Denník N

Panika: to, čo dnes Afganistan potrebuje najmenej

© UNICEF/UN0398397/Fazel
© UNICEF/UN0398397/Fazel

Panika, ktorá zavládla posledné týždne v Afganistane, ničomu nepomáha. Štáty vysielajú svoje vládne špeciály, evakuujú zahraničných pracovníkov. A domáci sa v panike snažia dostať do lietadiel. Komerčné linky prestávajú lietať. Ako sa má dostať do Afganistanu potrebná pomoc? Ako sa dopravia lieky či vakcíny, ktoré potrebujú chladenie a v nákladiakoch cez Pakistan to bude zložité?

Toľko článkov o Afganistane som za 10 rokov nevidela. Otázky od novinárov, ktoré dostávam, sa týkajú Talibanu a potom postavenia dievčat a žien. Najväčšiu pozornosť si vyslúžili evakuácie ambasád a zahraničných pracovníkov. Len tej pomoci je akosi pomenej. Chceme naozaj ľuďom v Afganistane pomôcť, alebo len o pomoci diskutovať?

© UNICEF/UN0502863/Kohsar/AFP: Vysídlené rodiny, ktoré utiekli kvôli bezpečnosti zo svojich domov v Kunduzr, Takharr a Baghlane a žijú v provizórnych stanoch v Kábule

UNICEF zostáva zatiaľ na mieste pomáhať. Pretože v humanitárnej pomoci platia štyri základné princípy – ľudskosť, neutralita, nestrannosť a nezávislosť. Preto odchádzať počas zhoršujúcej sa situácie nie je ľudské a neviesť diskusiu s akoukoľvek stranou by nebolo neutrálne ani nestranné. Pomoc ľudia potrebujú. V Afganistane sú totiž momentálne až 3 krízy: konflikt, sucho a pandémia COVID-19.

Spolu s Pakistanom sú jedinými krajinami na svete, kde sa nedarí potlačiť detskú obrnu. Z Afganistanu uteká hneď po Sýrii najviac ľudí. Patrí medzi krajiny s najväčšou mierou podvýživy.

Ako bude situácia pokračovať, to neviem. Ani to, či sa zmení postavenie dievčat. Ale to, čo si nielen dievčatá, ale aj chlapci vytrpeli doteraz, je naozaj hrozné. Dlhodobo sú vystavení útokom, streľbe, atentátom. V máji tohto roku bol napríklad bombový útok na školu, ktorú navštevuje 7500 detí. V škole bolo vtedy na smene asi 4 500 z nich.

UNICEF/Afghanistan/2021: Utrápený otec, ktorý prišiel o svoju dcéru v nezmyselnom útoku na školu

Aj v Afganistane sú otcovia, ktorí milujú svoje dcéry. Je pre nich nesmierne ťažké, keď nájdu svoje dieťa mŕtve v nemocnici medzi ostatnými deťmi, ktoré zomreli počas atentátu na školu.

Deti nemajú dostatok jedla, lebo rodičia nemajú prácu, kvôli bezpečnosti je problém sadiť, kvôli suchu je slabá produkcia v poľnohospodárstve a ceny potravín rastú.

Ak sa bojíme o vzdelávanie dievčat, to nezávisí len od vôle Talibanu. Dievčatá nechodia do školy aj preto, že bývajú v ťažko dostupných oblastiach, že sa nemajú ako do školy dopraviť, že cesta do školy nie je bezpečná, že nemajú na škole dievčenské záchody, alebo na školy nie sú učiteľky, alebo musia ísť pracovať, lebo rodina nemá z čoho žiť. To všetko spôsobuje rodičovské obavy.

Tých problémov je neskutočne veľa.

A ja sa priznám, že som sklamaná a aj nahnevaná. Z toho, ako Afganistanu nepomáhame.

Za týždeň, odkedy sledujeme situáciu v Afganistane, nám na pomoc pre Afganistan pribudlo približne 2 000 EUR. A ja sa tak pýtam, ako by sme za tých 2 000 EUR pomohli slovenským dievčatám, keby u nás bola situácia podobná tej v Afganistane. A tak dúfam, že v najbližších dňoch sa na Slovensku posnažíme. Verím, že 10 000 EUR by nemal byť problém. A tak som sa rozhodla urobiť výzvu, ktorú môžete sledovať spolu so mnou.

Chcete naozaj pomôcť? Pridajte sa. Ja sa pridám tiež.

 

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.