfredaktor a Ruženka zbadali Ruda vo dverách, vľúdne mu pokynuli hlavou a on si k nim prisadol.

Chvíľku pohovorili o tom, čo zažili vo Varšave, čo uvideli v Krakove, aké pekné články sa z toho zrodia, ako je dnes neznesiteľne horúco… a potom šéfredaktor Rudovi povedal:

„Čítal som si až teraz v autobuse tú vašu reportáž, čo sme vám uverejnili v minulom čísle. Celkom vtipné,“ uchechtol sa.

„Ďakujem,“ povedal Rudo.

„Len jeden taký tip by som vám dal,“ pokračoval šéfredaktor. „Niekedy menej toho sarkazmu by nezaškodilo.“

„Sarkazmu?!“ zvolal Rudo, s úprimným prekvapením. „V mojej reportáži?“

„A o čom sa bavíme? Treba čitateľom nechať blikať aspoň nejakú iskierku nádeje… aspoň vzdialené svetielko na konci tunela. Nie všetko od prvého do posledného slova článku baliť do nechutného alobalu cynizmu a zúfalstva.“

„Ale ja?!“ takmer sa rozhorčil Rudo. „Prepáčte, pán šéfredaktor, ale podľa mňa ste si tú reportáž neprečítali pozorne. Asi ste ju len tak preleteli… však? Ja som si pri tejto reportáži dal extra záležať, aby som do nej vložil viaceré vyslovene nádejné a optimistické pasáže, po akých, tak sa zdá, voláte. Môžem aj presne citovať. Napríklad hneď v úvode…“

Šéfredaktor ho zastavil zdvihnutím ruky. „Jedna vec je, na čom ste si dali záležať a čo ste zamýšľali, a druhá, ako to vyznie čitateľom. To sú často dve celkom rozličné veci – to si ako relatívne mladý redaktor zapíšte za uši! Zíde sa vám to do budúcna.“

Ruženka, opretá lakťami o stolík s rozloženými kávovými šálkami a tanierikmi so zákuskami, absolventka žurnalistiky len spred pár rokov, sa blažene pousmiala.

„Je úplne v poriadku, že opovrhujete celým svetom,“ pokračoval šéfredaktor. „Ale nemusíte to svetu oznamovať práve na stránkach nášho časopisu.“

„Teda pán šéfredaktor…“ povedal Rudo zarazene. „Môžem s vami hovoriť úprimne?“

„Nech sa páči.“

„Často na redakčných poradách uvádzate sám seba ako príklad toho, že niekedy treba obetovať všetko – aj svoje súkromie a osobný život – v prospech našej náročnej práce… žurnalistickej práce. V dnešnej ére internetu, pri 24-hodinovom spravodajskom cykle, sa náš pracovný čas nikdy nezačína ani nekončí. Je tak?“

„Preháňate. Aj oddychovať treba, inak sa zošaliete. To vám predsa takisto zdôrazňujem.“

„Áno, ale… častejšie spomínate ako príklad svojej… ehm, sebaobety… to, že vzhľadom na svoju pracovnú záťaž nemáte čas navštevovať svojich rodičov, ktorí v pokročilom veku žijú v Košiciach, tak často, ako by ste si želali. Stíhate z Bratislavy do Košíc zájsť len dvakrát za rok, ak vôbec. Však?“

Šéfredaktor prikývol.

„A teraz buďte úprimný vy ku mne,“ povedal Rudo a zahľadel sa šéfredaktorovi rovno do očí. To, čo sa chystal povedať, by si rozhodne nemal dovoliť podriadený voči nadriadenému, ale Ruženkina prítomnosť mu dodávala odvahu – ba trúfalosť. „Nie je to tak, že… táto pandémia… že je to vlastne pekné alibi… že vy do tých Košíc za posledné dva roky vlastne ani nemusíte, totiž nemôžete cestovať? Veď čo keby ste svojich starkých nakazili? Nie je to vlastne úľava? Už za rodičmi netreba dlhé hodiny cestovať – stačí im len zavolať, vyhovoriť sa na pandémiu a ešte sa to dá prezentovať ako cnosť, ako ohľaduplnosť voči iným. Nie?“

„Ale iste…“ povedal mierne unavene, ale aj otrávene a s povzdychom šéfredaktor, a zaštrngal lyžičkou v šálke. „Samozrejme.“

„Tak vidíte!“ povedal s ľahko víťazoslávnym tónom Rudo a vstal od stolíka. „A potom, že ja som ten hlavný odľud v redakcii.“

Urobil polkrok od stolíka smerom k dverám na námestie. Na odchode sa ešte pootočil späť a dodal: „Je absolútne zbytočné akokoľvek komentovať, vysvetľovať alebo obhajovať to, čo človek napíše. Literatúra musí hovoriť sama za seba. Autor musí zo seba vyliať dušu, urobiť maximum, čo je v jeho silách, a potom koniec – opona padla! Čitatelia nech si o ňom pomyslia a hovoria, čo sa im zachce. Akékoľvek vysvetľovanie môže situáciu len a len zhoršiť.“

Hovoril to nie šéfredaktorovi, ale Ruženke. Súhlasila by s tým, čo práve povedal? Keby tam nesedela, Rudo by sa nenamáhal šéfredaktorovi oponovať ani slabikou. Načo? Kto iný zosobňuje širokú neforemnú masu čitateľov, ktorej netreba nič vysvetľovať, ak nie práve šéfredaktor – čitateľ s veľkým Č? Hlavné je, aby šéfredaktor platil Rudovi honoráre za napísané články; a čo si o ňom šéfredaktor myslí, bolo Rudovi srdečne ukradnuté.

Šéfredaktor sa už ani na Ruda nepozeral, zdalo sa, že upreným pohľadom skúma ligotavý chróm nožičiek troch barových stoličiek pri miniatúrnom pulte kaviarničky, a v reakcii na Rudove posledné slová len neurčito mykol hlavou. Ruženka takisto akoby bola duchom inde – len hľadela pred seba na kaviarenský stolík s mierne zarazeným výrazom v tvári, akoby aj (alebo sa to Rudovi len zdalo?) s náznakom rumenca: iste jej nebolo príjemné, že sa stala svedkyňou škriepky medzi kolegami.

Rudo vyšiel na námestie a pohľadom na fitnesový náramok na ruke zistil, že do odchodu autobusu zostáva ešte 10 minút. Spomenul si, že pred pár rokmi našiel tu v Krakove na hlavnom námestí obchodík so suvenírmi, kde popri objemných výkladových poľsko-poľských slovníkoch (jeden z nich si Rudo hneď kúpil) predávali aj rôzne vtipné tričká. Prečo tam na chvíľku nezaskočiť?

„Ááá, vítame pána, vítame! Zo Slovenska!“ pozdravil ho radostným polokrikom majiteľ obchodíka so suvenírmi, keď Rudo vošiel dnu. Rudo bol zaskočený (ale aj polichotený), že si ho po rokoch pamätal.

„Pán tu kúpil tričká literárne!“ povedal triumfálne predavač. Hovoril po poľsky a Rudo sa snažil reagovať svojou neumelou zmesou poľštiny a slovenčiny.

Naozaj: bolo to kuriózne, ale okrem slovníka a krakovských suvenírov objavil Rudo minule v obchodíku aj sériu „humorných“ tričiek s potlačou na literárne témy – pričom išlo o produkt známeho slovenského výrobcu! Tri či štyri tričká si vtedy Rudo kúpil takisto a predavačovi to utkvelo v pamäti. Bolo absurdné, že si kúpil slovenské tričká v Poľsku, ale neodolal.

„Máme novú edíciu!“ zvolal radostne predavač a nasmeroval Ruda do rohu obchodíka, kde boli pri regáloch so suvenírmi rozvešané tričká so všakovakými – najmä krakovskými – motívmi. „Edíciu literárnu!“

„Tie literárne tričká, také svetlé, čo som tu kúpil minule, boli kvalitné,“ povedal Rudo. „Akurát… príliš hlboký výstrih tu okolo krku… chápete?“ Šúchal si krk a ukazoval naň predavačovi. Rudov krk bol nevzhľadný, nie nepodobný žirafiemu mláďaťu – nie ako Ruženkin labutí.

„Tu je golier úzky, toto je dobré!“ gestikuloval predavač smerom k trojici nových literárnych tričiek: tentoraz tmavých – bordovému, tmavozelenému a tmavomodrému.

„Ale zlá kvalita…“ dodal predavač s nečakanou úprimnosťou. „Nedobré. Pán pozrie!“ Požmolil medzi prstami jedno z tričiek. „Tenučké! Šmejd! Zo Slovenska!“

„Ehm…“ povedal Rudo. „Tak ja potom asi…“

„Dám špeciálnu cenu!“ zvolal predavač. „Musím sa už toho zbaviť… Tu,“ zvesil všetky tri tričká zo stojana: „Dve eurá za kus. Šesť eur!“ (Predavač šiel rovno k veci a chcel Rudovi ušetriť námahu preratúvania zlotých na eurá.) „A ku každému tričku dostanete aj taštičku! Pletenú!“

„É…“ povedal zarazený Rudo. „Šesť eur?! Za tri tričká?“

„Tu má pán!“ vsunul mu predavač tričká do ruky a nasmeroval ho k pokladni. „Pán má rád literaru! Ja viem!“ Spod pultu vytiahol tri pletené taštičky, každú inej farby, a postupne do nich vkladal tričká. „Pán vidí?“

V Bratislave by len tie prázdne pletené taštičky stáli šesť eur, pomyslel si Rudo. Mal výčitky svedomia odniesť si z obchodíka až tri tričká za šesť eur, ale utešoval sa vyhliadkou na to, že sa iste rozpadnú po prvom vypraní.

Keď sa znova ocitol na námestí, zaostril zrak na bratislavský autobus čakajúci obďaleč na parkovisku. Zbadal pri ňom roztrúsené hlúčiky kolegov a kolegýň z redakcie. Kupředu levá, kupředu pravá! S pokročilým podvečerom páľava poľavila. Ak by Rudo prešiel z obchodíka krížom cez námestie priamo k autobusu, do jeho odjazdu by ešte pár minút zostávalo. Rudo sa preto radšej vydal k autobusu okľukou pozdĺž obvodu námestia – pokúsil sa kroky načasovať tak, aby vo chvíli, keď dorazí k autobusu, ten už stál s naštartovaným motorom pripravený na odjazd. Rudo doň naskočí ako posledný z redakcie, zabuchne za sebou dvere a vozidlo sa dá do pohybu. Čas treba využívať efektívne. Načo mám ten fitnes náramok s krokomerom?

Neskoro si Rudo uvedomil, že sa dopustil taktickej chyby. Ruženka! Mal to urobiť naopak: mal byť pri autobuse prvý z redakcie, aby si vyhliadol vhodné sedadlo. To bolo také, ktoré by zaručovalo výhľad na Ruženku. Teraz to bude musieť prenechať náhode. Čo ak si Ruženka v autobuse sadne zaňho? To bude neprekonateľne mrzuté – úplne mu to pokazí hodiny strávené návratom do Bratislavy a ani pohľad na oravskú prírodu mihajúcu sa za oknom mu to nevykompenzuje. Do Bratislavy dorazí v ešte príšernejšej nálade, než akú mal pri odjazde z Varšavy.

Zato keby to osud zariadil tak, aby si Ruženka v autobuse sadla niekam pred neho – ach! (Nemuselo by byť priamo pred neho; Rudo ako skromný človek by vďačne privítal aj pohľad na Ruženkin štvrtinový profil odzadu zo vzdialenosti viacerých radov sedadiel.) To by bola slasť! Hodiny do Bratislavy by ubehli prirýchlo. Kiežby šiel šofér do Bratislavy okľukou cez Košice a Maďarsko!

Ostatní redaktori sa v horúčave osviežovali pivom, kolou, ľadovým čajom. Rudovi stačil jediný pohľad na Ruženku, hoci aj z diaľky či zozadu, a cítil sa svieži ako rybička. Veru, zozadu! Počas spoločnej prehliadky zámku Wawel si Rudo dal záležať, aby v redaktorskom hlúčiku vždy stál za Ruženkou, hoci aj vo väčšej vzdialenosti. Výklad sprievodkyne vnímal len povrchne (veď nenavštívil Wawel prvý raz) – plne sa sústreďoval na štúdium nie historických artefaktov všade navôkol, ale Ruženkinho pozadia. V úzkych rifliach sa mu zdalo úplne neodolateľné, takže aj keby sa Rudo chcel sústrediť na niečo iné, nedokázal by to. Ale možno to bolo aj tou horúčavou. Rudo sa až začervenal pri tej blasfemickej myšlienke, ale musel objektívne uznať, že jeden pohľad na Ruženkin zadoček ho napĺňal väčšou radosťou než pohľad na všetky pamätihodnosti v Krakove a Varšave dohromady. Hoci vo vojnou znivočenej Varšave ich ani veľa nebolo.

„Ach, Ruženka,“ pomyslel si Rudo, keď mu k autobusu zostávalo už len posledných pár krokov; vskutku už bolo počuť naštartovaný motor. „Keby si ty len vedela, že ja všetky tie moje články a reportáže píšem hlavne pre teba… Ku každej vete sa aj štyrikrát vrátim, štyrikrát ju prepisujem, len aby krajšie znela – aby sa tebe zapáčila!“ Rudo uplatňoval na svoje písanie jednoduché, no prísne, ba nesplniteľné kritérium: všetko, čo píše, by malo byť rovnako krásne ako Ruženka. Krása ako krása! (Nepovedal to Čechov?) Mysľou sa vrátil k najnovšiemu článku, ktorý dopísal a vylepšoval v poslednú noc vo varšavskom hoteli, keď už spolubývajúci z izby, mladík zo športového oddelenia a veterán z ekonomického, dávno zaspali a v izbe bolo okrem ventilátora notebooku počuť už iba ich chrápanie – vylepšoval ho kvôli nej, Ruženke! Čo asi naň povie?

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.